Veľký Zápas Vekov

Sloboda Svedomia Ohrozená.

PROTESTANTI sú dnes väčšou priazňou naklonení k Rimskému Katolíctvu, ako v predošlej dobe. V tých krajinách, kde Katolíctvo nie je prevážnym, a pápeženci sa držia smeru smierlivého, aby tak dosiahli vplyvu, pozorovať značnú ľahostajnosť voči naukám deliacim reformované cirkve od pápežskej kňazo-vlády; zakoreňuje sa náhľad, že veď sa konečne nerôznime na dôležitých bodoch, ako sa to predtým myslelo, a že malý ústupok z našej strany, privedie nás do lepšieho porozumenia s Rímom. Bol čas, keď si Protestanti vysoko cenili slobodu svedomia, ktorá tak draho bola kúpená. Vtedy svoje deti učili pápežstvo nenávideť, a mali za to, že súhlas s Rímom by znamenal nevernosť voči P. Bohu. Aká však rozdielna mienka sa teraz vyjadruje! VZV 219.1

Obhájci pápežstva hlásajú, že cirkev bola ohováraná; a Protestantský svet je naklonený to uznať. Mnohí povedajú, že je nespravodlivé dnešnú cirkev súdiť dľa ohavností a nesmyseľnosti, aké označovaly jej panovanie v storočiach nevedomosti a tmy. Jej hroznú ukrutnosť pripisujú výsledkom barbarizmu tej doby, a dôvodujú, že vplyv modernej civilizácie jej smýšľanie premenil. VZV 219.2

Či títo ľudia zabudli na nároky neomylnosti, ktoré táto hrdopyšná moc predložila pred 800 rokmi? Tak ďaleko od vzdania sa, tento nárok bol utvrdený v 19-tom storočiu, ako kedy predtým. Rím svedčí, že Katolícka cirkev “nikdy nechybila; ani dľa Písiem vraj nikdy nepochybí”, ako sa teda môže vzdať zásad, ktoré spravovaly jej smer v minulých vekoch?” — Mosheim, “Eccl History”, b. 3, cent. 11, part 2, ch. 2. par. 9. note 1. VZV 220.1

Pápežská cirkev sa nikdy nevzdá svojich nárokov na neomýlnosť. Všetko to, čo vykonala v svojom prenasledovaní tých, čo opovrhli jej učením, drží za správné; a či by to samé neopakovala, keby sa jej k tomu naskytla príležitosť? Nech by len bolo odstránené terajšie obmedzenie svetskou vládou, a Rím bol znova-uvedený k predošlej moci, chytro by nastalo obnovenie jeho tyranstva a prenasledovania. VZV 220.2

Dobre-známy pisateľ takto hovorí o pomere pápežskej kňazo-vlády, čo sa týka slobody svedomia, a o nebezpečí, aké zvlášť hrozí Spoj. Št. Am. zo zdaru jej politiky: VZV 220.3

“Sú mnohí, čo sú naklonení pripisovať každý Strach pred Rimo-Katolíctvom v Spoj. Št. Am. sväťúškárstvu alebo detinskosti. Takí nevidia ničoho v povahe a pomere Rímo-Katolíctva, čo by bolo nepriateľské našim slobodným ustanovizniam, ani nenachodia nič hrozivého v jej vzraste. Teda porovnajme najprv niektoré z hlavných zásad našej vlády so zásadami Katolíckej cirkve. VZV 220.4

“Ústava Spoj. Št. Am. zaručuje slobodu svedomia. Nič nie je drahšie ani podstatnejšie. Pápež Pius IX. v jeho Obežnom Liste z 15ho Aug. r. P. 1854. povedal: ‘Tie nesmyseľné a bludné učenia, alebo šialenosti, na obranu slobody svedomia, sú najnákazlivejším bludom — morom, štátu nebezpečným nad všetky iné.’ Ten samý pápež v jeho Obežnom Liste z Dec. 8-ho, r. P. 1864, dal do kliatby ‘tých, ktorí stoja na slobode svedomia i bohoslužby’, tiež všetkých, čo držia že cirkev nemá používať násilia'. VZV 220.5

“Tichý t—n Ríma v Spoj. Št. Am. neznamená zmenu srdca. Rím je snášanlivý tam, kde je bezmocný. Biskup O'Connor takto hovorí: ‘Náboženská sloboda je len zatiaľ trpená, až opáčné sa dá previesť, bez uškodenia Katolickému svetu’.... Arcibiskup St. Louis-u raz povedal: ‘Kacierstvo a nevera sú zločiny; a v Kresťanských krajinách, ako sú Taliansko a Španielsko, na príklad, kde sú všetci ľudia Katolíci, a kde je Katolícke náboženstvo podstatnou čiasťou zákona tej zeme, trescú sa, ako druhé zločiny VZV 221.1

