Veľký Zápas Vekov

Predpoveď Osudu Sveta.

Svrcholu Olivetského Vrchu P. Ježiš hľadel na Jeruzalem. Pred Jeho zrakom sa rozprestierala spanilá a pokojná krajina. Bolo to počas Veľkej Noci, a Židia sa shromažd'ovali z všetkých zemí, aby slávili ich veľkú národnú slávnosť. Medzi zahradami a viniciami, aj zelenými stráňami, kde pútnici rozložili svoje stány, vypínaly sa stupňovité vŕšky, veľkolepé paláce a mocné hradby Izraelovho hlavného mesta. Tak sa zdálo ako čoby Sionská dcéra vo svojej pýche bola povedala: “Sedím ako kráľovná... a žiaľu neuvidím nikdy”; tak pôvabná a považujúca sa za tak bezpečnú v priazni Nebies, ako vtedy, pred dávnymi časy, keď kráľovský pevec spieval: “Krásnej rozlohy, radosťou celej zeme je Vrch Sion, . .. mesto veľkého kráľa.” Žalm 48:2. VZV 13.1

V plnej kráse bolo vidieť nádherné budovy chrámu. Lúče zapadujúceho slnka ožiarovaly sňahovú bielosť jeho mramoro- vých múrov a odrážaly sa na jeho zlatých bránach a väžiach. Ako “dokonálosť krásy” stál tuná chrám, pýcha to Židovského národa. Ktorý Izraelita by nebol býval dojatý pri tomto pohľade pocitom radosti a obdivu? Lež celkom iné myšlienky plnily P. Ježišovu myseľ. “Keď sa priblížil a uvidel mesto, zaplakal nad nim.” Luk. 19:41. V prostred všeobecného jasotu pri víťaznom vjazde, keď zástupy kývaly palmové letorasty, keď radostné “Hossanah” prebúdzalo ozvenu vŕškov a tisíce hlasov vyhlasovaly Ho za Kráľa, Vykupiteľ sveta bol zachvátený náhlym a tajomným smútkom. Boží to Syn, Ten Zaslúbený Izraelov, ktorého moc zvíťazila nad smrťou a vyvolala zajatých z hrobov, ronil slzy, lež nie z obyčajného zármutku, ale vo výraznom, nepotlačiteľnom smrteľnom zápase. VZV 13.2

“Ó, keby si aj ty poznalo, a to aspoň v tento tvoj deň, čo ti smeruje ku pokoju! Ale teraz je to skryté pred tvojmi očami. Lebo prídu na teba dni, že ťa obkľúčia tvoji nepriatelia valom a obľahnú ťa a sovrú ťa zo všetkých strán. A srovnajú ťa so zemou í tvoje deti v tebe nenechajú v tebe kameňa na kameni, preto že si nepoznalo času svojho navštívenia.” Luk. 19:42-44. VZV 14.1

Nie za Seba Boží Syn ronil slzy, trebárs dobre vedel čo Ho čakalo — Golgata bola pred Ním, zjav to Jeho nadcházajúcich múk. Brána, cez ktorú boli vodievané obetné baránky za stáročia Mu bola tiež pred zrakom. Táto brána sa mala otvoriť pred Nim, keď mal byť “ako baránok k zabitiu vedený.” Izai. 53 : 7. Nieďaleko bola Kalvária, miesto Jeho ukrižovania. Chodník, ktorým mal P. Kristus onedlho kráčať, musí zahaliť hrozná temnota, keď položí Svoj život čo obeť za hriech. Ale premýšľanie o tychto scénach nezatônilo Jeho púť pred Nim. Žiadne tušenie Svojich nadľudských múk nesoslábilo toho nesebeckého ducha. On ronil slzy nad osudom tisícerých Jeruzalema — príčinou zaslepenosti a nekajúcnosti tých, ktorých prišiel žehnať a spasiť. VZV 14.2

Takmer tisíc-ročné dejiny zvláštnej priazne a strážnej Božej starosti, prejavovanej vyvolenému národu, boly otvorené pred zrakom P. Ježiša. Jeruzalem bol vyznamenaný P. Bohom pred celým svetom. Pán Si “vyvolil Sion, a obľúbil Si ho za Svoj príbytok.” Žalm 132: 13. Preto vo všetkých vekoch svätí proroci vynášali svoje výstražné posolstvá. VZV 14.3

Preto Pán zjavil Svoju prítomnosť v oblaku slávy nad sľutovnicou v stánku svätyne. VZV 16.1

Keby Izrael bol čo národ zachoval vďačnosť k Nebesiam, Jeruzalem by bol stál večne čo vyvolené Božie mesto. (Jerem. 17:21-25.) Lež dejiny tohto priazňou obdareného národa boly záznamom odpadlíctva a vzpúry. Oni sa postavili na odpor milosti Nebies, zneužili svojich práv, a nevyužili svojich príležitostí. S láskou, väčšou akú má otec k svojmu synovi, “posielal P. Bôh otcov jejich k nim výstražný hlas Svojich poslov znova a znova, lebo Mu bolo ľúto Jeho ľudu a Jeho príbytku.” 2. Paral. 36: 15. Keď prosby i karhania nič nepomohly, poslal im P. Bôh ten najlepší dar Nebies; áno, veď On vložil celé Nebesia do tohto jedného Daru. Boží Syn Sám bol poslaný, orodovať za nekajúcné mesto. VZV 16.2

