Túžba vekov

9. kapitola — Dni zápasu

Na židovské dieťa už od útleho detstva doliehali požiadavky rabínov. Prísne pravidlá vymedzovali každý čin do najmenších podrobností. Učitelia synagóg vštepovali mládeži nespočítateľné množstvo predpisov, ktoré mali ako pravoverní Izraelci podľa očakávania zachovávať. Ježiš sám sa však o to nezaujímal. Od detstva si počínal samostatne a nezávisle od rabínskych zákonov. Prejavoval živý záujem o starozmluvné spisy a z jeho úst zneli slová: „Takto hovorí Hospodin.“ TV 50.1

Len čo si začal ujasňovať postavenie ľudu, videl, že požiadavky spoločnosti a Božie nároky sú v stálom rozpore. Ľudia opúšťali Božie slovo a uprednostňovali vlastné názory. Zachovávali tradičné obrady, v ktorých nebolo nijakej životodarnej moci. Ich bohoslužbou bol bezduchý ceremoniál, ktorý posvätné pravdy určené veriacemu ľudu skôr zahmlieval, než objasňoval. Ježiš videl, že ich nevierohodné obrady ľudí nemôžu uspokojiť. Nepoznali duchovnú slobodu, ktorá plynie zo služby Bohu v pravde. Ježiš ich prišiel poučiť o zmysle uctievania Boha a nemohol súhlasiť s pridávaním ľudských požiadaviek k Božím príkazom. Neútočil na predpisy a spôsoby učených predstaviteľov, keď ho však karhali pre jeho prirodzené správanie, potom ho zdôvodnil Božím slovom. TV 50.2

Ježiš sa všestranne prívetivým a zmierlivým správaním snažil vyhovieť všetkým, s ktorými prichádzal do styku. Pre jeho dobrosrdečnosť a ohľaduplnosť si zákonníci a starší z ľudu mysleli, že ho svojím učením ľahko ovplyvnia. Nabádali ho, aby prijal ich zásady a tradície ako odkaz starých učiteľov; on však od nich žiadal dôvody Písma. Bol ochotný uposlúchnuť každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst, no nechcel uznať ľudské výmysly. Zdalo sa, že Ježiš pozná Písmo od začiatku do konca. Vykladal ho v jeho pravom význame. Cítili sa zahanbení, že ich poučuje dieťa. Tvrdili, že len oni sú povolaní vysvetľovať Písma, a on má prijať ich výklad. Poburovalo ich, že Ježiš im odporuje. TV 50.3

Vedeli, že ich tradície nemajú v Písme nijakú oporu. Uvedomovali si, že Ježiš ich svojím duchovným chápaním ďaleko predstihuje. No hnevalo ich, že neuznáva ich príkazy. Keďže ho nevedeli presvedčiť, vyhľadali Jozefa a Máriu a vytýkali im jeho neposlušnosť. Takto ho teda chceli napomenúť a pokarhať. TV 50.4

Ježiš si už v detstve začal utvárať svoj charakter a od poslušnosti Božiemu slovu ho nemohla odvrátiť ani úcta, ani láska k rodičom. Každý svoj čin, ktorý vybočoval z rámca rodinných zvyklostí, zdôvodňoval slovami: „Napísané je!“ Vplyv rabínov mu však strpčoval život. Od mlada sa musel učiť tichosti a trpezlivosti. TV 51.1

Jeho bratia, ako ľudia nazývali Jozefových synov, boli na strane rabínov. Tvrdili, že tradície treba zachovávať ako Božie požiadavky. Ba ustanovenia ľudí si vážili viac než Božie slovo a Ježišovo jasné rozlišovanie pravdy od bludu ich znepokojovalo. Jeho neochvejnú poslušnosť Božiemu zákonu pokladali za tvrdohlavosť. Žasli nad jeho znalosťami a múdrosťou, keď odpovedal rabínom. Vedeli, že nechodil do školy učených mužov, no aj tak museli doznať, že je ich učiteľom. Uznávali, že jeho vzdelanie bolo vyššieho druhu, než aké získali sami. Nepostrehli však, že on má prístup k stromu života, zdroju poznania, o ktorom sami nič nevedeli. TV 51.2

