Veľký Zápas Vekov

Prvý Veľký Klam.

Hned na počiatku ľudstva Satan vynaložil snahy sviesť ľudské plemä. Ten, ktorý vzbudil vzpúru v nebesiach, prial si spojenie obyvateľov zeme v jeho boji oproti Božej vláde. Adam i Eva boli dokonale šťastní v poslušnosti Božieho zákona, a táto skutočnosť bola stálym svedoctvom oproti Satanovmu tvrdeniu v nebi, že Boží svatý zákon je zotročujúci, aj tiež, že okrádza o dobro Jeho stvorenie. A čo viac, Satanova závisť bola vzbudená, keď vid'el ten krásny domov pripravený pre bezhriešny pár. Rozhodol sa priviesť ich k pádu, by oddeliac ich od P. Boha, a zavedúc ich pod svoju vlastnú moc, mohol sa zmocniť zeme a učiniac ju svojim vlastníctvom, zariadiť na nej svoje kráľovstvo, ktoré by odporovalo Najvyššiemu. VZV 189.1

Ke,by sa Satan bol zjavil vo svojej pravej povahe, bol by býval hneď zahnaný preč, poneváč Adam i Eva už boli vystrí- haní pred týmto nebezpečným nepriateľom; on však pracoval skryte, by tým účinnejšie dosiahol svoj účeľ. Upotrebiac za svoj nástroj hada, stvorenie to vtedy okúzľujúceho vzozrenia, oslovil sám Evu takto: “Či naozaj riekol Bôh: ‘Nebudete jiesť z niktorého stromu rajského’?” 1. Mojž. 3:1. Keby Eva nebola vošla v rozhovor o tomto so svodcom, vtedy by bola bývala bezpečná; ona však vojdúc v rozhovor stala sa obeťou jeho lsti. Takýmto spôsobom sú doposiaľ mnohí premožení. Oni pochybujú a dohadujú sa o požiadavkoch Božích ; na miesto aby boli poslušní Jeho rozkazom, prijímajú ľudské nauky, ktoré sú iba pretvárkou Satanových výmyslov. VZV 189.2

“Na to povedala žena hadovi: Z ovocia rajských stromov jieme; ale o ovoci stromu,ktorý je naprostred raji, riekol Bôh: ‘Nebudete jiesť z neho ani sa ho nedotknete, aby ste nezomreli.’ A had povedal žene: ‘Istotne nezomriete. Bôh vie, že v deň, v ktorý by ste jedli z neho, otvoria sa vaše oči, a budete ako bohovia, vediaci dobré i zlé.’ ” Had prehlásil, že budú ako P. Bôh, majúc väčšiu múdrosť než predtým, a stanú sa schopnými pre vyšší stav života. Eva podľahla pokušeniu; a skrze jej vplyv, Adam tiež bol vtiahnutý do hriechu. Oni oba prijali slová hada, že P. Bôh nemienil to, čo povedal; oni nedôverovali svojmu Stvoriteľovi, a domnievali sa, že obmedzil ich slobodu, a že môžu dosiahnuť väčšiu múdrosť prestupovaním Jeho zákona. 1. Mojž. 3:2-5. VZV 190.1

Lež Adam vynašiel po svojom páde, že čo bol význam oných slov: “V deň, v ktorý by si z neho jedol, istotne zomrieš”. Či vynašiel, že ten význam je ako Satan predstavoval, že budú žiť vo vyššom stave? Vtedy by bolo veľké dobro bývalo získané prestúpením, a Satan by sa bol stal dobrodincom ľudstva. Lež Adam nevynašiel tento význam v Božej výpovedi. P. Bôh prehlásil, že odplata za jeho hriech bude — navrátenie sa do zeme, odkiaľ bol vziaty: “Lebo prach si a v prach sa navrátiš.” 1. Mojž. 3:19. Satanove slová: “Otvoria sa vaše oči,” boly pravdou len v tomto smysle: Po vykonanej neposlušnosti voči P. Bohu, Adamovi aj Eve sa otvorily oči, aby videli svoju po- šetilost; oni nepoznali zlo, a teraz okúsili trpké ovocie prestúpenia. VZV 190.2

Na prostried zahrady Eden riastol strom života, ktorého ovocie malo moc zvečňovať život človeka. Keby Adam bol zostal poslušným P. Bohu, mohol mať stály prístup k tomuto stromu, aj mohol večne žiť. Avšak keď zhrešil. prístup ku stromu života mu bol zabránený, a stal sa tak otrokom smrti. Božský výrok: “Prach si a v prach sa navrátiš”, poukazuje na úplnú ztratu života. VZV 191.1

