Veľký Zápas Vekov

Predpovedania Sa Vyplnily.

Všetky proroctvá P. Krista, týkajúce sa zkazy Jeruzalema, sa vyplnily do poslednej písmeny. Židia zakúsili pravdu Jeho výstražných slov: “Akou mierou meriate, takou vám bude tiež odmerané.” Mat. 7 :2. VZV 22.1

Ani jedon jediný Kresťan však nezahynul pri zničení Jeruzalema. P. Kristus dal Svojim učeníkom výstrahu, a všetci, ktorí uverili Jeho slovám, čakali na predpovedané znamenie. “Keď uvidíte Jeruzalem, že je obľahnutý vojskami, vtedy vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie,” vravel P. Ježiš. “Vtedy tí, ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy, a ktorí v jeho strede, nech vyjdú von, a ktorí na poliach, nech nevchádzajú do neho.” Luk. 21: 20, 21. VZV 22.2

Potom keď Rimania pod Cestius-om obkľúčili mesto, tu v nenazdaní odtiahli od obliehania, hoci všetko sa zdalo byť prí-hodné pre okamžitý útok. Obležaní, zúfajúci nad neúspešnou obranou, chceli sa už vzdať, keď Rimský vojvodca odtiahol i s vojskom bez akejkoľvek zjavnej príčiny. Lež milosrdná Božia prezreteľnosť riadila udalosti pre dobro Svojho ľudu. Sľúbené znamenie bolo dané čakajúcim Kresťanom, aj príležitosť daná všetkým, ktorí chceli poslúchnuť Spasiteľovej výstrahy. Okolnosti boly tak ovládané, že ani Židia ani Rimania nemali prekaziť Kresťanom v ich úteku. Po odtiahnutí Cestiusa, Židia, vyrútiac sa z mesta, honili jeho ustupujúce vojsko; a kým obe strany boly takto v zápase, Kresťania mali príležitosť opustiť mesto. V ten čas bol aj vonkov pustý od nepriateľov, ktorí by im boli mohli prekaziť. Počas obliehania Židia boli shromaždení v Jeruzaleme k Slávnosti Stánkov, a takto Kresťania po celej zemi boli vstave utiecť bez prekážky. Bez odkladu, teda, utiekli na bezpečné miesto, — do mesta Pelly, v kraji Perea, za Jordánom. VZV 22.3

Židovské vojsko, honiac Cestiusa a jeho armádu, napadlo zadnú čiasť s takou ukrutnosťou, že jej hrozilo úplné vyhubenie. Iba s veľkou ťažkosťou sa podarilo Rimanom upŕchnuť. Židia vyviazli bez akejkoľvek ztraty, a vrátili sa slávnostne so svojou korisťou do Jeruzalema. No tento zdánlivý zdar im priniesol iba zlo. Nadchol ich duchom vzdorivosti voči Rimanom, čo rýchle priviedlo nevýslovnú biedu na odsúdené mesto. VZV 24.1

Pohromy, ktoré stihly Jeruzalem, keď Titus začal obliehať mesto, boly strašlivé. Mesto bolo obležané počas Veľkej Noci, keď miliony Židov sa shromaždilo v jeho múroch. Ich potravné zásoby, ktoré pri pečlivom rozdelení by vystačily obyvateľom niekoľko rokov, boly predtým zničené následkom žiarlivosti a pomsty-chtivosti hašteriacich sa strán, a teraz bolo nutné zakúsiť všetky hrôzy hladu. Miera pšenice bola predávaná za talent. Tak hrôzy-plná bola úzkosť hladu, že mužovia žuvali remeň zo svojich opaskov i sandálov. Množstvá sa vykradli v noci sbierať divé rastliny vodľa mestského múra, pri čom boli mnohí chytení a ukrutne povraždení, a často tí, ktorým sa pošťastilo vrátiť, boli okradeni o to, čo s takým nebezpečím nasbierali. Hrozné neľudské muky vytrpel úbohý ľud od predstavených, ktorí ho vydierali o poschovávané zásoby. Takto mnohí , čo aj mali väčšie zásoby, s násilím brali od tých, čo mali menej, len aby seba zabezpečili. Tak tisíce zahynuli hladom i morom. VZV 24.2