Za tri roky Pán svetla a slávy chodil pomedzi Svojim ľudom “uzdravujúc zkrúšených srdcom, vyhlásiac zajatým prepustenie, a slepým videnie, utlačených prepustiť na slobodu, zvestovať evanjelium chudobným i ohlasovať vzácny rok Pánov a deň odplaty.” Luk. 4: 18. VZV 16.3

Trebárs Mu bolo odplácané zlým za dobré, a nenávisťou za Jeho lásku, vytrvale vykonával úlohu milosrdenstva. Nikdy neboli zavrhnutí tí, ktorí hľadali Jeho milosť. VZV 16.4

Vlny sľutovania, zapúdené týmito zatvŕdzenými srdciami, vracaly sa silnejším prúdom milosrdnej, nevýslovnej lásky. Lež Izrael sa odvrátil od svojho najlepšieho Priateľa a jediného to Pomocníka. Prejavy Jeho lásky boly odmietané, Jeho radami bolo opovrhované, Jeho výstrahy boly vysmievané. VZV 16.5

Hodina nádeje a odpustenia rýchle prechádzala; pohár dlhoodkladaného Božieho hnevu bol takmer naplnený. Mračno, odpadlíctva a vzpúry, ktoré sa hromadilo cez veky, sa hrozebne čerňalo a skoro sa pretrhávalo nad previnivším sa národom; a Ten, ktorý jedine ich mohol zachrániť pred hroziacim osudom, bol zľahčovaný, pomlúvaný, opovrhovaný, a v krátkom čase mal byť ukrižovaný. VZV 16.6

Keď P. Kristus mal viseť na Golgate na kríži, to malo znamenať koniec doby Izraela čo vyvoleného a P. Bohom požehnaného národa. Ztráta len jedinej duše je pohromou, ktorá nekonečne prevyšuje zisky a poklady sveta; ale keď P. Kristus hľadel na Jeruzalem, vid'el pred Sebou ortieľ celého mesta, áno celého národa — toho mesta, toho národa, ktorý kedysi bol Božím vyvoleným, Jeho vzácnym pokladom. VZV 17.1

Hľadiac do budúcnosti, On videl tento vyvolený národ roztratený po všetkých zemiach sveta. V tomto časnom treste, ktorý mal doľahnúť na potomkov tohto národa, videl len prvé kvapky z toho pohára hnevu, ktorý pri poslednom súde musí byť vyprázdnený až na dno. Božský súcit a Jeho vrelá láska našly vyjadrenie v trúchlivých slovách: “Jeruzaleme, Jeruzaleme, ty ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú posielaní k tebe, koľko ráz Som chcel shromaždiť tvoje dietky, tak ako sliepka shromažďuje svoje kuriatká pod jej krýdla, ale nechceli ste!” Mat. 23:37. Keď budeš zničený, ty sám ponesieš svoju zodpovednosť. No “nechcete prísť ku Mne, aby ste mali život.” Ján. 5 : 40. VZV 17.2

P. Kristus videl v Jeruzaleme odznak sveta zatvrdeného v nevere a vzpúre, a rútiaceho sa naproti trestajúcemu Božiemu súdu. Utrpenia padlého kmeňa, vtláčajúce sa do Jeho duše, vynútilo z Neho ten nesmierne horký výkrik. Videl plnosť hriechu, ktorému v pozadiu ide ľudská bieda, slzy i krv; Jeho srdco bolo dojaté nekonečným sľutovaním k súženým a trpiacim; všetkým túžil uľahčiť. Ale ani Jeho vlastná ruka nemohla zastaviť príval ľudského utrpenia; málo bolo tých, ktorí vyhľadávali jediný Prameň pomoci. Chcel vyliať Svoju dušu na smrť, aby priblížil spasenie k ich dosahu; ale málo-ktorí sa snažili k Nemu prísť, aby mohli žiť. VZV 17.3

Veličenstvo Nebies v slzách! Syn večného P. Boha zarmútený v duchu, zkrúšený úzkosťou! Prejav tento naplnil celé Nebo úžasom, a odhaľuje nám nízkosť hriecha a ako ťažký je to podiel' pre Nekonečného zachrániť previnilca pred následkami prestúpenia Božieho zákona. P. Ježiš, hľadiac až k naj poslednej šiemu pokoleniu v budúcnosti, videl svet uvrhnutý do klamu podobnému tomu, ktorý zapríčinil zkazu Jeruzalema. Veľkým hriechom Židov bolo zavrhnutie P. Krista; veľkým hriechom Kresťanského sveta bude opovrhnutie Božieho Zákona (Desatora), základu to Jeho vlády na Nebi i na zemi. Božie ustanovenia budú opovrhované a zľahčované. Miliony v poddanstve hriecha, otroci Satana, odsúdenci k tej “druhej smrti”, nebudú chcieť naslúchať na slová Božích právd, vo dňoch ich navštívenia. Hrozné to zaslepenie ! Divné zavedenie ! VZV 17.4