Nesmrteľnosť, sľúbená človekovi pod podmienkou poslušnosti, bola ztratená prestúpením. Adam nemohol preniesť na svoje potomstvo to, čo raz ztratil — t. j. čo sám viac nemal; a ani by nebolo žiadnej nádeje pre padlé plemä, keby P. Bôh skrze obetovanie Svojho Syna, nebol umožnil človekovi znova dosiahnuť nesmrteľnosť. Ako “na všetkých ľudí prešla smrť, poneváč všetci zhrešili,” tak P. Kristus, “vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť skrze evanjelium.” Rim. 5 :12; 2. Tim. 1 :10. A jedine skrze P. Krista môže nesmrteľnosť byť dosiahnutá. P. Ježiš povedal: “Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života.” Ján. 3:36. Každý človek sa môže stať majiteľom tohto neoceniteľného požehnania, akže vyhovie podmienkam. Všetci, “ktorí trvajú v dobrom skutku, hľadajú slávu, česť aj nesmrteľnosť” príjmu “večný život”. Rim. 5 : 7. VZV 191.2

Jediný, čo Adamovi sľúbil život pre neposlušnosť, bol ten veľký podvodník. A to prehlásenie hada k Eve v raji: “Istotne nezomriete smrťou”, bolo prvou kázňou na predmet nesmrteľnej duše. Avšak, trebárs toto prehlásenie pochádza od Satana, predsa sa ono ozýva s kazateľníc Kresťanstva, a je prijímané väčšinou ľudstva tak ochotne, ako bolo aj našimi prarodičmi v raji. Božská výpoveď: “Duša, ktorá hreší, tá zomrie,” je vykladaná: “Duša, ktorá hreší nezomrie, ale bude žiť na veky.” Nemôžeme iné iba sa diviť nad týmto divným kúzlom, ktoré pôsobí na ľudí, aby venovali pozornosť Satanovým slovám a neverili Božím slovám. Ezech. 18: 20. VZV 191.3

Keby človek po svojom páde bol mal prístup k stromu ži- vota, bol by žil na veky, a hriech by bol býval zvečnený. Avšak “cherubíni s plamenným mečom strážili cestu ku stromu života” (1. Mojž. 3: 24), a ani jednému z Adamovej rodiny nebolo dovolené prekročiť hradby a jiesť život-poskytujúce ovocie. Preto nieto ani jedného nesmrteľného hriešnika. VZV 191.4

Po páde však Satan nariadil svojim anjelom, aby sa zvlášte snažili vštepiť ľuďom vieru v prirodzenú nesmrteľnosť; a na-kloniac ľudí k prijatiu tohto bludu, mali ich viesť k uzávierke, že hriešnik bude žiť vo večných mukách a trápeniach. Teraz knieža temnosti pracuje skrze svojich zástupcov, predstavuje P. Boha čo pomstlivého tyrana, prehlasujúc, že On všetkých, ktorí sa Mu neľúbia, vrhne do pekla a spôsobí, aby večne cítili Jeho hnev; a kým trpiac nevýsloviteľné muky, a svíjajúc sa vo večnom ohni, ich Stvoriteľ sa vraj bude prizerať s hora na nich s uspokojením. VZV 192.1

Takto arci-diabol odieva Stvoriteľa aj Dobrodinca človečenstva vlastnosťmi svojej Satanskej povahy. Ukrutnosť je Satanská. P. Bôh je láska; a všetko, čo On stvoril, bolo čisté a sväté aj milé, až hriech bol privedený prvým veľkým buričom. Satan sám je nepriateľom, ktory pokúša človeka hrešiť, a potom ho zničí ak mu je možne; a keď si je istý svojej koristi, chlúbi sa so záhubou, ktorú spôsobil. Keby mu bolo dovolené smietol by celé človečenstvo do svojej sieti. Nebyť Božieho zakročenia, žiadon syn abo dcéra Adama by neušli. VZV 192.2

Satan hľadí premôcť ľudí dneska tak, ako premohol našich prvých rodičov, — skrze otrasenie dôvery v ich Stvoriteľa aj pochybnosť v Jeho vládu i spravodlivosť Jeho zákonov. Satan i padlí anjelia predstavujú P. Boha horším ako sú oni samí, aby tak ospravodlivili svoju zlomyseľnosť i buričstvo. Veľký svodca sa snaží preniesť svoju vlastnú ukrutnú povahu na našho Nebeského Otca, aby tak dokázal o sebe, že mu bolo ublížené tým, keď bol vyhodený z Neba, poneváč sa nechcel podrobiť takému nepravému Vladárovi. Ľuďom predstavuje slobodu, ktorej sa vraj môžu tešiť pod jeho jemným vedením, v porovnaní s otroctvom natiskaným im prísnymi dekretmi Stvoriteľa. Takto sa mu darí zavádzať duše od vernosti k P. Bohu. VZV 192.3