“Každý kardinál, arcibiskup a biskup v Katolíckej cirkvi skladá pápežovi vernosť, v ktorej sú tieto slová: ‘Kacierov, rozkolníkov a buričov voči nášmu pánovi (pápežovi), alebo jeho nástupcom, budem celou silou prenasledovať a im odporovat’.” -Dr. Josiah Strong, “Our Country”, hl. 5, odst. 1-3. VZV 221.2

Je pravda, že aj v Rímskej cirkvi sú dobrí Kresťania. Tisíce z nich slúžia P. Bohu na koľko majú svetla. Ak im prístup k Jeho Slovu nie je možný, nemôžu pravdu rozoznať. Oni nevedia aký je rozdiel medzi srdečnou, živou službou, a holými cerem—niami a formami. Na tieto duše P. Bôh hľadí s nežným súcitom, že sú vyučené vo viere, ktorá je klamná a neuspokojujúca. On spôsobí, aby temnotu, ktorá ich obkľučuje prerazily lúče svetla. On im zjaví pravdu, ako ona je v P. Ježišovi, a mnohí sa ešte pripoja k Jeho ľudu. VZV 221.3

Len že Rímo-Katolíctvo, čo system, nie je viac v súlade s P. Kristovým evanjeliumom dnes, ako čo bolo v predošlých dobách jeho dejín. Protestantské cirkve sú vo veľkej temnote, ináč by poznaly znamenia časov. Plány a činnosti Rímskej cirkve sú d'aleko-siahajúce. Ona používa každého výmyslu na rozšírenie svojho vplyvu a moci v príprave pre ten hrozný a rozhodný zápas o znova-získanie moci nad svetom, a o privedenie prenasledovania a zničenie všetkého, čo Protestanstvo vykonalo. Katolíctvo ziskáva pôdu na každej strane. Len povážte počet jej kostolov a kaplíc v Protestantských zemiach. Pozrite na populárnosť jej kolegií a seminárov v Amerike, hojne podporované Protestantmi. Pozrite na ten vzrast obradov v Anglii a časté odpadnutie ku Katolíkom. Toto všetko by malo prebudiť všetkých milovníkov zásad evanjelia. VZV 221.4

Protestanti sa s pápežstvom zahrávali a podporovali ho; robia dohody a ústupky, nad ktorými samí pápeženci boli prekvápení, a im nerozumeli. Mužovia si zatvárajú oči, čo sa týka skutočnej povahy Ríma a nebezpečia hroziaceho z jeho nadvlády. Ľudí je treba prebudiť, aby vzdorovali postupu tohoto najnebezpečnejšieho nepriateľa občianskej i náboženskej slobody. VZV 222.1

Mnohí Protestanti sa domnievajú, že Katolícke náboženstvo nie je príťažlivé, a že jeho bohoslužba je tupé, bezvýznam-né množstvo obradov. Tu sú však na omýle. Bárs Rimo-Ka tolícstvo je založené na klame, nie je sprostým a nemotorným podvodom. Bohoslužba Rimskej cirkve je veľmi dojemnou ce-rem—niou. Jej skvelá okázalosť a slávnostné obrady okúzľujú smysly ľudu, a umlčujú hlas rozumu i svedomia. Oko je očarované. Veľkolepé kostoly a procesie, zlaté oltáre, skvostné skryne s relikvami, a vyberané maľby, a výtečné sochy sa odvolávajú na milovanie krásy. Ucho je tiež zajaté. Hudba je neprekonaná. Bohaté zvuky varhanov ozývajú sa vysokými klenbami a stípo-radovnými krýdlami jej nádherných katedrál, nie je možné, by neúčinkovaly na myseľ s úžasom a bázňou. VZV 222.2

Táto povrchná nádhera, lesk a cerem—nia, ktorá sa posmieva túžbam hriechom obťaženej duši, je dôkazom vnútornej porušenosti. Náboženstvo P. Kristovo nepotrebuje, aby ho také príťažnosti odporúčaly. Vo svetle, ktoré z kríža žiari, pravé Kresťanstvo sa predstavuje tak čisté a milé, že žiadne vonkajšie okrasy jeho pravú hodnotu nepodvýšia. Je to okrasa svätosti, tichý a pokorný duch, čo je u P. Boha vzácné. VZV 222.3

