Veľký Zápas Vekov

Zmena Soboty.

Duch ústupkov, robených Kresťanstvom, otvoril cestu ešte k ďalšiemu zľahčovaniu nebeskej vlády. Satan, pracujúci skrze cirkevných vodcov, brojil aj oproti štvrtému prikázaniu, a opovážil sa odstrániť pôvodnú Sobotu, deň to, ktorý P. Bôh “požehnal a posvätil” (1. Mojž. 2:2, 3), a na jeho miesto zaviesť sviatok zachovávaný Pohanmi čo “sviatok slnka?'. Pokus o túto zmenu nebol z počiatku zrobený verejne. V prvých storočiach bola všetkými Kresťanmi zachovávaná Božia Sobota. Bedliví súc Božej cti, a veriac, že Jeho zákon je nezmeniteľný, horlive strážili Jeho predpisov. Ale Satan pracoval s lstivým nodvodom, abv prostredníctvom svoiich poddaných dosiahol cieľu. Aby pozornosť ľudu bola obrátená k Nedeli, bol z nej zrobenv sviatok na oslavu P. Kristovho vzkriesenia. Božie služby sa začaly konať v ten deň, predsa ale bol uznaný len čo deň zábavy; Sobota však bola s posvätnou úctou zachovávaná. 2. Mojž. 20:8-11. VZV 42.1

Aby si pripravil cestu k dielu, ktoré chcel vykonať, spôsobil Satan už pred P. Kristovým príchodom, že Židia preplnili So-botu prísnymi obradmi, tak že jej zachovávanie sa stalo bremenom. A teraz, využívajúc nepravého svetla, v akom on Sobotu predstavoval, uvádzal ju v opovrhnutie, ako by bola Židovským ustanovením. Teda kým niektorí Kresťania už všeobecne pokračovali zachovávať Nedeľu čo deň radostnej oslavy, Satan ich zaviedol, by preiavili odpor voči Židovstvu, a zrobili zo Soboty Božej deň pôstu, smútku a zármutku. VZV 42.2

Na počiatku 4-ho storočia cisár Konštantín vydal nariadenie, aby Nedeľa bola verejným sviatkom po celej Rímskej ríši. “Deň slnka” teda bol slávený jeho Pohanskými privržencami a v ten samý čas uctievaný aj niektorými Kresťanmi. Cisár bol k tomu donútený cirkevnými biskupmi, ktorí zo ctižiadosti a túhy po moci vystriehli, že bude-li tento deň (Nedeľa) svätený Kresťanmi i Pohanmi, bude tým posilnené zavedené prechádzanie Pohanov ku Kresťanstvu, a tiež aj zosilená moc i sláva cirkve. Ačkoľvek mnohí Bohabojní Kresťania boli postupne zavádzam uznávať Nedeľu za čosi posvätného, predsa považovali Sobotu ďalej za deň Pánov, a zachovávali ju v súhlase so štvrtým prikázaním v nezmenenom Desatore. Vidz 2. Mojž. 20:8-11. VZV 42.3

Lež arci-svodca ešte nedokončil svojho diela. Bol rozhodnutý shromaždiť Kresť. svet pod svoju koruhev a prevádzať svoju moc prostredníctvom svojho zástupca, toho hrdého veľkňaza, ktorý o sebe vyhlasoval, že je námestníkom P. Kristovým. S pomocou polo-obrátených Pohanov, zisku-chtivých kňazov a svet-milujúcich cirkevníkov, dosiahol svoj cieľ. Obrovské cirkevné snemy boly z času na čas zahájené, na ktoré sa schádzali cirkevní hodnostári z celého sveta. Takmer na každom z týchto sjazdov bola P. Bohom ustanovená Sobota pomály potlačovaná, kdežto Nedeľa bola postupne vyvyšovaná. Tak sa stalo, že Pohanský sviatok konečne bol uctievaný ako Božské zriadenie, kdežto Biblická Sobota bola vyhlasovaná za zbytok Židovstva, a tí, ktorí ju zachovávali, boli daní pod kliatbu. VZV 43.1