Dva dni pred Veľkou Nocou, keď P. Kristus posledný kráť opustil chrám po odsúdení pokrytectva Židovských vodcov, znova vyšiel von na Olivetský Vrch, a posadil sa s nimi na trávnatej stráni nad mestom. Ešte raz videl chrám v jeho blištiacej sa kráse, koruhvou to veľkoleposti korunujúc posvätný Vrch. VZV 19.1

Učeníci boli predesení nad P. Kristovým predpovedaním o podvrátení chrámu, a túžili lepšie porozumeť významu Jeho slov. Zlato, striebro, robota a staviteľské umenie sa za 46 rokov nad mieru vynakladalo k jeho ozdobe. Herod Veľký hojne trovil naň, ako Rimské bohatstvo tak Židovské poklady, a aj len cisár svetovej ríše ho obohatil svojmi darmi. Ohromné mramorové biele kamene takmer báječnej veľkosti, privážané z Ríma, doplňovaly nádheru tejto budovy; a na tieto učeníci upozornili Majstra, povediac: “Učiteľu, viď, aké kamenie a aké stavby!” (Mark. 13:1.) VZV 19.2

Na tieto slová P. Ježiš podal onú vážnu a prekvapujúcu odpoveď: “Ameň vám hovorím, že tu nebude zanechaný kameň na kameni, ktorý by nebol sborený.” (Mat. 24:2, 3.) VZV 19.3

S podvrátením Jeruzalema si učeníci spojili udalosti P. Kristovho osobného príchodu v sláve, keď prevezme tr—n všesvetovej ríše, a potrestá nekajúcich Židov, aj oslobodí národ od Rímského jarma. Pán im povedal, že príde zasa. Preto teda spomínajúc si osud Jeruzalema, myseľ si obrátili k tomu príchodu; a keď boli shromaždení okolo Spasiteľa na Olivetskom Vrchu, pýtali sa: “Kedy to bude, a čo bude znamením Tvojho príchodu a skonania sveta?” Mat. 24:2, 3. VZV 19.4

Budúcnosť bola učeníkom milostive zahalená. Keby vtedy boli úplne pochopili tým dvom hrozným skutočnostiam, — Vy-kupiteľovmu utrpeniu i smrti, aj zničeniu ich mesta i chrámu, — boli by bývali hrozne predesení. P. Kristus im nakreslil o významných udalostiach, ktoré sa maly odohrať pred ukončením času. Jeho slovám vtedy nebolo celkom pochopené; ale ich významu malo byť porozumené, keď Jeho ľud bude potrebovať ponaučenie v nich obsažené. Proroctvo, ktoré predpovedal, malo dvojitý význam: Kým predzvestuje zkazu Jeruzalema, v ten samý čas zobrazňuje hrôzu posledného veľkého dňa. VZV 20.1

P. Ježiš povedal naslúchajúcim učeníkom o osudoch, ktoré maly prísť na odpadlého Izraela, a zvlášť zaslúženú pomstu, ktorá ich mala postihnúť pre zavrhnutie a ukrižovanie Messiáša. Nepochybné znamenia maly predchádzať hrôzyplné zakončenie. Strašlivá hodina príde náhle a rýchle. A Spasiteľ vystrí-hal Svojich nasledovníkov: “Keď teda uvidíte ohavnosť spustošenia, predpovedanú prorokom Danielom, že stojí na svätom mieste — kto čítaš, rozumej! — vtedy ti, ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy.” Mat. 24:15, 16. VZV 20.2

Keď modlárske odznaky Rimanov maly byť vyzdvihnuté na svätom mieste, ktoré siahalo niekoľko honov vonka za múrami mesta, vtedy nasledovníci P. Krista mali nájsť bezpečie v úteku. Keď spozorujú výstražný znak, vtedy tí, čo chceli uisť, nesmeli meškať. Po celom Judsku, ako aj v samom Jeruzaleme, znamenie na útek muselo ihneď byť povšimnuté. Ten, čo náhodou bol na streche domu, nesmel vojsť dnuka, ani len pobrať draho-cenné poklady. Tí, čo robili v poli abo vo vinici, nesmeli sa vrátiť premeniť si robotné šaty. Nesmeli omeškávať ani na okamih, aby ich nezastihla všeobecná záhuba. VZV 20.3

Počas panovania Herodesa Jeruzalem bol nielen zvláštne okrášlený, lež vystavaním väžov, múrov i hradieb, ktoré dodaly prirodzenú silu jeho postaveniu, bol učinený takmer nedobiteľným. Kto by bol vtedy predpovedal jeho zničenie, bol by, ako Noe v jeho dobe, nazvaný šialeným poplachom. Lež P. Kristus povedal: “Nebo i zem pominú, ale Moje slová nepominú.” Mat. 24:35. Príčinou jeho hriechov hnevom bolo vyhrážané Jeruzalemu, a jeho tvrdošijná nevera zaistila jeho osud. VZV 20.4