Skvelý názov nemusí byť vždy odznakom čistej, vznešenej myšlienky. Správny pochop umenia, jemná uhladzenosť smyslu často jestvuje v mysliach, ktoré sú zemské a telesné. Tieto sú Satanom často použité, aby ľudí viedli k zabudnutiu na potreby duše, ztratili so zreteľu budúci nesmrteľný život, a sa odvrátili od svojho nekonečného Pomocníka, a žili len pre tento svet. VZV 222.4

Povrchné náboženstvo je príjemné neobnovenému srdcu. Nádhera a cerem—nia Katolíckej bohoslužby má svodlivú okúzlujúcu moc, skrze ktorú sú mnohí zavedení, a považujú Rimskú cirkev za skutočnú bránu do neba. Bezpeční pred jej vplyvom sú iba tí, ktorí pevne stoja na základe pravdy, a ktorých srdcia sú obnovené Božím Duchom. Tisíce, ktorí nemajú živého spojenia s P. Kristom, budú sveďení, aby prijali spôsob pobožnosti, ale bez mocí. A také náboženstvo si aj zástupy žia-dajú. VZV 223.1

Osvojovanie si práva odpúšťania hriechov vedie Rimo-Katolíka k domnienke, že môže hrešiť; a ustanovenie spovedi, bez ktorej ona odpustenia nedáva, smeruje tiež k podporovaniu zla. Ten, kto kľačí pred smrteľným človekom, a vyznáva mu tajné myšlienky svojho srdca, ponižuje svoju mužnosť a snižuje každý šľachetný pocit svojej duše. Odkrytím svojich hriechov kňazovi, — pokleslému a hriešnému smrteľníkovi, často poškvrnenému vínom a prostopašnosťou, — pravidlo jeho charakteru je snížené, a on je tým poškvrnený. Jeho pochop o P. Bohu je na podobu padlého človečenstva, lebo kňaz je akoby zástupcom Božím. Toto spovedanie sa človeka človekovi, je tým tajným žriedlom, z ktorého vytieklo mnoho z toho zla, ktoré poškvrňuje svet a ho pripravuje pre konečnú zkazu. Avšak tomu, kto miluje pôžitky, je príjemnejšie vyznať spolu-smrteľníkovi ako vyznávať P. Bohu. Ľudská povaha má radšej odpustky, ako sa hriechu vzdať; je ľahšie telo trýzniť žíňou a koprivou i hnetlivými reťazmi, ako križovať telesné žiadosti. Ťažké to jarmo, ktoré telesné srdco je ochotné niesť, radšej ako sa poddať pod jarmo P. Krista. VZV 223.2

Rimská cirkev sa nápadne podobá cirkvi Židovskej za času P. Kristovho prvého príchodu. Kým Židia potajomne šliapali po každej zásade Božieho zákona, povrchne boli veľmi horliví v zachovávaní jeho predpisov, obťažiac ho preciznostiami a tradíciami, že to spôsobilo poslušnosť obťažnou a namáhavou. Po-dobne ako Židia vyznávali veľkú úctu k zákonu, tak Rimo-Katolíci predstavujú, že ctia kríž. Oni uctievajú odznak P. Kri- stovho utrpenia, kdežto v ten samý čas v živote zapierajú Toho, ktorého kríž predstavuje. VZV 223.3

Pápeženci kladú kríže na svoje kostoly, oltáre, aj rúcha. Odznak kríža je všade vidno. Všade je povrchne uctievaný a vyvyšovaný. Ale P. Kristove učenia sú pochované pod množstvom falošných výkladov a prísného vydierania. Spasiteľove slová k svätuškárskym Židom sa vzťahujú ešte väčšmi na vod-cov Rímo-Katolíckej cirkve: “Viažu ťažké a neznesiteľné bremená a uvaľujú ich na plecia človeka, ale oni sami ich nechcú ani prstom pohnúť.” Svedomité duše sú v neustálom strachu pred hnevom urazeného Boha, kým cirkevní hodnostári žijú v prepychu a rozkošníctve. Mat. 23 : 4. VZV 224.1