Veľkému odpadlíkovi sa podarilo, že sa “povýšil nado všetko, čo sa zove Bôh, alebo čomu sa dáva Božská česť.” Opovážil sa zmeniť jediné prikázanie Božského zákona, ktoré neomýlne poukazuje celému človečenstvu na pravého a živého P. Boha. V štvrtom prikázaní nezmeniteľného Desatora, P. Bôh sa zjavuje ako Stvoriteľ Neba i zeme, a tým sa rozoznáva od všetkých nepravých bohov. Práve na pamiatku stvoriteľského diela Božieho bol siedmy deň týždňa (Sobota) posvätený čo deň odpočinku pre človeka. Účeľ jeho zriadenia bol udržiavať P. Boha stále v mysli ľudí čo prameň života a predmet vážnosti a úcty. Satan sa usiluje odvrátiť ľudí od oddanosti k P. Bohu a od poslušnosti k Jeho zákonu; preto jeho snaha je namierená zvlášť proti prikázaniu, ktoré ukazuje na P. Boha čo Stvoriteľa. 2. Tesal. 2:4; 2. Mojž. 20:8-11. VZV 43.2

Protestanti teraz dôvodujú že zmrtvych-vstanie P. Krista v Nedeľu učinilo ten deň Kresť. dňom odpočinka. Lež dôkaz na to sa v Písme Sv. nenachodí. Žiadna taká úcta tomu dňu P. Kristom ani Jeho apoštolmi nebola daná. Svätenie Nedele čo Kresť. ustanovenia malo svoj pôvod v “tajomstve neprávosti” (2. Tesal. 2:7), ktoré už v dobe ap. Pavla začalo pôsobiť. Kde i kedy, teda, Si P. Bôh osvojil toto dieťa pápežstva? Aká dostatočná príčina môže byť podaná pre zmenu, ktorú Písmo Sv. nepodporuje? VZV 44.1

V 6-tom storočí bolo pápežstvo už upevnené. Za sídlo jeho moci bolo vybrané cisárske mesto Rím a Rímsky biskup bol vyhlásený za hlavu celej cirkve. Pohanstvo dalo miesto pápežstvu. Drak odovzdal zveri “svoju silu, svoj trôn, aj veľkú moc”. Tu sa začalo tých 1260 rokov pápežského útisku, predpovedaného v Danielových proroctvách aj vo Zjavení. Kresťania sa museli rozhodnúť, či chcú sa vzdať svojej vernosti a prijať pápežské obrady aj uctievanie, ači tráviť život v žalároch, či podstúpiť smrť na šibenici, pod katovou sekerou, alebo byť upálení. Teraz sa splnily P. Ježišove slová: “No, budú vás zradzovať i vlastní rodičia i bratia i príbuzní i priatelia, a usmrtia niektorých z vás a všetci vás budú nenávidieť pre Moje meno.” Zjav. 13:2; Dan. 7: 25; Zjav. 13: 5-7; Luk. 21: 16, 17. VZV 44.2

Prenasledovanie verných bolo zahájené s väčšou zúrivosťou ako kedy-koľvek predtým, a svet sa stal ohromným bojišťom. Za stáročia P. Kristova cirkev nachádzala útulok v úkrytoch jaskýň a vrchov. Takto povedá prorok: “A žena utiekla na púšť, kde má miesto pripravené od Boha, aby ju tam živili za 1,260 dní.” Zjav. 12:6. VZV 44.3

Dosiahnutie moci Rímskou cirkvou znamenalo počiatok “Tmavého Veku”; čím viac jej moc vzrastala, tým viac sa rozmáhala tma. S P. Krista, pravého to základu, preniesla sa viera na Rímského pápeža. Ľud, miesto by očakával odpustenie a več- nú spásu od Božieho Syna, obracal sa k pápežovi, aj k prelátom a kňazom, ktorým on sveril všetku moc. Ľudia boli učení, že pápež je ich pozemský prostriedkovateľ, a že nikto sa nemôže priblížiť k P. Bohu iba skrze neho; ďalej, že stojí pred nimi na Božom mieste, a že má byť bezpodmienečne poslúchaný. Úchyľka od týchto príkazov bola dostatočnou príčinou, aby tí, ktorí ich prestúpili, boli prísne trestaní na tele i na duchu. Tak ľudská myseľ bola odvrátená od P. Boha ku krehkým, chybujúcim a krutým ľuďom, nie, viac ako to, ku kniežaťu temnosti samému, ktorý prejavoval svoju moc skrze nich. Hriech bol obalený v rúško svätosti. Keď je Písmo Sv. potlačené, a smr-teľný človek sa začne uznávať za svrchovaného, vtedy môžeme očakávať len faloš, klam a podlú neprávosť. S povýšením ľudských zákonov i tradicií, prišla mravná zkazenosť, čo je vždy výsledkom opovrhnutia Božím zákonom. VZV 44.4