Ako odpornou každému pocitu lásky a milosti, a aj naším smyslom rozsudku, je nauka, že mrtvi bezbožní sú trápení ohňom a sírou vo večne-horiacom pekle; že za hriechy svojho krátkeho pozemského života majú trpet' muky pokiaľ P. Bôh len žije. Avšak predsa táto nauka je rozšírená aj učená a do-posiaľ je čiastkou mnohých Kresťanských viero-vyznaní. Jedon učený doktor theologie riekol: “Pohľad na pekelné muky zvýši radosť svätých na veky. Keď uvidia iných, ktorí sú tej sa-mej prirodzenosti a narodení za tých istých okolností, vrhnutých do takých bied, a oni samí tak poctení, až vtedy pocítia ako sú šťastní!” Iný zas sa vyslovil: “Výrok zavrhnutia je večným na nádobách hnevu, a dym ich múk bude večne vystupovať pred zraky nádob milosti, nemajúc podielu v osude týchto nešťastníkov, budú hovoriť: ‘Ameň, Halelujah! Oslavujte Pána!” VZV 193.1

Kde na stranách Písma Sv. možno nájsť podobné nauky? Či vykúpení v nebesiach budú zbavení všetkých pocitov súcitu i milosrdenstva, súcitov obyčajnej ľudskosti? Či tieto budú zamenené za ľahostajnosť a tuposť, alebo ukrutnosť a divokosť? Nikdy nie; to nie je učenie Božej Knihy. Tí, ktorí predvádzajú svoje názory vyjadrené v hore-uvedených citátoch, môžu byť učenými a poctivými mužmi; avšak predsa sú svedení chytráctvom Satana. On ich vedie k prekrucovaniu silných výrazov Písma Sv., dávajúc slovám náter horkosti a zlo-myseľnosti, ktorá je jeho vlastnou povahou, a nikdy nie našho Stvoriteľovou. “Ako Ja žijem, hovorí Pán, že nemám záľuby v smrti bezbožníka, ale v tom, aby sa odvrátil bezbožník od svojej cesty a žil. Odvráťte, odvráťte sa od svojich zlých ciest! Lebo prečo máte zomrieť, dome Izraelov?” Ezech. 33: 11. VZV 193.2

Čo by tým P. Bôh získal, jest-li pripustíme, že sa raduje z hľadenia na nekonečné muky, že sa baví stonaním a výkrikmi a preklínaním trpiacich tvorov, ktorých On drží v ohni? Či tieto hrôzy-plné výkriky môžu byť hudbou sluchu Nekonečnej lásky? Tvŕdi sa, že trest nekonečných múk na bezbožných zjaví Božiu nenávisť oproti hriechu čo zla, ktoré ničí pokoj a súlad vesmíru. Ach, prehrozné rúhanie! Ako by Božia nenávisť k hriechu bola príčinou jeho trvania. Lebo, dľa učenia týchto theologov, neprestajné muky bez nádeje milosti robia svoje nešťastné obete zúrivejšími, a tieto vylievajú svoj hnev kliatbami a rúhaním, zväčšujú ťarchu svojej viny na večnosť. Božia sláva nezávisí na neprestajne-množiacom-sa hriechu prez nekonečné veky. VZV 193.3

Zlo zapríčinené bludnou naukou o večnom trápení v pekle sa nedá pochopiť ľudskou mysľou. Biblické náboženstvo, plné lásky a dobroty, a neobsiahlého súcitu, je zatemnené poverou a zahálené hrôzou. Keďže uvážime akými lživými farbami Satan znázornil Božiu povahu, či sa máme ešte potom diviť tomu, že sa ľudia obávajú, hrozia, áno i nenávidia nášho milosrdného Stvoriteľa? Tieto hrôzu-budiace názory o P. Bohu, ktoré boly rozšírené po celom svete naukou s kazateľníc, zrobily tisíce, áno miliony, pochybovačov a nevercov. VZV 194.1

Nauka o večnom trápení v pekle je jednou z lživých naúk, ktoré tvoria víno duchovného smilstva Babylona, ktorým on na-pája všetky národy. Že kazatelia P. Krista prijali takýto blud a hlásajú ho s kazateľníc, je veru tajomstvom. Oni ho prijali od Ríma, tak ako prijali aj falošný deň odpočinka — prvý deň týždňa (Nedeľu) na miesto siedmého dňa týždňa (Sobotu). Pravda, večné pekelné trápenie bolo učené veľkými a dobrými mužmi; lenže oni nedospeli k pravému svetlu o tomto predmete, ktorého sa nám odvtedy dostalo. Oni boli zodpovední pred Pánom len za svetlo, ktoré žiarilo v ich dobe. My ale sme zodpovední aj za to svetlo, ktoré svieti v našej dobe. Jest-li sa odvrátime od svedoctva Božieho Slova, a príjmeme falošné nauky len preto, že ich naši predkovia učili, vtedy upadáme pod zlorečenstvo vyrieknuté na Babylon, — pijeme z vína duchovného smilstva. VZV 194.2