Uctievanie obrazov a relikvií, orodovanie svätých, i zveličovanie pápeža, sú výmyslami Satana na odvrátenie ľudských myslí od P. Boha a Jeho Syna. Aby previedol ich zkazu snaží sa ich pozornosť odvrátiť od Toho, skrze ktorého jedine môžu spasenie nájsť. Upozorní ich na akýkoľvek iný predmet, ktorý by nahradil Toho, ktorý povedal: “Poďte ku Mne všetci, ktorí pracujete a obtiažení ste, a Ja vám dám odpočinutie.” Mat. 11 :28. VZV 224.2

Je to stálou Satanovou snahou nesprávne predstavovať P. Boha, hriech i otázku, o ktorú sa jedná v tomto veľkom zápase. Jeho chytráctvo umenšuje požiadavok Božského zákona a dopúšťa ľuďom hrešiť. V ten samý čas pôsobí, aby mali nesprávné poňatie o P. Bohu, že by mali voči Nemu strach a nenávisť na miesto lásky. Ukrutnosť zrodená v jeho vlastnej povahe je pripisovaná Stvoriteľovi; tá je vtelená v náboženských systemoch a vyjadrená v spôsoboch bohoslužby. Takto sú mysle ľudí zaslepované, a Satan ich používa za svojich agentov váľčiť proti P. Bohu. Skrze prevrátený pochop Božej povahy, Pohanské národy verili v potrebu ľudských obetí pre získanie priazne Božstva; a páchané boly hrozné ukrutnosti pod roznými formami modlárstva. VZV 224.3

Rimo-Katolícka cirkev, spojac formy Pohanstva i Kresťanstva, a tiež zle predstavujúc Boží charakter, ako Pohanstvo, chopila sa spôsobov nie menej ukrutných a odporných. Keď Rím bol na vrchoľu svojej moci, vtedy boly nástroje na mučenie k donúteniu uznať jeho učenie. Boly hranice pre tých, čo nechceli uznať jeho nároky. Vraždenia, ktorých koľkosť nebude známa až na súdny deň. Cirkevní hodnostári, pod vedením ich majstra Satana, študovali ako vymysleť nástroje, ktoré by spôsobily čo možno najväčšie muky, a predsa neukončily život ich obeti. V mnohých prípadoch bol tento pekelný postup zopätovaný až do nevydržania, tak že príroda sa konečne vzdala a trpiteľ vítal smrť čo sladkú úľavu. VZV 224.4

Taký bol osud protivníkov Ríma. Pre svojich prívržencov mala disciplínu bičovania, hladu, prísnosti života v každej možnej forme. Probujúc si získať priazeň-neba, kajúcnici prestupovali zákony Božie, prestúpením zákonov prírody. Boli učení trhať sväzky, ktoré On nariadil, aby oblažil a zpríjemnil človekovi jeho zemskú púť. Na cintorínoch sú mili—ny obetí, ktoré ztrávili svoj život v márnych snahách potlačiť svoje prirodzené náklonnosti, i každú myšlienku i pocit sústrasti s ích spolutvormi, aby tým snáď P. Boha neurazili. VZV 225.1

Ak chceme pochopiť rozhodnú ukrutnosť Satana, prez stáročia zjavovanú, nie medzi tými ktorí nikdy o P. Bohu nepo-čuli, ale v samom stredisku a cez celé Kresťanstvo, len nazrime do dejín Rímo-Katolíctva. Skrze tento ohromný system podvodu knieža zlého docieli svoj zámer, aby priniesol P. Bohu neúctu a človekovi biedu. A vidiac, ako sa mu darí seba zakryť, aj konať svoje dielo skrze cirkevných vodcov, môžeme lepšie porozumeť prečo má taký odpor k Biblii. Keď sa tá Kniha číta, milosť i láska Božia sa objaví; a vynájde sa, že On nevzkladá nijedno z týchto ťažkých bremien. Všetko, čo On žiada, je kajúce a zkrúšené srdce a pokorného a poslušného ducha. VZV 225.2

P. Kristus nedáva vo Svojom živote príkladu ani pre mužov ani pre ženy zatvárať sa do kláštorov, aby boli spôsobni pre nebo. On nikdy neučil, že láska a súcit majú bvť potlačované. Spasiteľovo srdce pretekalo láskou. Čím je človek citlivejším, tým lepšie poznáva hriech, a jeho súcit, pre padlých je tým hlbší. Pápež si robí nároky, že je námestníkom P. Kristovým; ale ako sa jeho povaha srovnáva so Spasiteľovou? Či P. Kristus kedy poslal ľudí do žalára alebo na škripec preto, že Mu nevzdali úctu, čo Kráľovi neba? Či sa Jeho hlas počul odsudzovať na smrť tých, ktorí Ho neprijali ? Keď bol zľahčený ľuďmi Samaritánskej osady, ap. Ján bol hnevom naplnený a sa pýtal: “Pane, či chceš, aby sme povedali, žeby oheň sostúpil s neba a spálil ich, ako aj Eliáš urobil?” Ale P. Ježiš pozrel útrpne na Svojho učeníka a pokarhal ho, hovoriac: “Syn človeka neprišiel zahubiť ľudské duše, ale spasiť.” (Luk. 9:54, 56.) Akého rozdielného ducha od P. Kristovho je ten, ktorý sa vydáva za Jeho námestníka! VZV 225.3