Rimski vodcovia chceli naplniť Židov hrôzou a tak ich prinútiť, aby sa vzdali. Zajatci, ktorí sa protivili, keď boli jatí, boli bití, mučení aj krížovaní pred mestskými hradbami. Stá osôb bolo denne usmrtené týmto spôsobom, a príšerné to dielo trvalo tak dlho, až po údoliach Jozafát a na Golgate bolo postavených toľko krížov, že sotva bolo možné pomedzi ne prejsť. Tak strašlive sa vyplnila hrozná kliatba, vyrieknutá pred súdnou stolicou Pilátovou: “Krv Jeho na nás aj na naše dietky.” Mat. 27:25. VZV 24.3

Titus by bol rád učinil koniec týmto scénam, aby zachránil Jeruzalem pred úplnou zkazou. Hľadiac na hromady mŕtvych v údoliach, bol naplnený hrôzou. Ako v okúzlení hľadel s Olivetského Vrchu na veľkolepý chrám, pri čom vydal rozkaz, aby ani jediný kameň nebol dotknutý. Prv ako sa pokusil mesto zaujať úpenlive prosil Židovských vodcov, aby ho neprinútili poškvrniť chrám krvou. Ak by boli vyšli a bili sa vonka, žiadon Riman by nebol smel narušiť chrámu. Jozefus (Žid. dejopisec), sám ich navádzal, aby sa poddali pre záchranu seba , ich mesta i chrámu. Lež na jeho slová bolo odpovedané špatným zlorečením. Šípy boly hádzané naňho, ich posledného ľudského pro-stredníka, ako stál dôvodujúc s nimi. Židia opovrhli prosbami Syna Božieho, a teraz domluvanie a nahováranie ich iba zosilňovalo vzdorovať do konca. Marné boly snahy Titusa zachrániť chrám; Jedon, väčší ako on, prehlásil, že “kameň nezostane na kameni” z neho. VZV 25.1

Slepá nepodajnosť Židovských vodcov, aj hnusné zločiny páchané v Obľahnutom meste, vzbudily zdesenie i hnev Rimanov, tak že Titus sa konečne rozhodol zajať chrám akoby Šturmom. Zaumienil si ale, ak možne, zachrániť ho od zkaze. Lež na jeho rozkazy sa nedbalo. Keď sa v noci odobral do svojho stánu, Židia, vyrútiac sa z chrámu, prepadli vojákov na vonku. Počas boju niektorý z vojákov vrhol otvorom pochodeň do predsiene, a v okamihu boly predsiene svätyne, vykladané cedrovým drevom, v plameňoch. Titus sám sa hnal k chrámu, sledovaný jeho generálmi i legionármi, a rozkázal vojákom zahasiť plamene. Jeho slov sa nevšímalo. V ich rozzúrení vojáci hádzali horiace fakle do vodľajších siení chrámu, a potom mečom povraždili veľký počet tých, čo sa tam boli skryli. Krv sa liala ako voda dolu schodami. Tisíce a tisíce Židov zahynulo. Spojene so zvukom vojny sa ozývaly hlasy: “Ichabod!” — sláva sa oddialila. VZV 25.2

