Veľký Zápas Vekov

Sobota v Raji.

Sobota bola posvätená Stvoriteľovým odpočinkom a požehnaním, bola zachovávaná Adamom v jeho nevinnosti vo svä-tom Raji, — Adamom zhrešivším ale kajúcim, keď bol vyhnaný z jeho šťastného príbytku. Bola zachovávaná všetkými patriarchami od Ábela až po Noema, Abraháma a Jákoba. Keď vyvolený národ bol v Egyptskom otroctve, mnohí, u prostred prevládajúceho modlárstva, sa stali ľahostajnými voči Božiemu zákonu. Ale keď ich Pán vyslobodil, vyhlás'l im Svoj zákon s hroznou velebnosťou — celému shromaždenému množstvu — aby poznali Jeho vôlu, báli sa a vždy Ho poslúchali. VZV 137.2

Od oného dňa až do terajšku, znalosť Božieho zákona sa prechovávala na zemi, a Sobota štvrtého prikázania bola zachovávaná. Ačkoľvek sa “človekovi hriecha” podarilo pošliapať svätý deň Pána (Sobotu), predsa i v dobe jeho nadvlády žili tu a tam v úkrytoch verné duše, ktoré ju svätili. Od dôb Reformácie boli v každej generácii ľudia, ktorí vždy Sobotu za- chovávali. V prostred útokov a prenasledovania, udržalo sa stále svedoctvo o trvácnosti Božieho zákona, aj o posvätnosti záväzku Stvoriteľovej Soboty. VZV 137.3

Tieto pravdy, označené v 14. hl. Zjavenia v spojení s “večným evanjeliumom”, budú znamením pravej P. Kristovej cirkve v dobe Jeho druhého príchodu. Hlásaním trojitého posolstva (Verše 6-11), bolo oznámené: “Tu sú tí, ktorí ostrihajú prikázania Božie aj vieru Ježišovu.” Verš 12. A toto posolstvo je posledným, ktoré má byť dané pred druhým príchodom Pána. Hneď po prehlásení posolstva, Syn človeka bol videný prorokom, ako prichádza v sláve, by sožal žatvu zeme. Verš 14. VZV 138.1

Tí, ktorým sa dostalo svetla o svätyni a nepremenlivosti Božieho zákona, boli naplnení radosťou a úžasom, keď videli krásu a súlad sústavnej pravdy, ktorá sa otvárala ich pochopeniu. Priali si, aby svetlo, ktoré sa im javilo tak draho-cenným, bolo rozšírené medzi všetkými Kresťanmi, a verili, že bude radostne prijaté. Lež mnohými, ktorí sa považovali za nasledovníkov P. Krista, neboly pravdy vítané, poneváč ich privádzaly v odpor so svetom. Plnenie štvrtého (Sobotného) prikázania vyžiadovalo obeť, ktorej sa väčšina z nich ľakala. VZV 138.2

Keď bol záväzok Soboty hlásaný, mnohí uvažovali o tom zo svetského stanoviska. Hovorili: “Zachovávali sme vždy Nedeľu, naši otcovia ju zachovávali tiež, a mnohí dobrí a zbožní mužovia i ženy šťastne zomreli, zachovávajúc ju. Keďže oni boli na správnom, tak sme aj my. Zachovávanie tejto ‘:novej Soboty’ by nám prerušilo súlad so svetom, a nemali by sme na ľudí žiadneho vplyvu. Čo môže jedna malá skupina, zachovávajúcich siedmy deň týždňa (Sobotu), proti celému svetu, ktorý svätí prvý deň týždňa (Nedeľu) ?” Podobnými dôvodami sa snažili Židia ospravodliviť svoj odpor proti P. Kristovi. Ich otcovia boli prijímaní P. Bohom, prinášajúc Mu obete, a prečo teda nemohli by aj ich deti dôjsť spasenia podobným spôsobom? Podobne v dobách reformátorov, pápeženci uvažovali, že verní Kresťania zomreli v Katolíckej viere, a preto musí toto náboženstvo byť dostatočným ku spaseniu. Také uvažova- nie by bolo veľkou prekážkou v náboženskom živote i v praxy. VZV 138.3

Mnohí tvrdili, že svätenie Nedele je ustáleným učenim a rozšíreným obyčajom cirkevným počas mnohých stáročí. Proti tomuto dôvodu bolo dokázané, že Sobota a jej svätenie je ešte staršie a rozšírenejšie; že je tak staré ako svet sám, a schválené ako anjelmi tak P. Bohom. Keď boly základy zeme položené, vtedy boly súčasne založené aj základy Soboty. Právom toto ustanovenie vyžiaduje našej úcty; nebola ustanovená žiadnou ľudskou mocou, a nezakladá sa na žiadnej ľudskej tradícii; bola ustanovená “Starým Dňov” a prikázaná Jeho večným Slovom. — Vidz 1. Mojž. 2: 1-3. VZV 139.1