Rimská cirkev sa teraz slušne predstavuje svetu, zakrývajúc výhovorkami svoju predošlú ukrutnosť. Obliekla sa do rúcha podobného P. Kristovmu, ale zmenená nie je. Každá zásada pápežstva, jestvujúca v minulých dobách, aj dnes jestvuje. Učenia vymyslené v tých najtmavších vekoch sú ešte platné. Nech sa len nikto sám seba neklame. Pápežstvo, ktoré sú Protestanti teraz tak ochotní ctiť, je to samé, aké vládlo svetom za času Reformácie, keď mužovia Boží povstali, s nebezpečím vlastnému životu, aby odkryli jeho neprávosti. Tá istá pýcha sa pri ňom nachodí i tá zpupná predpojatosť, s akou panovalo nad kráľmi a kniežaťmi a si osvojovalo Božie nadprávie. Jeho duch je nie menej ukrutným a despotickým teraz, ako bol keď pošliapalo ľudskú slobodu a zmordovalo “svätých Najvyššieho”. VZV 226.1

Pápežstvo je práve tým, čím ho proroctvo pomenovalo, že bude: odpadlíctvom v posledných časoch. Čiastkou jeho politi-ky je, zaujať stanovisko, aké by najlepšie poslúžilo jeho záujmom, avšak pod jeho rôznou menivou predstavou, zakrýva ten samý hadí jed. “Vernosť s kaciermi ani s osobami podozrievanými 7. kacierstva, sa nemá zachovávať,” povedá. Či táto moc, ktorej tisíc-ročný záznam je písaný krvou svätých, by mala byť teraz uznaná čo čiastka cirkve P. Kristovej? 2. Tim. 2:3, 4; Lemfant, “Hist, of the Council of Constance”, Vol. 1, p. 516, (ed. 1728). VZV 226.2

Nárok, podávaný v Protestantských krajinách, že Katolícstvo sa málo čo líši od Protestantstva ako v minulosti, nie jebez príčiny. Stala sa zmena; ale nie pri pápežstve. Katolicstvo sa v pravde podobá terajšiemu Protestanstvu, preto že Protestanstvo tak veľmi pokleslo od doby Reformátorov. VZV 226.3

Kým Protestantské cirkve hľadaly priazeň sveta, zaslepila im oči falošná laskavosť. Oni sa domnievajú, že je správné veriť dobré o všetkom zlu; a toho nevyhnutný výsledok je, že konečne veria zlé o všetkom dobrom. Na miesto aby hájili “vieru danú raz svätým”, teraz akoby sa omlúvali Rímu za svoj nelaskavý náhľad o ňom, prosiac si odpustenie. VZV 227.1

Veľká čiasť tých, ktorí nepozerajú na Rím priaznivo, málo sa obávajú jej moci i vplyvu. Mnohí dokazujú, že duševná i mravná temnota panujúca v Stredoveku napomáhala šírenie jej naúk, povier i násilia, ale že väčšia inteligentnosť moderných časov, a všeobecné rozšírenie vedomosti a zväčšená liberálnosť v náboženstve, zabráni oživenie nesnášanlivosti a tyranstva. Aj len myšlienka, že by taký stav mal existovať v tomto osvietenom veku, je vysmievaná. Je pravda, že svieti veľké svetlo duševné, mravné i náboženské na túto generác'u. Zo strán Božieho svätého Slova zasvietilo nebeské svetlo na svet. Ale sa musí pamätať, že čím väčšie svetlo je udelené, tým väčšia je aj tma pri tých, ktorí ho prevracajú a zapovrhujú. VZV 227.2