Kristus nebol do seba uzavretý a farizejov zvlášť pohoršovalo, že v tomto ohľade nedbal na ich prísne pravidlá. Poznal, že náboženstvo ohradzovali vysokými múrmi ako niečo príliš posvätné, s každodenným životom nezlučiteľné. On však tieto priehrady búral. V styku s ľuďmi sa nevypytoval na ich presvedčenie. Nezaujímal sa, do akej skupiny vyznavačov patria. Svoju pomocnú ruku podával všetkým, čo pomoc skutočne potrebovali. Neuzavieral sa do nejakej pustovne, aby okázalo vynikla jeho nebeská povaha, ale usilovne pracoval pre blaho ľudstva. Hlásal zásadu, že náboženstvo Písma nespočíva v umŕtvovaní tela. Učil, že čisté a nepoškvrnené náboženstvo nie je len záležitosťou ustálených dní a zvláštnych príležitostí. Vždy a všade prejavoval ľudský záujem o ľudí a okolo seba šíril jas radostnej zbožnosti. To všetko bolo výčitkou farizejom. Ukázalo sa, že náboženstvo neznamená sebectvo a že ich chorobný záujem o vlastné problémy má ďaleko k pravej zbožnosti. To podnietilo ich nepriateľstvo voči Ježišovi, takže sa pokúšali vnútiť mu svoje životné pravidlá. TV 51.3

Ježiš sa snažil odstrániť každé utrpenie, s ktorým sa stretol. Mal príliš málo peňazí, aby mohol rozdávať, no neraz sa zriekol aj jedla, aby pomohol chudobnejším. Jeho bratia si uvedomovali, že jeho pôsobenie značne marí ich vplyv. Nikto z nich nemal jeho jemnocit, no ani po ňom netúžili. Nevedeli byť trpezliví k ľuďom chudobným a poníženým, zatiaľ čo Ježiš práve takých vyhľadával a povzbudzoval. Chudobným dal ochotne neraz aj vlastný pokrm a smädným čašu studenej vody. Pri zmierňovaní ich utrpenia sa im pravdy, ktoré zvestoval, spájali so skutkami milosrdenstva a utkvievali im v pamäti. TV 51.4

To všetko sa jeho bratom nepáčilo. Keďže boli starší ako Ježiš, mysleli si, že mu môžu rozkazovať. Obviňovali ho, že sa nad nich povyšuje, a karhali ho, že chce prevyšovať aj ich učiteľov, kňazov a predných mužov z ľudu. Často sa mu vyhrážali a chceli ho zastrašiť. On však na to nedbal a riadil sa Písmom. TV 52.1

Ježiš miloval svojich bratov a stále bol k nim láskavý. Oni však na neho žiarlili, prejavovali mu zjavnú nedôveru a pohŕdanie. Nemohli pochopiť jeho správanie. V Ježišovi sa stretávali veľké protiklady. Bol Božím Synom, a pritom bezmocným dieťaťom. Ako Stvoriteľovi svetov patrila mu aj zem, predsa však chudoba poznamenávala jeho životnú skúsenosť na každom kroku. Jeho dôstojnosť a svojráznosť nemala nič spoločné s ľudskou pýchou a domýšľavosťou; nevyhľadával svetskú slávu a spokojný bol aj v najponíženejšom postavení. To všetko hnevalo jeho bratov. Nechápali, ako môže byť pokojný aj v utrpení a nedostatku. Nevedeli, že pre nás schudobnel, aby sme my „zbohatli jeho chudobou“. 2. Korinťanom 8,9. Nemohli preniknúť tajomstvo jeho poslania asi tak, ako Jóbovi priatelia nevedeli pochopiť jeho poníženie a útrapy. TV 52.2

Bratia nechápali Ježiša, lebo nebol ako oni. Mal iné životné zásady než oni. Tým, že sa videli v ľuďoch, odvrátili sa od Boha, a v ich živote sa neprejavovala jeho moc. Ich náboženský formalizmus im nemohol zmeniť povahu. Platili „desiatky z mäty, kôpru a rasce“, ale zanedbali to, „čo je závažnejšie v zákone: súd, milosrdenstvo a vernosť“. Matúš 23,23. Ježišov príklad ich ustavične popudzoval. Ježiš na svete nenávidel len hriech. Nemohol hľadieť na neprávosť, aby pritom zjavne necítil bolesť. Medzi formálnymi vyznavačmi, čo zdanlivou zbožnosťou maskovali záľubu v hriechu, a charakterom, ktorý sa vyznačoval predovšetkým horlivosťou za Božiu slávu, bol zrejmý rozdiel. Ježišov život odsudzoval zlo, preto narážal na odpor doma i v okolí. Pre svoju obetavosť a čistú poctivosť bol terčom posmechu. Jeho zhovievavosť a láskavosť pokladali za zbabelosť. TV 52.3