Titus zbadajúc, že je nemožné zastaviť zúrenie vojska, vstúpil so svojmi dôstojníkmi a poprezeral dnukajšok budovy. Nádhera ho naplnila údivom; a poneváč plamene neboly doposiaľ prenikly do svätyne, rozhodol sa ju zachrániť. Vrhnúc sa ku predu, znova napomínal vojákov, aby prestali v paleni. Stotnik Liberalis sa snažil donútiť vojákov k poslušnosti, ale ani úcta pred cisárom nezmiernila zúrivú zášť proti Židom, a divokú válečnú vášeň aj nenasytnú nádej na lúpenie. Vojáci videli, že všetko okolo nich sa blišťalo zlatom, a žiarilo oslepujúcim svetlom plameňov; nazdali sa, že nesmierné poklady boly uložené vo svätyni chrámu. Jedon voják nepozorovane hodil zapálenú pochodeň medzi podvoje dverí; a celá budova bola ihneď v plameňoch. Oslepujúci dym a oheň donútil dôstojníkov k ústupu, VZV 26.1

a nádherna stavba bola nechaná svojmu osudu. — Milman, History of the Jews, Kn. 16. VZV 27.1

Po zničení chrámu, celé mesto hneď padlo do rúk Rimanov. Vodcovia Židov opustili ich neprístupné väže, a Titus ich na-šiel pusté. Díval sa na ne s podivom, a vyhlásil, že P. Bôh ich vydal do jeho rúk; poneváč žiadne válečné nástroje, čo ako silné, by neboly vstave ovládať tak úžasne silŕfé válečné hradby. VZV 27.2

Mesto i chrám boly srovnané so zemou, a miesto na ktorom stál chrám, bolo orané ako pole. Jerem. 26:18. Pri obliehaní aj pri vraždení, ktoré nasledovalo, zahynulo viac ako jedon milion ľudí; ostatní boli odvedení ako zajatci; niektorí predaní do otroctva, iní odvlečení do Ríma, aby zdobili slávu víťazov, hodení súc divým šelmám v Rímskom divadle, alebo rozohnaní ako tuláci bez domova po celom svete. VZV 27.3

Židia si ukovali svoje vlastné okovy; samí si naplnili svoj pohár pomsty. V úplnom zničení, ktoré ich sledovalo v rozptýlení, iba žali čo rozsievali. Povedá prorok: “Sám sebe si záhubou, Izraelu!. .. . Lebo si padol pre neprávosť svoju.” Ozeáš 13:9; 14:1. Ich utrpenia sú často predstavované čo trest, ktorým boli navštívení priamym výrokom Božím. Takto ten veľký podvodník hľadí skrvť svoje vlastné dielo. Vzdorovitým opovrhnutím Božskej lásky i milosti, Židia si zapríčinili, že P. Bôh oddialil Svoju záchranu od nich, a Satan bol ponechaný vládať nimi dľa jeho ľúbo-vôle. Strašné krutosti prevádzané pri zkazení Jeruzalema sú dôkazom Satanovej pomstlivej moci nad tými, čo sa poddajú jeho moci. VZV 27.4

Spasiteľovo proroctvo o potrestaní Jeruzalema sa vyplní ešte raz, a hrozná zkaza je daná iba za príklad konca sveta. V osude vyvoleného mesta môžeme vidieť ortieľ tohto sveta, ktorý zavrhol Božiu milosť a pošliapal Jeho zákon. VZV 27.5

Temné sú dejiny ľudskej biedy, ktorej bola sama zem svedkom počas dlhých storočí zločinu. Srdco bolí človeka a jeho duch je skľúčený pri takom rozjímaní. Strašlivé boly následky zavrhnutia Božej vlády. Lež ešte temnejšie zjavy nám predvádza odhalená budúcnosť. Záznamy minulosti, a dlhý pochod VZV 27.6

zmätku, zápasu a vzbúrenia, “bitve válečníkov, predesených zmätkom, odev v krvi zmáčaný” (Izai. 9:5) — čo je to v porovnaní oného dňa, keď sa Boží Duch celkom odvráti od bezbožných, a nebude viac držať na úzďe výbuchy ľudských náruživostí a Satanskej ukrutnosti! Vtedy svet, ako nikdy pred tým, spozná následky Satanovej vlády. VZV 28.1

Lež oného dňa, ako za času zkazy Jeruzalema, Boží ľud bude vyslobodený, a to každý, kto bude zapísaný v Jeho knihe. Izai. 4: 3. VZV 28.2