Študovanie Biblie, by pokázalo Protestantom pravú povahu pápežstva, že by ho mali v nenávisti a sa ho stránili; ale mnohí sú tak múdri vo svojej vlastnej domýšlivosti, že necítia potrebu pokorne hľadať P. Boha, aby boli uvedení vo všetku pravdu. Hoci sa chlúbia svojou osvietenosťou, sú neznalí ako Písiem tak i moci Božej. Oni však musia mať dajaké prostriedky na utíšenie si svedomia, tak hľadajú to, čo je najmenej duchovné a pokorujúce. Čo si oni žiadajú je pravidlo zabudnutia P. Boha, ktoré by platilo za pravidlo pamätania pa Neho. Pápežstvo je spôsobné učiniť zadosť potrebám všetkých tokých. Ono je pripravené pre dve triedy človečenstva, zahrmi iúc skoro celý svet. — tých, čo chcú byť spasení vlastnými zásluhami; a tých, čo by chceli byť spasení v jejich hriechoch Tuná je tajomstvo ieho moci. VZV 227.3

Bolo poukázané, že doba duševne i zaostalosti bola veľmi prospešnou zdaru pápežstva. Avšak sa ešte dokáže, že aj deň veľkého duševného osvietenia môže byť podobne prospešným preň. V minulých dobách, keď ľudia boli bez Božieho Slova i bez známosti pravdy, ich oči boly zaslepené, pri čom tisíce boli lapení, nevidiac sieti podloženej pod ich nohy. V tomto pokoleniu zase sú mnohí, ktorých oči sú oslepené žiarou ľudských výmyslov, “vedou tak falošne menovanou”; že tiež nerozoznávajú siete ale slepo kráčajú priamo do nej. P. Bôh určil, aby duševné schopnosti človeka boly považované za dar od jeho Učiniteľa; a slúžiť majú pravde a spravodlivosti; ale keď sa podporuje pýcha a ctižiadosť, a ľudia cenia vlastné the—rie nad Slovo Božie, vtedy inteligentnosť viac poškodí ako neznalosť. Takto dnešná falošná veda, ktorá podkopáva vieru v Bibliu, sa dokáže účinnou v pripravovaniu cesty pre prijatie pápežstva s jeho príjemnými formami, ako zadržanie známosti otvorilo cestu pre jeho zveličenie v Temnom Veku. VZV 227.4

V hnutiach, ktoré sú teraz v prúde vo Spoj. Št. Am. získať podporu štátu pre ústavy i obyčaje cirkve, Protestanti kráčajú v šľapajoch pápežencov. Ba do konca, otvárajú dvere pápežstvu, aby získalo v Protestantskej Amerike tú nadvládu, ktorú ztratilo v starom kraji. A čo robí toto hnutie dôležitejším, je to, že jeho hlavným predmetom je donútenie zachovávať Nedeľu, — obyčaj, ktorá má svoj pôvod v Ríme, a ktorú si aj on prisvojuje, čo znak jeho moci. To je duch pápežstva, — duch pripodobňovania sa svetským obyčajom, uctievanie ľudských tradícií nad prikázania Božie, —tým duchom sú preniknuté aj Protestantské cirkve, čo ich vedie k tomu, aby vyvyšovaly Nedeľu, ako to robilo pápežstvo pred ními. VZV 228.1

Keby čítateľ chcel vedeť, aké jednateľstvá majú byť použité v blížiacom sa zápase, nech len stopuje záznamy Ríma, akých prostriedkov použil pre tú samú vec v minulých dobách. Ak chce vedeť, ako spojení pápeženci a Protestanti budú zachádzať s tými, ktorí opovrhnú ich učením, nech sa len pozre, akého ducha Rím prejavil voči Sobote a jej zastancom! VZV 228.2

Politika Ríma voči tým, čo s ním nesúhlasia, je dobre zobraznená dlhým a krutým prenasledovaním Valdenských Kresťa-nov, z ktorých niektorí boli zachovávateľmi Soboty. Iní trpeli tým istým spôsobom pre svoju vernosť voči štvrtému (Sobotnému) prikázaniu. Dejiny cirkví Eti—pie, alebo Abyssinie, sú zvlášť významnými. V temnote stredo-veku, svet zabudnul i ztratil so zreteľu Kresťanov Strednej Afriky, ktorí za mnohé storočia požívali slobodu svedomia. Ale konečne sa dozvedel Rím o ních a čoskoro bol cisár Abyssinie oklamaný k uznaniu pápeža za P. Kristovho námestníka. Druhé ústupky nasledovaly. Vydaný bol rozkaz zabraňujúci zachovávanie Soboty pod najťažším trestom. Ale pápežská tyrania sa onedlho stala takým ťažkým jármom, že sa Abyssinčania rozhodli shodit' ju dolu so svojích hrdiel. Po hroznom zápase, boli pápeženci vyhnaní z ich krajiny a stará viera bola znova uvedená. Cirkve sa tešily v slobode, a nikdy nezabudly úlohu, ktorú sa naučily o podvode, fanatizmu a tyranskej moci Ríma. V ich osamelej ríši boli spokojní zostať neznámi ostatnému Kresťanstvu. Vidz “Church History of Etiopia,” str. 311, 312. VZV 228.3