Väčšina, ktorým nauka o večnom pekelnom trápení je odpornou, sú zas zavedení v opačný blud. Oni vidia, že Sv. Písmo predstavuje P. Boha ako bytnosť plnú lásky a súcitu, a preto nemôžu dôverovať tomu, žeby On mal Svoje stvorenie vrhnúť do plameňov večne-horiaceho pekla. Avšak, veriac, že duša je prirodzene nesmrteľnou, nemôžu príjsť k inej uzavierke iba tej, že P. Bôh konečne spasí celé ľudstvo. Mnohí považujú vy- hrážky Biblie za jednoduché strašenie ľudí ku poslušnosti, a že nebudú doslovne splnené. Takto hriešnik by mohol žiť v sebeckých ľúbostiach, majúc v nevážnosti Božie požiadavky, a predsa očakávať, že konečne bude prijatý v Jeho priazeň. Takáto nauka, vedúca ku spoliehaniu sa na Božie milosrdenstvo, vyhovuje hriešnemu srdcu, a povzbudzuje zlých v ich neprávostiach. VZV 194.3

Keby bolo pravdou, že duše všetkých ľudí idú hneď do neba pri smrti človeka, tak by sme mohli skôr túžiť po smrti ako po živote. Mnohí boli týmto privedení zrobiť koniec svojmu životu., Súc premožení nesnádzami, obtiažmi a zklamaniami, zdalo by sa snadnou vecou prerušiť jemné vlákna časného života, a povzniesť sa ku slastiam večného života. VZV 195.1

P. Bôh podal vo Svojom Slove rozhodné dôkazy toho, že bude trestať priestupníkov Svojho zákona. Tí, čo si lichotia tým, že On je vraj priveľmi milosrdným, by vykonal spravodlivý súd nad hriešnikom, nechže sa len pozrú na kríž Golgathy. Smrť nevinného Božieho Syna dosvedčuje že “odplata za hriech je smrť”, a že každé prestúpenie Božieho Zákona musí prijať spravodlivú odplatu. P. Kristus, bezhriešny, stal sa hriechom pre človeka. On niesol vinu prestúpenia, a odvrátenie tváre Svojho Otca potiaľ až Jeho srdce Mu prestalo biť a Jeho život zanikol. Celá táto obeť bola učinená preto, aby hriešnici mohli byť vykúpení. Žiadnym iným spôsobom nemôže človek byť oslobodený od odplaty za hriech. A každá duša, ktorá vzdoruje brať podiel na zaopatrenom smierení, ktoré bolo dosiahnuté za tak veľkú cenu, musí niesť vinu na svojom tele, ako aj trest za prestúpenie. VZV 195.2

“žiadon smilník alebo nečistý, ani lakomec, čo je to isté ako modlár, nemá dedictva v Kráľovstve Krista a Boha.” “Stíhajte pokoj so všetkými a posvätenie, bez ktorého nikto nebude vidieť Pána.” “Blahoslavení, ktorí zachovávajú “Jeho prikázania, aby mali právo k stromu života, a aby vnišli bránami do Mesta. A vonku budú psi a čarodejníci a smilníci a vrahovia a modlári, aj každý, kto má rád a činí lož.” Efež. 5:5; Žid. 12: 14; Zjav. 22: 14, 15. VZV 195.3

P. Bôh oznámil Svoju povahu ľuďom, tiež aj Svoj spôsob jednania s hriechom. “Pán, Bôh silný, ľútostivý a milosrdný, dlho-shovievajúci a hojný v milosti a pravde, ktorý činí milosť tisícom a odpúšťa neprávosť, prestúpenie a hriech, ktorý však nijakým činom nenechá bez trestu vinného.” 2. Mojž. 34:6, 7. “Zahladí všetkých bebožných.” Žalm 145:20. “Priestupníci budú vyplienení, všetci dovedna; koniec bezbožníkov bude ich vyťatie.” Tamtiež 37: 38. Sila a moc Božej vlády bude použitá k vyhladeniu vzpúry; avšak preto všetky prejavy odpláca-júcej spravodlivosti budú v dokonalom súhlase s Božou povahou, čo milosrdné, dlho-shovievajúce, dobrotivé bytnosti. VZV 196.1

Zásady prívetivosti, milosti a lásky, učené i konané naším Spasiteľom, sú akoby priepisom vôle i povahy Božej. P. Kristus prehlasoval, že ničoho neučinil iba toho, čo prijal od Svojho Otca. Zásady Božej vlády sú v úplnom súlade so Spasiteľovým predpisom: “Milujte svojich nepriateľov.” P. Bôh vykonáva spravodlivosť na bezbožných pre dobro vesmíra, áno, aj pre dobro tých, ktorých zastihne Jeho súd. On by ich učinil šťastnými, keby to mohol učiniť v súlade so zákonom Svojej vlády a so spravodlivosťou Svojej povahy. On ich obklopuje dôkazmi Svojej lásky, oznamuje im Svoje zákony, a sleduje ich s nabídzaním Svojej milosti; oni však opovrhujú Jeho láskou, vyhlasujú Jeho zákon za neplatný, a znevažujú si Jeho milosť. Ačkoľvek stále prijímajú Jeho dary, predsa však zneuctievajú Darcu; nenávidia P. Boha preto, poneváč On má v ošklivosti ich hriechy. Pán dlho snáša ich prevrátenosť: avšak konečne nadíde rozhodná hodina, keď bude ich údel určený a vykonaný. Či On potom pripúta k Sebe týchto odporcov? Či ich prinúti činiť Jeho vôľu? VZV 196.2

