Túžba vekov

8. kapitola — Veľkonočná slávnosť

Židia pokladali dvanásty rok života detí za rozhranie medzi detským a mládeneckým vekom. Po dovŕšení tohto roka sa hebrejský chlapec volal synom zákona alebo synom Božím. To mu poskytovalo zvláštne príležitosti získať náboženské vzdelanie a od neho sa očakávalo, že sa bude zúčastňovať posvätných slávností a obradov. Ježiš ako chlapec navštívil Jeruzalem práve podľa tohto zvyku. Ako všetci zbožní Izraelci aj Jozef a Mária prichádzali sem každoročne na Veľkú noc, a keď Ježiš dosiahol patričný vek, vzali ho so sebou. TV 44.1

Troch výročných slávností – Veľkej noci, Turíc a Sviatku stanov – museli sa v Jeruzaleme zúčastniť všetci izraelskí muži a predstúpiť pred Hospodina. Najviac ich prichádzalo sláviť Veľkú noc. Mnohí Židia prišli aj z krajín, v ktorých boli rozptýlení. Bohoslužieb sa zúčastňovali veľké zástupy veriacich z celej Palestíny. Keďže cesta z Galiley trvala niekoľko dní, pútnici sa spájali do väčších skupín kvôli spoločenstvu a bezpečiu. Ženy a starci šli pustými skalnatými cestami na voloch alebo muliciach. Silnejší muži a mladí ľudia išli pešo. Veľká noc pripadala na koniec marca alebo začiatok apríla, keď celú krajinu zdobilo množstvo kvetov a obveseľoval spev vtáctva. Na celej ceste boli pamätníky izraelských dejín a otcovia i matky rozprávali svojim deťom o obdivuhodných skutkoch, ktoré Pán vykonal pre svoj ľud v minulosti. Cestu si krátili spevom a hudbou, a keď nakoniec zazreli veže Jeruzalema, všetci víťazoslávne spievali: TV 44.2

„Zastavili sa naše nohy
v tvojich bránach, Jeruzalem.
Nech je pokoj v tvojich hradbách,
bezpečnosť v tvojich palácoch!.“ Žalm 122,2.7. TV 44.3

Zachovávanie Veľkej noci sa začalo pri zrode židovského národa. Onej poslednej noci egyptskej poroby Židov, keď nebolo ani náznaku ich vyslobodenia, dostali od Boha príkaz, aby sa pripravili na náhly odchod. Boh varovne upozornil faraóna na poslednú ranu, ktorá dopadne na Egypťanov, a Židom dal príkaz, aby rodiny zostali pospolu vo svojich príbytkoch. Keď pokropili veraje dvier krvou zabitého baránka, mali ho upiecť a jesť s nekvaseným chlebom a horkými bylinami. Pán povedal: „Na tento spôsob ho jedzte: bedrá majte podpásané, obuv na nohách a palice v rukách, s chvatom ho budete jesť; je to pascha Hospodinova.“ 2. Mojžišova 12,11. O polnoci boli všetci prvorodení Egypťania pobití. Kráľ potom poslal Izraelovi toto posolstvo: „Zoberte sa, odíďte spomedzi môjho ľudu... a choďte slúžiť Hospodinovi, ako ste hovorili.“ 2. Mojžišova 12,31. Židia vyšli z Egypta ako slobodný národ. Veľká noc sa mala na Boží rozkaz sláviť každoročne. Pán povedal: „Keď sa ťa zajtra opýta tvoj syn a povie: Aký význam majú svedectvá, ustanovenia a právne predpisy, ktoré vám prikázal Hospodin, náš Boh?, odpovedz svojmu synovi: Boli sme faraónovými otrokmi v Egypte, ale Hospodin nás vyviedol z Egypta silnou rukou.“ 5. Mojžišova 6,20.21. Príbeh tohto obdivuhodného vyslobodenia sa mal teda pripomínať z pokolenia na pokolenie. TV 44.4

Po Veľkej noci nasledovala slávnosť nekvasených chlebov. V druhý deň tejto slávnosti sa predkladali Hospodinovi prvé plody úrody roka – snop jačmeňa. Všetky obrady tejto slávnosti boli predobrazom Kristovho diela. Vyslobodenie Izraela z Egypta bolo podobenstvom vykúpenia a Veľká noc mala byť jeho stálou pripomienkou. Zabitý baránok, nekvasené chleby a snop prvej úrody symbolizovali Spasiteľa. TV 45.1

V Kristovej dobe bolo zachovávanie tejto slávnosti pre väčšinu ľudu iba formalitou. Aký nesmierny význam to však malo pre Božieho Syna! TV 45.2