Africké cirkve zachovávaly Sobotu, ako čo bola zachovávaná pápežskou cirkvou pred jej úplným odpadnutím. Kým poslušne zachovávali siedmy deň týždňa dľa prikázania Božieho, VZV 229.1

aj v Nedeľu sa zdržiavali od práce v súhlase s ustanovením cirkve. Keď však Rím dosiahol úplnej moci, zašliapal Božiu So-botu, aby svoju Nedeľu vyvýšil; ale cirkve Africké, schované skoro za tisíc rokov, nemaly podielu na tomto odpadnutiu. Pod panstvom Ríma boly prinútené odstrániť pravú Sobotu a zveli-čovať falošnú Nedeľu; sotva však získaly svoju samostatnosť, hneď sa vrátily k poslušnosti 4-ho prikázania v nezmenenom Desatore. VZV 230.1

Tieto záznamy z minulosti jasne dokazujú nepriateľstvo Ríma voči Božej Sobote a jej zastancom, a prostriedky akých po-užíva na uznanie svojich ustanovení. Slovo Božie učí, že tieto scény budú zopätované, keď sa Rímo-Katolíci a Protestanti spoja, aby vyvyšovali Nedeľu. VZV 230.2

Proroctvo vo Zjav. 13. hl. povedá, že moc predstavená zverou s rohami podobnými baránkovým spôsobí, aby sa zem i tí, ktorí bývajú na nej klaňali pápežstvu — tam znázornenému zverou podobnou pardovi. Zver s dvoma rohami má tiež povedať tým, “ktorí bývajú na zemi, aby spravili obraz zveri”, a čo viac, má rozkázať “aby všetci, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i sluhovia,” prijali znamenie zveri. Dokázalo sa, že Spoj. Št. Am. sú tou mocou predstavenou zverou s dvoma rohami, aj že sa toto proroctvo vyplní, keď Spoj. Št. Am. nanútia zachovávanie Nedele, Čo si Rím osobuje za uznanie jeho svrchovanosti. V tomto však Spoj. Št. Am. nebudú samé. Vplyv Ríma v krajinách, ktoré kedysi uznávaly jeho nadvládu ešte dosiaľ nie je celkom zničený. K tomu proroctvo predpovedá obnovenie jeho moci. “A videl som jednu z jej hláv ako doťatú na smrť, ale jej smrteľná rona bola uzdravená. A divila sa tomu celá zem vidiac to a idúc za zverou”. Zadanie smrteľnej rany poukazuje na pád pápežstva v r. 1798. Po tomto povedá prorok, že “jej smrteľná rana bola uzdravená, a celá zem išla za zverou”. Pavel ap. povedá otvorene, že “človek hriecha” bude pokračovať až do druhého príchodu P. Krista; až do samého konca bude prevádzať svoje podvodné dielo. A Sv. Ján v Kn. Zjav. tiež poznamenáva o pápežstve, že sa mu “budú klaňať, všetci, ktorí bývajú na zemi, ktorých mená nie sú napísané v knihe života Baránka”. V starom i novom svete sa pápežstvu dostane poklony, a to skrze uctievanie Nedele, ktorá spočíva úplne na autorite Rímskej cirkve. Zjav. 13:11-16; 13:3; 2. Tesal. 2:3-8; Zjav. 13:8. VZV 230.3

Študenti proroctva v Spoj. Št. Am. toto svedoctvo vydávali svetu už prez pol storočia. V bežných udalostiach je vidno rýchly postup vyplnenia sa tohoto tušenia. Protestantskí učitelia si osobujú pre svätenie Nedele tú istú Božskú autoritu, bez dôkazov Sv. Písma, ako pápežskí vodcovia, ktorí vymysleli zázraky, by nahradili miesto rozkazu od P. Boha. Dokazovanie, že ľudí postihne trest Boží za prestupovanie Nedele, bude opakované, a je už teraz podnecované. A hnutie v prospech zachovávania Nedele si rýchlo získáva pôdu. VZV 232.1