Tí, čo si vyvolili Satana za svojho vodcu, a boli riadení Jeho mocou, tí nie sú pripravení vstúpiť pred prítomnosť Božiu. Pýcha, podvod, prostopašnosť a krutosť sú upevnené a zakorenené v ich povahe. Či by mohli vnísť do neba, a bývať tam večne s t mi, ktorých nenávideli a opovrhovali ními na zemi? Pravda nikdy nebude príjemnou lhárovi; pokora nikdy neuspokojí povýšenie seba a pýchu; čistota nenie prijateľnou pre zka- zených; bezžistná, láska nenie príťažlivou pre sebca. Aký prameň rozkoše by mohlo nebo byť tým, ktorí sú celkom ponorení v pozemské sebecké záujmy ! VZV 196.3

Či by mohli tí, čo raz strávili svoj život vo vzpúre proti P. Bohu, byť náhle prevedení do neba, a byť svedkami toho vysokého a svätého stavu dokonalosti, ktorý tam vždy trvá, kde je každá duša naplnená láskou, každá tvár žiari radosťou, kde okúzľujúca hudba v ľúbo-zvučných t—noch sa ozýva ku cti Božej i Baránkovej, a nekonečné prúdy svetla sa odrážajú na vykúpených z tváre Toho, ktorý sedí na tr—ne, — či by mohli tí, čie srdcia boly plné nenávisti voči P. Bohu, pravde i svätosti, vmiešať sa v nebeské zástupy a spojiť sa s nimi v spievaní chválo-spevov? Či by mohli sniesť slávu Božiu a Baránkovu? Veru nie! Drahý čas milosti im bol daný, aby sa pripravili pre nebo; oni sa však nikdy nezmenili, ani necvičili svoju myseľ milovať čistotu; nikdy sa nesnažili naučiť mluvu nebies, a teraz je už pozde. Život vzpúry proti P. Bohu ich učinil nespôsobnými pre nebo. Áno, čistota nebies, svätosť a pokoj by boly mukami pre nich; Božia sláva by im bola spaľujúcim ohňom. Oni by si priali ujsť z toho svätého miesta. Zničenie by im bolo vítaným, aby tak boli skrytí pred tvárou Toho, ktorý zomrel, by ich vykúpil. Osud bezbožných je zpečatený ich vlast-nou voľbou. Ich vytvorenie z neba je zapríčinené nimi samými, a je spravodlivé a milosrdné zo strany Božej. Ako vody potopy tak oheň veľkého Božieho dňa dokáže Jeho rozsudok, že bezbožní sú nevyliečiteľní. Nemajú náklonnosť podriadiť sa P. Bohu. Ich vôľa bola vycvičená vzpúre; a keď život je ukončený, vtedy je už pozde k obráteniu prúdu myšlienok v opačný smer, pozde k odvráteniu sa od prestupovania ku poslušnosti, od nenávisti k láske. VZV 197.1

V zachránení života Kainovi, vrahovi, P. Bôh dal svetu príklad, aké sú následky dovolenia hriešnikovi žiť, a pokračovať smerom bezúzdnej bezbožnosti. Skrze vplyv Kainovej nauky a príkladu boli v hriech zavedené zástupy z jeho potomstva, až “sa rozmnožila ľudská zlosť na zemi”, a “každé smýšľanie ich srdca bolo zlé po všetky dni.”. “A zem bola porušená pred Bo hom, a naplnená bola ukrutnosťou.” 1. Mojž. 6:5, 11. Z milosrdenstva voči svetu, P. Bôh vyhubil bezbožných obyvateľov v dobe Noema. Z milosrdenstva zničil zkazených obyvateľov Sodomy a Gomory. Skrze podvodnú Satanovu moc šíritelia bezbožnosti si získali súcitu a obdivu, a tak neprestajne svádzajú iných ku vzpúre. Bolo tomu tak za dňov Kaina i doby Noema, za času Abraháma a L—ta; tak je tomu aj v našej dobe. Je to milosrdenstvom voči vesmíru, že P. Bôh konečne zničí tých, ktorí opovrhli Jeho milosťou. “Lebo odplata za hriech je smrť, ale dar Boží, daný z milosti, je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.” Rim. 6:23. Ako život je dedictvom spravodlivých, tak smrť je údelom bezbožných. P. Bôh skrze Mojžiša oznámil Izraelovi: “Predložil Som ti dnes život i dobré, smrť i zlé.” 5. Mojž. 30: 15. Smrť spomenutá v tomto citáte Písma Sv. nie je tou smrťou vyrieknutou nad Adamom, poneváč celé ľudstvo trpí tento trest za jeho prestúpenie. Je to tá “druhá smrť”, ktorá je protikladom večného života, ako čo je prvá smrť protikladom časného života. VZV 197.2