Ježiš po prvý raz videl chrám. Pozoroval kňazov v bielom rúchu vykonávať slávnostné obrady. Na obetnom oltári videl krvácajúcu obeť. Kým sa dym kadidla vznášal k Bohu, spolu s veriacimi sa sklonil k modlitbe. Bol svedkom dojemného veľkonočného ceremoniálu. Deň čo deň lepšie chápal jeho význam. Zdalo sa mu, že každý úkon súvisí s jeho životom. Prebúdzali sa v ňom nové pohnútky. V tichom sústredení akoby skúmal významný problém. Spasiteľovi sa odhaľovalo tajomstvo jeho poslania. TV 45.3

Uchvátený premýšľaním o týchto scénach nezostal pri svojich rodičoch. Túžil po samote. Po skončení veľkonočných bohoslužieb zostal v chrámových priestoroch, a keď veriaci z Jeruzalema odišli, on sa tam ešte pozdržal. TV 45.4

Rodičia chceli, aby Ježiš pri tejto návšteve Jeruzalema spoznal slávnych izraelských učiteľov. Ježiš sa vo všetkom riadil Božím slovom, neprispôsoboval sa však rabínskym úkonom a zvyklostiam. Jozef a Mária dúfali, že ho privedú k tomu, aby si učenie rabínov ctil a viac dbal na ich príkazy. Ježiša však v chráme učil sám Boh. Čo tu poznal, začal hneď aj šíriť. TV 45.5

Onoho dňa bola jedna chrámová miestnosť určená pre náboženskú výchovu na spôsob prorockých škôl. Sem sa zišli poprední rabíni so svojimi žiakmi a sem prišiel aj chlapec Ježiš. Posadil sa k nohám týchto vážených a učených mužov a počúval ich výklad. V túžbe po múdrosti sa Ježiš pýtal týchto učiteľov na ich mienku o proroctvách a práve prebiehajúcich udalostiach, ktoré upozorňovali na príchod Mesiáša. TV 45.6

Ježiš sa predstavil ako ten, čo dychtí po poznaní Boha. Jeho otázky sa týkali hlbokých právd, ktoré boli dlho zatemňované, a predsa mali pre spásu ľudí veľký význam. Keďže u týchto učených mužov pobadal len obmedzenú, formálnu a povrchnú múdrosť, každou otázkou im dával Božie naučenie a pravdu objasňoval novým pohľadom. Rabíni hovorili, že Mesiášov príchod zvláštnym spôsobom povznesie židovský národ. Ježiš im však prečítal Izaiášovo proroctvo s otázkou, čo súdia o tomto mieste Písma, ktoré hovorí o utrpení a smrti Božieho Baránka. TV 46.1

Doktori mu kládli otázky a žasli nad tým, ako im odpovedal. S detinskou pokorou opakoval slová Písma a dával im hlboký význam, ktorý títo učení muži nepostrehli. Keby boli uznávali zásady pravdy, na ktoré poukázal, mohlo dôjsť k obnove vtedajšieho náboženského života. Bol by sa prebudil hlboký záujem o duchovné veci, a keď Ježiš začal svoju službu, mnohí by ho boli ochotne prijali. TV 46.2

Rabíni vedeli, že Ježiš nechodil do ich škôl, no jeho chápanie prorockej zvesti ďaleko presahovalo ich poznanie. V tomto hĺbavom galilejskom chlapcovi vybadali veľký prísľub. Hodlali sa postarať o jeho vzdelanie, lebo si uvedomovali, že taká bystrá myseľ potrebuje ich výchovné usmernenie. TV 46.3

Ježišove slová zapôsobili na ich srdcia tak, ako predtým z úst človeka žiadne iné. Boh chcel osvietiť týchto izraelských vodcov a zvolil ten najúčinnejší spôsob, ako ich osloviť. Vo svojej pýche by nepripustili, že by ich niekto mohol poučiť. Keby sa bol Ježiš o to pokúšal, s pohŕdaním by odmietli vypočuť ho. Boli presvedčení, že oni učia jeho, alebo, že prinajmenej skúšajú jeho znalosť Písma. Ježišova detská skromnosť a prívetivosť odzbrojila ich predsudky. Ich myseľ sa podvedome otvárala Božiemu slovu a Duch Svätý im oslovoval srdce. TV 46.4

Museli uznať, že očakávanie Mesiáša podľa ich predstáv nezodpovedá proroctvu, no nechceli sa vzdať názorov, ktoré lichotili ich túžbam. Nechceli pripustiť, že nechápu Písmo, ktoré vykladajú. Navzájom sa pýtali, ako tento chlapec získal poznanie, keď sa neučil? Svetlo svietilo v tme, ale „tma ho nepohltila“. Ján 1,5. TV 46.5