Nebolo príkoria, ktoré tiesni ľudí, aby ho Kristus neokúsil. Mnohí sa ho snažili potupiť pre jeho pôvod, a tak už v detstve musel pocítiť opovržlivé pohľady a zlomyseľné ohovárania. Keby bol odpovedal netrpezlivým slovom či pohľadom a čo i len jediným nesprávnym činom urobil ústupok svojim bratom, nebol by mohol byť dokonalým príkladom. Nebol by mohol uskutočniť plán nášho vykúpenia. Keby bol pripustil čo i jediné ospravedlnenie hriechu, satan by bol zvíťazil a svet by bol stratený. Pokušiteľ mu preto všemožne strpčoval život, aby ho zviedol do hriechu. TV 52.4

Kristus mal však na každé pokušenie jedinú odpoveď: „Napísané je!“ Matúš 4,4. Zriedkakedy napomínal svojich bratov pre nejakú nepatričnosť, ale robil to v mene Božom. Často ho označovali za zbabelca, keď odmietol pripojiť sa k nim a urobiť niečo zakázané. Odvolával sa na slová Písma: „Múdrosť je bázeň pred Pánom a rozumnosť je vyhýbať sa zlému.“ Job 28,28. TV 53.1

Niektorí vyhľadávali jeho spoločnosť, pretože v jeho blízkosti cítili zvláštny pokoj; mnohí sa mu však vyhýbali, lebo jeho bezúhonný život im bol stálou výčitkou. Mladí priatelia ho zvádzali, aby robil to, čo oni. Bol vnímavý a veselý, v jeho prítomnosti boli radi a prijímali jeho podnety, no znepokojovala ich jeho úzkostlivosť a mali ho za malicherne svedomitého človeka. Ježiš odpovedal slovami Písma: „Ako zachová mladík svoj chodník čistý? Keď bude zachovávať tvoje slovo.“ „Tvoju reč skryl som vo svojom srdci, aby som proti tebe nezhrešil.“ Žalm 119,9.11. TV 53.2

Často sa ho vypytovali: Prečo chceš byť tak zvláštny a odlišný od nás ostatných? Odpovedal podľa Písma: „Blahoslavení, ktorých cesta nemá úhony; ktorí chodia v zákone Hospodinovom. Blahoslavení, čo sa pridŕžajú jeho svedectiev a hľadajú ho celým srdcom; oni nepášu neprávosti, ale po jeho cestách kráčajú.“ Žalm 119,1-3. TV 53.3

Na otázku, prečo sa nechce zabaviť s nazaretskou mládežou, opäť sa odvolal na Písmo: „Teším sa ceste tvojich svedectiev viac ako všetkému bohatstvu. Rozmýšľam o tvojich rozkazoch a hľadím na tvoje chodníky. V tvojich ustanoveniach sa kochám.“ Žalm 119,14-16. TV 53.4

Ježiš sa nedomáhal svojich práv, práca mu bola neraz zbytočne sťažená, pretože ju konal ochotne a trpezlivo. Ani tak neochabol a nedal sa znechutiť. Povzniesol sa nad tieto ťažkosti, akoby žil vo svetle Božej tváre. Neodplácal hrubosť, ale trpezlivo znášal urážky. TV 53.5

Opätovne sa ho vypytovali: Prečo znášaš tak pohŕdavé správanie ešte aj od svojich bratov? Odpovedal slovami Písma: „Syn môj, nezabúdaj na moje naučenie a tvoje srdce nech zachováva moje príkazy. Lebo ti predĺžia dni a roky života a rozhojnia tvoje blaho. Nech ťa neopustí láska a vernosť; priviaž si ich na hrdlo, napíš na tabuľu svojho srdca! Tak získaš priazeň a obľubu pred Bohom i pred ľuďmi.“ Príslovia 3,1-4. TV 53.6

Odvtedy, čo rodičia našli Ježiša v chráme, bolo im jeho správanie tajomstvom. Nevyhľadával spory a vo všetkom si počínal príkladne. Akoby patril medzi ľudí oddelených. Svoje najšťastnejšie chvíle prežíval osamelo v prírode a s Bohom. Podľa možnosti po práci odchádzal do polí, rozjímal v zelených údoliach a na horských úbočiach, alebo v lese mával spoločenstvo s Bohom. Neraz ho úsvit nového dňa zastihol na osamelom mieste pri tichom rozjímaní, skúmaní Písma a modlitbe. Po takýchto chvíľach sa vracal domov k svojim povinnostiam a bol príkladom trpezlivosti v práci. TV 53.7