Následkom Adamovho hriechu smrť prišla na celé ľudské plemä. Všetci sa jednako poberajú do hrobu. Avšak skrze za-riadenie plánu vykúpenia všetci opäť budú vyvedení zo svojich hrobov. “Bude zmrtvých-vstanie, spravodlivých i nespravodlivých.” Skut. 24: 15. “Lebo ako vinou Adamovou všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi budú všetci obživení.” 1. Kor. 15:22. Medzi týmito dvoma triedami je však zrobený rozdiel v zmrtvých-vstaní. “Všetci, ktorí sú v hroboch, uslyšia Jeho hlas a výjdu tí, čo dobre robili, na vzkriesenie života, ale tí, čo zle robili, na vzkriesenie súdu.” Ján. 5: 28, 29. Tí, čo budú “uznaní za hodných” vzkriesenia života, sú “blaženými a svätými”. “Nad tými tá druhá smrť nemá moci.” Zjav. 20:6. Avšak tí, ktorí si nezaistili odpustenie skrze pokánie a vieru, musia prijať trest, “odplatu za hriech”, ktorý sa bude rôzniť v trvaní a veľkosti, “podľa ich skutkov”, a skončí sa druhou smrťou. Poneváč je P. Bohu nemožné, v porovnaní s Jeho spravodlivosťou a milosťou, spasiť hriešnika v jeho hriechoch, pozbaví ho ďal-šieho života, čoho je jeho prestúpenie príčinou, a ktorého sa stal nehodným. Nadchnutý pisateľ hovorí: “A len ešte málo a bezbožného nebude, a pozrieš dobre na jeho miesto a nebude ho.” A iný zas povedá: “A budú ako by ich nebolo bývalo.” Obd. 1: 16. Prikrytí hanbou, utonú v beznádejné, večné zapomenutie. VZV 198.1

Takto bude hriech ukončený, s všetkou biedou a zkazou, ktoré boly jeho výsledkom. Žalmista hovorí: “Zatratil si bez-božníka ; zahladil si ich meno na večné veky.” Žalm 9:6, 7. Ap. Ján v Zjavení, hľadiac vopred ku večnosti, počuje všeobecný chválo-spev, nenarušený ani jednou n—tou neshody. Každé stvorenie na nebi i na zemi vzdávalo česť a slávu P. Bohu (Zjav. 5: 13.) Nebude tam vtedy žiadnych ztratených duší rúhajúcich sa P. Bohu, a svíjajúcich sa v nekonečných mukách, žiadna úbohá bytnosť z pekla nebude spojovať svoje bedákanie so spevom vykúpených. VZV 199.1

Na zásadách bludu o prirodzenej nesmrteľnosti sa zakladá nauka o vedomiu v smrti, — ako aj nauka o večných mukách, odporujúca učeniu Sv. Písma, smyslom a pocitom našej ľudskosti. VZV 199.2

Čo hovorí Sv. Písmo ohľadom týchto vecí ? Dávid povedá, že človek nemá žiadného vedomia v smrti: “Vychádza jeho dych, a on sa navracuje do svojej zeme; v ten samý deň jeho myslenie prestane.” (Angl. prekl.) Žalm 146:6. Šalamún vydáva to samé svedoctvo: “Lebo živí vedia, že zomrú, ale mrtví nevedia ničoho.” “Ich milovanie, nenávisť i závisť zahynuly, a nemajú viacej nijakého podielu na veky v ničom tom, čo sa deje pod slnkom.” “Nieto práce, ani dômyslu, ani vedomosti, ani múdrosti v hrobe, do ktorého sa berie.” Kaz. 9: 5, 6, 10. VZV 199.3

Keď v odpoveď Ezechiášovi na jeho modlitbu bol mu jeho život predĺžený o 15 rokov, tento vďačný kráľ vzdal P. Bohu česť, chváliac Ho za Jeho veľkú milosť. V tejto piesni vypráva o príčine, prečo sa tak raduje. “Lebo nie hrob Ta oslavuje, ani smrť Ťa nechváli: tí, ktorí sostupujú do jamy (hrobu) neočakávajú viac na Tvoju pravdu. Ale živý, živý, ten Ta oslavuje, ako to ja dnes činím.” Izai. 38:18, 19. Pospolitá theologia predstavuje spravodlivých mrtvých v nebi, vošlých v blaženosť, a oslavujúcich P. Boha nesmrteľným jazykom; avšak Ezechiáš nemohol vidieť takýto slávny prospech v smrti. S jeho slovami súhlasí svedoctvo Žalmistu : “Lebo v smrti nieto rozpomienky na Teba, a kto Ťa bude oslavovať v hrobe?” “Nie mrtví budú chváliť Pána, ani žiadon z tých, ktorí sostupujú do miesta mlčania (hrobu).” Žalm 6:6; 115:17. VZV 199.4