Jozef a Mária boli medzitým veľmi znepokojení a zarmútení. Pri odchode z Jeruzalema stratili Ježiša z dohľadu a ani nespozorovali, že Ježiš zostal v meste. Kraj bol vtedy veľmi zaľudnený a karavány z Galiley bývali veľké. Pri odchode z mesta bolo veľa zmätku. Radosť z cesty i rozhovory s priateľmi a známymi natoľko upútali ich pozornosť, že si Ježišovu neprítomnosť ani nevšimli, kým sa nezotmelo. Pri chvíľkovom odpočinku náhle zistili, že im chýba nápomocná ruka ich dieťaťa. V domnení, že môže byť niekde v ich skupine, zostali bez obáv. Aj keď bol ešte len chlapec, dôverovali mu v očakávaní, že v potrebnej chvíli im pomôže, lebo, ako vždy, vytuší ich prianie. Teraz sa však preľakli. Márne ho hľadali v celej karaváne. S hrôzou sa rozpamätali na to, ako ho chcel Herodes zmárniť po narodení. Tiesnili ich temné predtuchy. Trpko si to vyčítali. TV 46.6

Vrátili sa do Jeruzalema a usilovne ho hľadali. Keď nasledujúceho dňa medzi ostatnými návštevníkmi vošli do chrámu, ich pozornosť upútal známy hlas. Nemohli sa mýliť, jeho hlasu sa nijaký iný nepodobal; bol to hlas vážny, úprimný a pritom ľubozvučný. TV 47.1

Ježiša našli v rabínskej škole. Potešilo ich to, no na svoj zármutok nemohli zabudnúť. Keď bol už opäť s nimi, matka mu mierne vyčítavo povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali.“ Lukáš 2,48. TV 47.2

Ježiš odpovedal: „Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“ Lukáš 2,49. Tušil, že jeho slová nechápu, preto ich myseľ usmernil hore, k nebu. Udivoval ich jas jeho tváre. Ľudským zjavom presvecovalo božstvo. V chráme potom počúvali jeho rozhovor s rabínmi a žasli nad jeho otázkami a odpoveďami. Jeho slová podnietili prúd nezabudnuteľných myšlienok. TV 47.3

V jeho otázke bolo hneď aj poučenie. Povedal: „Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“ Ježiš sa zapájal do diela, ktoré prišiel na svet konať, no Jozef a Mária pozabudli na svoju povinnosť. Boh ich vysoko poctil tým, že im zveril svojho Syna. Svätí anjeli usmerňovali Jozefovo správanie v záujme ochrany Ježišovho života. Oni však na celý deň stratili z dohľadu toho, na ktorého nemali ani na chvíľu zabudnúť. Keď sa ich úzkosť pominula, neobviňovali seba, ale jeho. TV 47.4

Bolo len prirodzené, že Ježišovi rodičia videli v ňom svoje dieťa. Dennodenne bol s nimi, v mnohom ohľade sa podobal iným deťom, a len pomaly si uvedomovali, že je Synom Božím. Hrozilo nebezpečenstvo, že nedocenia požehnanie plynúce z prítomnosti Vykupiteľa sveta. Zármutok z odlúčenia a ohľaduplná výčitka v jeho slovách im mali pripomenúť posvätnosť toho, čo im bolo zverené. TV 47.5

V odpovedi matke prvýkrát naznačil, že si uvedomuje svoj vzťah k Bohu. Pred jeho narodením anjel povedal Márii: „On sa bude volať Synom Najvyššieho a Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida. Bude kraľovať nad Jákobovým domom naveky a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Lukáš 1,32.33. Mária uvažovala o týchto slovách, a hoci verila, že jej dieťa má byť Mesiášom Izraela, nepochopila jeho poslanie. Teraz nerozumela jeho slovám, aj keď si všimla, že sa nehlásil k príbuzenstvu s Jozefom a označil sa za Božieho Syna. TV 48.1

Ježiš nezľahčoval svoj vzťah k pozemským rodičom. Z Jeruzalema sa s nimi vrátil domov a pomáhal im v ich neľahkom živote. V srdci skrýval tajomstvo svojho poslania a odovzdane očakával určený čas, keď začne svoje dielo. Odvtedy, čo poznal, že je Božím Synom, ešte osemnásť rokov uznával zväzok, ktorý ho spájal s Nazaretom, a plnil povinnosti syna, brata, priateľa i občana. TV 48.2