Podivuhodná v jej chytráctve a lstivá je Rimská cirkev. Ona môže čítať, čo sa má stať. Ona vyčkáva svoj čas, vidiac, že Protestantské cirkve sa jej koria svojím uznávaním falošného dňa odpočinku (Nedele), a že sa ho priprávajú nanucovať takým samým spôsobom, akého ona používala v minulosti. Tí, čo opovrhnú svetlom pravdy, ešte budú hľadať pomoc od tejto samo-určenej neomylnej moci pre povznesenie ustanovenia, ktorého ona sama je pôvodom. Ako ochotne príjde na pomoc Pro-testantom v tejto práci nie si je ťažko domysleť. Kto lepšie rozumie nad pápežských vodcov, ako zachádzať s tými. čo sú Rímskej cirkvi neposlušní ? VZV 232.2

Rímo-Katolícka cirkev, s jej všetkým rozvetvením po celom svete, tvorí jednu ohromnú organizáciu pod kontrolou a v službe určenej slúžiť záujmom pápežskej stolici. Miliony jej prívržencov, v každej krajine na svete, sú poučovaní, aby sa považovali za viazaných vernosťou voči pápežovi. Nech patria k akejkoľvek národnosti, alebo vláde, autoritu cirkve majú považovať nad každú inú Ak by aj složili prísahu, sľubujúc svoju vernosť štátu, ešte je za tým sľub vernosti voči Rímu, oslobodzujúci ich od každého sľubu jeho záujmom nepriateľského. VZV 232.3

Dejiny svedčia o jej umelých a vytrvalých snahách vkradnúť sa do zaležitostí národoy; a získaiúc pôdu rozšíriť vlastné záujmy, čo aj pa zkazu vládcov a ich ľudu. V r. P. 1204, pápež Innocent III. vynútil od Petra II., kráľa z Arragon, nasledovný neobyčajný sľub: “Ja, Peter, kráľ Arragoniancov, vyznávam i sľubujem, že budem vždy verný a poslušný môjmu pánovi, pápežovi Innocentovi, jeho Katolickým nástupcom i Rimskej cirkvi, a oddane zachovám moje kráľovstvo v jeho poslušnosti, a budem brániť Katolícku vieru i prenasledovať kacierstvo.” Toto je v súhlase s nárokmi ohľadom moci Rimského pápeža, že “má právo sosadzovať cisárov”, že “môže poddaných oslobodiť od vernosti k nespravodlivým správcom.” — Dowling J. “History of Romanism,” b. 5, ch. 6, sec. 55. “Mosheim Ecclesiastical History”, b. 3, cent. 11, Part. 2, ch. 2, sec. 9, n. 8. VZV 232.4

Treba si zapamätať, že Rím sa chváli, že sa nemení. Zásady Gregora VII., a Innocenta III. sú posiaľ zásadami Rímo.-Katolíckej cirkve; a keby len mala tú moc, použila by ich s takou istou ráznosťou ako v minulosti. Slabo Protestanti vedia čo robia, keď navrhujú prijať pomoc od Ríma na zveličenie Nedele. Kým oni sa snažia previesť svoj úmysel, Rím sa snaží obnoviť svoju moc a získať ztratenú nadvládu. Nech sa tá zásada raz utvŕdi v Spoj. Št. Am., že cirkev môže použiť alebo ovládať moc štátnu; že náboženské ustanovenia sa môžu vymáhať svetským zákonom; jedným slovom, keď autorita cirkve i štátu budú panovať nad svedomím, víťazstvo Ríma v tejto krajine je zaistené. VZV 233.1

Slovo Božie varuje pred týmto hroziacim nebezpečím; ak toto zostane nepovšimnuté, Protestantský svet vynájde, akých úmyslov Rím vo skutočnosti je, lenže potom už bude pozde vyhnúť sa osídlu. Ona rastie nepozorovane v moci. Jej učenie pôsobí vplyvne v zákonodárňach, kostoloch i ľudských srdciach. Ono hromadí svoje hrdé a ohromné budovy a v tajných úkrytoch týchže budú sa odohrávať jej predošlé prenasledovania. Kradmo a netušene zosilňuje svoje vojská pre svoju podporu, keď čas nadíjde pre ňu uderiť. Všetko, čo si žiada je výhodné postavenie, a toto sa jej už dáva. Čoskoro budeme videť aj cítiť, že čo bolo účeľom Rimského živľu. Ktokoľvek bude veriť i zachovávať Božie Slovo, vystaví sa potupe a prenasledovaniu. VZV 233.2