Nastaly dni nebezpečia pre P. Kristovu cirkev. Tých, ktorí sa verne pridŕžali Božích zásad, bolo málo. Však pravda nebola nechaná bez svedkov; no predsa niekedy sa zdalo, že blud a povera bude úplne prevládať, a pravé náboženstvo bude zapúdené zo zeme. Evanjelium bolo spustené so zreteľu, ale povrchný tvar náboženstva sa rozmnožoval, a ľudia boli obťažení prísnymi požiadavkami. VZV 45.1

Boli nielen učení, aby hľadeli na pápeža ako na svojho prostredníka, ale aby tiež verili, že svojimi vlastnými skutkami môžu očistiť aj hriech. Dlhé púte, pokuty za hriech, uctievanie pozostatkov, stavänie kostolov, kaplíc a oltárov, platenie veľkých obnosov cirkvi, — také a podobné činy ukladané za účeľom usmierenia Božieho hnevu alebo k zaisteniu Jeho priazne; jako keby P. Bôh bol ako ľudia, hnevajúc sa pre malichernosti, alebo dať sa usmieriť darmi a pokutami za hriech. VZV 45.2

Napriek tomu, že nemravnosť prevládala a to aj len medzi vodcami Rímskej cirkve, jej vplyv sa pomály vzmáhal. Na konci 8-ho storočia pápeženci sa opovážili tvrdiť, že v prvých storočiach biskup Ríma vlastnil tú samú duchovnú moc, ktorú si pápežovia vtedy osobovali. Aby toto osobovanie bolo plat- né, musí byť použitý dajaký spôsob dodania mu moci, a ten bol nabídnutý “otcom všetkej lži”. Staro-veké spisy boly falšované mníchmi. Dekrety snemov, predtým neslýchané, boly vynájdené, dokazujúc všeobecnú svrchovanosť pápežstva od pravekov. A cirkev, ktorá opovrhla Božími pravdami, chtive prijala tieto klamstvá. VZV 45.3

Tých niekoľko verných staväteľov na pravdivom základe, (1. Korint'. 3:10, 11), bolo ztrápené i hatené hnilobou falošných nauk, ktoré vždy kazia Božie dielo. Podobne ako stavätelia múrov Jeruzalema za času Nehemiáša, niektorí boli hotoví povedať: “Oslabla sila nosičov, bolo veľa srúcaniny; tak že sme nemohli staväť.” Nehem. 4:10. (Angl. prekl.) Vysilení stálym zápasom oproti prenasledovaniu, podvodu, neprávosti i každej inej prekážky, aké len Satan mohol vymyslieť, aby hatil ich pokrok, niektorí čo boli verní stavätelia, ztratili chrabrosť; a pre pokoj i bezpečie majetku i života samého, sa odvrátili od pravého základu. Iní, neohrožení protivenstvom svojich nepria-teľov vyhlásili: “Nebojte sa ich! Na Pána veľkého a hrozného pamätajte a bojujte” (Nehem. 4: 14), a tak pokračovali s ich prácou každý, majúc “meč Ducha” na obranu (Efež. 6: 17). VZV 46.1

Ten samý duch zášti i protivy voči pravde ovládal nepriateľov Božích v každom veku, aj tá istá pozornosť i vernosť bola vyžiadovaná od Jeho slúžobníkov. Slová P. Kristove Jeho prvým učeníkom sa šiknú Jeho nasledovníkom do konca času: “A čo vám hovorím, všetkým hovorím: Bdejte!” Mark. 13:37. VZV 46.2

Zdalo sa, že temnota stále viac vzrastala. Uctievanie obrazov stávalo sa všeobecným. Sviečky boly zapaľované pred obrazmi a modlitby k nim vysielané. Najnesmyseľnejšie a najpôverčivejšie obyčaje prevládaly. Mysle ľudí boly tak úplne kontrolované poverčivosťou, že rozumné smýšľanie bolo nemožným. Poneváč kňazi a biskupi samí boli milovníci rozkoše, telesní a zkazení dalo sa len očakávať, že ľud hľadiaci k nim, ako k vodcom, upadne do nevedomosti a nemravnosti. VZV 46.3

Iný krok v pápežskom osobovaní bol zrobený keď v 11-om storočí pápež Rehor VIII. prehlásil neomylnosť Rímskej cirkve. Medzi návrhmi, ktoré podal, bol jedon, ktorým vyhlásil, že “cirkev nikdy nechybí, dľa Písma Sv.” Lež dôkazu Písma Sv. na potvrdenie nemal. Pyšný pontiff si tiež osoboval moc sosadzovať cisárov, a vyhlásil, že žiadon výrok, ktorý by on vyniesol, nesmie byť nikým zmenený, ale že bolo jeho nadprávom podvrátiť rozhodovanie všetkých iných. VZV 46.4