Ježiš začal svoje poslanie v chráme, a preto sa vyhýbal zástupu. Z Jeruzalema sa chcel vrátiť nebadane s tými, čo poznali tajomstvo jeho života. Boh chcel veľkonočným rituálom odvrátiť pozornosť svojho ľudu od svetských starostí a pripomenúť, ako obdivuhodne ho vyslobodil z Egypta. Chcel ho tým upozorniť na zasľúbené vyslobodenie z hriechu. Ako krv zabitého baránka chránila izraelské príbytky, tak mala Kristova krv zachrániť ich. No zachrániť ich mohol len Kristus, ktorý mal vierou žiť v ich živote. Bohoslužobná symbolika mala zmysel len potiaľ, pokiaľ veriacich viedla ku Kristovi ako k ich osobnému Spasiteľovi. Podľa Božieho zámeru mali o Kristovom poslaní uvažovať a modlitebne rozjímať. Len čo však zástupy z Jeruzalema odišli, vzrušenie z cesty a styky s priateľmi ich pozornosť neraz zaujali do tej miery, že na zmysel bohoslužby, ktorej sa zúčastnili, celkom zabudli. Spasiteľa takéto spoločenstvo nelákalo. TV 48.3

Jozef a Mária sa mali vrátiť z Jeruzalema s Ježišom sami a on dúfal, že ich myseľ obráti na proroctvo o trpiacom Spasiteľovi. Na Golgote chcel zmierniť žiaľ svojej matky. Už teraz myslel na ňu. Mária mala byť svedkom jeho smrteľného zápasu a Ježiš chcel, aby pochopila jeho poslanie a mala dosť sily vydržať, keď meč prenikne jej dušu. Ako bola teraz bez Ježiša a rozžialená ho musela tri dni hľadať, tak bude musieť tri dni byť bez neho, keď on bude prinášať obeť za hriechy sveta. Keď však vyjde z hrobu, jej žiaľ sa opäť zmení na radosť. O čo ľahšie však mohla znášať úzkosť z jeho smrti, keby bola pochopila zmysel Písma, na ktoré chcel teraz obrátiť jej pozornosť! TV 48.4

Keby Jozef a Mária boli svoju myseľ modlitbou a rozjímaním obrátili k Bohu, boli by si uvedomili posvätnosť toho, čo im bolo zverené, a Ježiša nemuseli stratiť z dohľadu. Nedbalosťou jedného dňa prišli o Spasiteľa; tri dni ho však museli úzkostlivo hľadať, aby ho našli. Podobne je to aj s nami: prázdnymi rečami, ohováraním alebo zanedbávaním modlitby môžeme jedného dňa prísť o Spasiteľovu prítomnosť, a len po niekoľkých dňoch žalostného hľadania ho možno nájdeme a s ním aj stratený pokoj. TV 48.5

Pri vzájomnom styku by sme nemali zabudnúť na Ježiša, aby sme pre svoju nedbalosť nemuseli potom so žiaľom zisťovať, že nie je s nami. Ak svetské záležitosti pútajú našu pozornosť natoľko, že prestávame myslieť na toho, v ktorom kotví naša nádej na večný život, vzďaľujeme sa od Ježiša a nebeských anjelov. Tieto sväté bytosti nemôžu zostávať tam, kde nie je Spasiteľova prítomnosť žiaduca a kde ľudia jeho neprítomnosť ani nezbadajú. Toto je častá príčina skľúčenosti Kristových nasledovníkov. TV 49.1

Mnohí účastníci bohoslužieb bývajú Božím slovom osviežení a potešení, ale zanedbávaním duchovného rozjímania, bdelosti a modlitby strácajú požehnanie, sú chudobnejší než na začiatku. Často sa im zdá, že Boh s nimi zaobchádza príliš tvrdo; nechápu, že vina je v nich. Tým, že opustili Ježiša, pripravili sa aj o svetlo jeho prítomnosti. TV 49.2

Bolo by dobre, keby sme každodenne aspoň hodinu uvažovali o Ježišovom živote. Sústredene by sme mali rozjímať o podrobnostiach každej udalosti, hlavne však o udalostiach posledných. Ak budeme takto uvažovať o jeho veľkej obeti za nás, naša dôvera v neho bude stálejšia, láska vrúcnejšia a dôkladnejšie budeme preniknutí jeho Duchom. Ak chceme byť nakoniec spasení, musíme sa pod krížom naučiť pokániu a pokore. TV 49.3

Vo vzájomnom spoločenstve smieme si byť jeden druhému požehnaním. Ak patríme Kristovi, najradšej budeme premýšľať o ňom. Radi budeme o ňom hovoriť a v rozhovore o jeho láske naše srdce bude pod nebeským vplyvom. Poznávaním krásy jeho povahy Pánov Duch nás bude meniť „na taký istý čoraz slávnejší obraz“. 2. Korinťanom 3,18. TV 49.4