Ap. Peter na deň soslania Ducha Sv. prehlásil o patriarchovi Dávidovi, “že i zomrel, i ho pochovali, a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa.” “Lebo Dávid nevystúpil na nebesia.” Skut. 2: 29, 34. Skutočnosť, že Dávid zostáva v hrobe do vzkriesenia, dokazuje, že spravodliví do neba nejdú pri svojej smrti. Je to jedine skrze vzkriesenie a skutočnosťou moci P. Kristovho vzkriesenia, že Dávid bude môcť konečne sa posadiť na pravicu Božiu. VZV 200.1

Ap. Pavel tiež hovorí: “Lebo ak mrtvi nevstávajú, ani Kristus nevstal z mrtvych; a jest-li Kristus nevstal z mrtvych, márna je vaša viera. ... A tak aj tí, ktorí zosnuli v Kristovi, zahynuli.” Keby za 4,000 rokov spravodliví boli priamo odchádzali do neba pri smrti, ako by ap. Pavel bol mohol povedať, že “ak nieto vzkriesenia, tí, čo zosnuli v P. Kristovi, zahynuli”? Nebolo by potreby vtedy žiadného vzkriesenia. 1. Korinť. 15: 16-18. VZV 200.2

Mučeník Tyndale (Angl. reformátor), poukazujúc na stav mrtvych, prehlasuje: “Verejne priznávam, že nie som presvedčený, že sú už v sláve, kde P. Kristus je, alebo aj Boží anjelia. Ani to není článkom mojej viery; lebo keby tomu bolo tak, vtedy nevidím nič iného, iba že kázanie vzkriesenia tela je zby-točnosťou.” — W. Tyndale, “Preslov k Nov. Zákonu”, vyd. 1534.. VZV 200.3

“Nepopierateľnou skutočnosťou je to, že nesmrteľná blaženosť pri smrti viedla k rozsiahlému zanedbaniu Biblickej nauky o vzkriesení. Táto náklonnosť bola označená Dr. Adamom Clarkom, ktorý povedal: “Tak sa zdá, že nauka o vzkriesení l ola považovaná za dôležitejšiu tými prvotnými Kresťanmi, ako je teraz. — Prečo je to? Apoštolovia vždy spoliehali na ňu, povzbudzujúc Božích nasledovníkov k pečlivosti, poslušnosti, a k úteche skrze ňu. A ich nástupci v prítomnej dobe zriedka kedy zrobia zmienku o nej ! Tak to apoštolovia kázali, a prvotní Kresťania verili; tak aj my kážeme, a tak aj naši poslucháči veria. Nieto inej nauky v evanjeliume, na ktorú by bol kladený väčší dôraz; a taktiež nieto nauky v dnešnej kazateľskej sústave, ktorá by bola viac zanedbávaná.” VZV 200.4

V tomto bolo tak dlho pokračované, až slávna pravda o vzkriesení bola takmer celkom zakrytá, a ztratená z Kresťan-ského dohľadu. Jedon z popredných náboženských pisateľov, vo svojom výklade na ap. Pavlove slová v 1. Tesal. 4: 13-18. hovorí: “Pre všetky užitočné účele útechy, nauka o blaženej nesmrteľnosti spravodlivých, zaujíma pri nás miesto každej pochybnej nauky v druhom príchode P. Krista. Pri našej smrti vraj Pán prichádza pre nás. To je, na čo máme očakávať. Mrtvi už vošli v slávu. Oni nečakajú na žiadon hlps trúby k ich súdu a blaženosti.” Com. on New Test., sv. 2, pozn. na 1. Kor. 15. VZV 201.1

Keď P. Ježiš mal opustiť Svojich učeníkov, nepovedal im, že už oni skoro príjdu k Nemu. Ale, “Idem vám pripraviť miesto,” povedal. “A keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberem si vás k sebe.” Ján. 14: 1-3. A ap. Pavel nám ďalej povedá, že: “Sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou sostúpi s neba, a mrtvi v Kristu vstanú najprv. Potom my živí ponechaní, budeme razom s ními vychvátení do oblakov v ústrety Pánovi do povetria, — tak vždy budeme s Pánom.” A dodáva: “Preto sa potešujte navzájom týmito slovami.” 1. Tesal. 4: 15-18. Ako rozsiahly to rozdiel medzi týmito slovami útechy a slovami tých spomenutých kazateľov. Oni tešili svojich priateľov, pozbavených smrťou o jejich milých, nádejou, že ako-koľvek hriešnym ten mrtvy bol, keď vypustil svoj život, hneď bol prijatý medzi anjelov. Ap. Pavel však poukazuje svojim bratom do budúcnosti na príchod Pána, keď okovy hrobov budú zlámané, a mrtvi v P. Kristovi budú vzkriesení k večnému životu. VZV 201.2