Kristov život sa vyznačoval úctou a láskou k matke. Mária verila, že sväté dieťa, ktoré porodila, je zasľúbený Mesiáš, ale neodvažovala sa svoju vieru prejaviť. V celom pozemskom živote bola vernou spolutrpiteľkou. So zármutkom sledovala jeho utrpenie v detstve i v mladom veku. Sama sa často dostávala do obťažných situácií, keď obhajovala to, čo v jeho konaní uznala za správne. Spoločenstvu domova a matkinej nežnej starostlivosti o deti prisudzovala podstatný význam pri utváraní povahy. Jozefovi synovia a dcéry to vedeli a poukazom na jej úzkostlivú starostlivosť sa snažili usmerniť Ježišovo správanie podľa vlastných predstáv. TV 54.1

Mária často prehovárala Ježiša, aby sa prispôsobil rabínskym zvyklostiam. Nemohla ho však presvedčiť, aby svoj návyk zmenil a prestal hĺbať o Božích dielach a o pomoci trpiacim ľuďom i nemým tvorom. Keď kňazi a učitelia žiadali Máriu o pomoc pri výchove Ježiša, bola veľmi znepokojená. On ju však upokojil odkazom na jasnú reč Písma, ktoré schvaľuje jeho počínanie. TV 54.2

Niekedy zaváhala medzi Ježišom a jeho bratmi, ktorí neverili, že ho poslal Boh, no o jeho božskej podstate bol však dostatok dôkazov. Mária pozorovala jeho obetavosť pre blaho iných. Jeho prítomnosť vnášala do domu príjemnejšie ovzdušie a jeho život pôsobil ako kvas v spoločnosti. Bez viny a úhony žil medzi nerozvážnymi, hrubými a nezdvorilými ľuďmi, medzi ziskuchtivými publikánmi, bezohľadnými samopašníkmi, zákernými Samaritánmi, pohanskými žoldniermi, grobianskymi dedinčanmi a inak pestrými zástupmi. Súcitne sa skláňal k unaveným a utláčaným, ktorých tiesnila ťarcha každodenných bremien. Súcitne im ich pomáhal niesť a povzbudzoval ich svedectvom, ktoré o Božej láske, milosrdenstve a dobrote získal v prírode. TV 54.3

Pripomínal im, že dostali vzácne hrivny, ktoré im pri správnom zúročení prinesú večné bohatstvo. Svojím príkladne odriekavým životom upozorňoval, že každá chvíľa vzácneho času má význam pre večnosť, a preto s ňou treba zaobchádzať ako s drahocenným pokladom a používať ho pre sväté účely. Nikoho nepokladal za bezvýznamnú bytosť, ale každému prinášal spásny liek. Kdekoľvek bol, všade slúžil aj vhodným, výstižným naučením. Nádej vlieval aj do stvrdnutých a zúfalých ľudských sŕdc s uistením, že aj oni môžu žiť čistým a bezúhonným životom so zjavnou povahou Božích detí. Často stretával ľudí, ktorých ovládol satan a ktorí nemali silu vymaniť sa z jeho osídiel. Takto zmalomyseľnených, chorých, pokúšaných a padlých povzbudzoval slovami potrebného a všetkým zrozumiteľného, láskyplného súcitu. Stretával aj tých, čo urputne bojovali s nepriateľom. Povzbudzoval ich k vytrvalosti a ubezpečoval ich víťazstvom, pretože im pomáhali a víťazstvo zaručovali Boží anjeli. Tí, ktorým takto pomohol, boli presvedčení, že je tu niekto, komu môžu bezvýhradne dôverovať a kto neprezradí tajomstvá, ktoré zverili jeho súcitnému uchu. TV 54.4

Ježiš bol lekárom tela i duše. Zaujímal sa o každé utrpenie, s ktorým sa stretol a trpiacemu priniesol úľavu, pretože jeho láskavé slová boli tíšivým balzamom. Nikto nemohol povedať, že urobil nejaký zázrak, no sila – liečivá moc lásky – ktorá vychádzala z neho do chorých a trpiacich, im pomohla. Takto nevtieravo pomáhal ľuďom už od mlada. Preto ho aj neskôr, keď vystupoval na verejnosti, mnohí tak radi počúvali. TV 55.1

Detstvo, mladosť i mužný vek prežíval Ježiš vlastne osamotene. Vo svojej čistote a vernosti tlačil vínny lis sám, bez ľudskej pomoci. Niesol strašnú ťarchu zodpovednosti za vykúpenie ľudstva. Vedel, že len rozhodná zmena zásad a zámerov zachráni ľudí od záhuby. Toto bremeno mu tiesnilo dušu a nikto nemohol zvážiť ťarchu jeho zodpovednosti. S cieľavedomou neochvejnosťou napĺňal poslanie svojho života, že on sám má byť svetlom ľudí. TV 55.2