Prv než niekto môže vstúpiť do blažených príbytkov, musia ich prípady života byť vyšetrené, a ich povahy i skutky musia prejsť v prehľad pred P. Bohom. Všetci budú súdení dľa svojich skutkov zapísaných v knihách, a odplatu tiež príjmu dľa svojho diela. Tento súd není odbavovaný pri smrti človeka. Pozorujme slová ap. Pavla: “Bôh . . . ustanovil deň, v ktorý bude súdiť celý svet v spravodlivosti v osobe Muža, ktorého na to určil, a podáva všetkým ľuďom vieru, vzkriesiac Ho z mrtvych.” Skut. 17:31. Tuná apoštol zrejme poukazuje na určitú dobu, teda v budúcnosti, ustanovenú pre súd sveta. VZV 201.3

Ap. Juda poukazuje na tú samú dobu: “A anjelov, ktorí nezachovali svojho kniežatstva, ale opustili svoje vlastné príbytky, strážených pod mrákavou zachoval vo večných putách k sú du veľkého dňa.” A znova citujúc slová Enocha: “Hľa príde Pán s myriadami svojich svätých učiniť súd nad všetkými.” Júda 1:6, 14, 15. Ap. Ján tiež svedčí: “Videl som iíirtvych, malých i veľkých stojacich pred trônom Božím, a otvorily sa knihy;... a mrtví boli súdení podľa svojich skutkov.” Zjav. 20:12. VZV 202.1

Jest-li že sa mrtví však už radujú v nebeskej blaženosti, alebo sa svíjajú v pekelnom ohni, k čomu by bol súd v budúcnosti ? Učenie Božieho Slova o tomto tak dôležitom predmete neni nejasným, ani si neodporuje; môže byť pochopené i vyrozumené obyčajnou mysľou. Avšak, ktorá úprimná myseľ môže hľadať múdrosť alebo správnosť v pospolitej nauke? Či spravodliví, po vyšetrení ich prípadov v dobe súdu, príjmu pochvalu : “Dobre, sluho verný a dobrý . . . vnídi do radosti svojho Pána”, keď už snaď za dlhé veky bývali v Jeho prítomnosti? Či bezbožní budú predvolaní z miesta múk, by prijali rozsudok od Sudcu celej zeme: “Iďte odo Mňa, zlorečení, do večného ohňa.” Mat. 25:21, 41. Ach, aký to vážny posmech! Hanebné to ponižovanie múdrosti a spravodlivosti Božej! VZV 202.2

Nauka o nesmrteľnosti bola jednou z oných bludných nauk Ríma, ktoré si vypožičal od' Pohanstva, a ktorá bola vtelená v náboženstvo Kresťanov. Dr. Martin Luther (Nemecký reformátor) ju mal za “druh obrovských povesti, ktoré tvorily časť hnojišťa príkazov Ríma.” Vo výklade na slová Šalamúna v Kn. Kazateľa, že “mrtví o ničom nevedia”, tento reformátor rie- kol: “Opäť iné miesto potvrdzujúce, že mrtví nemajú pocitu.” “Tam nieto,” povedal, “povinností, ani vedomosti ani vedy ani múdrosti. Šalamún tvrdil, že mrtvi spia, a nič necítia vôbec. Lebo mrtvi tam ležia, nespočítajú ani dňov ani rokov, aj keď budú prebudení, bude sa im zdáť, že nespali iba okamih.” — Lutherov Výkl. Ku. Kasat., str. 152, vyd. (1573) London. VZV 202.3

Nikde vo Sv. Písme sa nenachodí výrok, že spravodliví dochádzajú svojej odmeny alebo bezbožní svojho trestu pri smrti. Patriarchovia a proroci nenechali nám takého uistenia. P. Kristus a Jeho apoštolovia naň vôbec nepoukazujú. Biblia jasne učí, že mrtvi nevchádzajú razom do neba. Oni sú predstavení čo spiaci až do vzkriesenia. “V tom samom dni, keď strieborná niť je pretrhnutá, a zlatá čaša rozrazená, myšlienky človeka prestanú. Ti, čo sa poberajú do hrobu, mlčia. Nevedia viac o ničom, čo sa deje pod slnkom.” Kazat. 12 : 6; Job. 14: 21. Blažený to odpočinok pre unavených spravodlivých! Doba, už či dlhá a či krátka, im je iba okamihom. Oni spia; budú však prebudení Božou trúbou k slávnej nesmrteľnosti. “Lebo zatrúbi, a mrtvi vstanú neporušiteľní.... A keď toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť, a toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa naplní reč, ktorá je napísaná: ‘Pohltená je smrť vo víťazstvo!’ 1. Korint'. 15:52-55. Až budú povolaní zo svojho hlbokého spánku, vtedy začnú opäť myslieť tam, kde prestali. Posledné pocity boly o boľasti smrti, posledná myšlienka bola, že upadajú v moc hrobu. Keď však vstanú z hrobu vtedy ich prvá radostná myšlienka prejavená bude vo víťaznom volaní: “Smrť, kde je tvoj osteň? Kde peklo, tvoje víťazstvo?” — Tamtiež. VZV 203.1