Túžba vekov

11. kapitola — Krst

Zvesť o prorokovi z púšte a o jeho úžasnom oznámení sa rozniesla po celej Galilei. Posolstvo sa dostalo až k osadníkom najodľahlejších kopaníc i k prímorským rybárom a v ich dôverivých a úprimných srdciach našlo tú najsprávnejšiu ozvenu. Hovorilo sa o tom aj v Jozefovej tesárskej dielni v Nazarete a jeden z robotníkov poznal toto volanie. Jeho čas prišiel. Zanechal každodennú prácu, rozlúčil sa so svojou matkou a pridal sa k svojim krajanom, čo šli k Jordánu. TV 65.1

Ježiš a Ján Krstiteľ boli bratranci a okrem toho ich spájali okolnosti narodenia. Ježiš až dosiaľ žil v galilejskom Nazarete. Ján býval v judskej púšti. V celkom odlišnom prostredí žili v odlúčení a vzájomne sa nestýkali. Tak to určila Božia prozreteľnosť. Nemalo tu byť ani najmenšie podozrenie, že podľa spoločnej dohody sa budú vzájomne podporovať. TV 65.2

Ján vedel, aké okolnosti poznamenali Ježišovo narodenie. Počul, že Ježiš ako chlapec navštívil Jeruzalem, i to, čo sa stalo v rabínskej škole. Vedel o jeho bezhriešnom živote a veril, že je Mesiáš, no nemal o tom úplnú istotu. Skutočnosť, že Ježiš zostal dlhé roky v ústraní a neprejavoval nijaké zvláštne náznaky svojho poslania, viedla k neistote o tom, či je naozaj tým Zasľúbeným. Ján Krstiteľ však čakal v dôvere, že Boh v pravý čas všetko objasní. Bolo mu zjavené, že Spasiteľ ho požiada, aby ho pokrstil, a vtedy dostane znamenie o jeho božskej prirodzenosti. To mu umožní predstaviť ho ľudu. TV 65.3

Keď Ježiš prišiel, aby sa dal pokrstiť, Ján v ňom postrehol taký čistý charakter, aký dosiaľ v nikom nepoznal. Samo ovzdušie jeho prítomnosti bolo sväté a vyvolávalo posvätnú úctu. Medzi zástupmi, čo sa pri Jordáne hrnuli k nemu, Ján počul údesné príbehy zločinnosti a stretol ľudí, ktorí klesali pod ťarchou tisícerých hriechov, no nikdy nestretol človeka, z ktorého by vyžaroval taký božský vplyv. To všetko sa zhodovalo s tým, čo bolo Jánovi o Mesiášovi zjavené. On sa však predsa len zdráhal splniť Ježišovo prianie. Ako mal on, hriešny človek, pokrstiť Bezhriešneho? Prečo by sa ten, ktorý sa kajať nemusel, mal podrobiť obradu znamenajúcemu zmytie vyznanej viny? TV 65.4

Keď Ježiš žiadal o krst, Ján zdráhavo namietal: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Matúš 3,14. Ježiš mu dôrazne, no jemne povedal: „Nechaj to teraz! Patrí sa nám vykonať všetko, čo je spravodlivé.“ Matúš 3,15. Potom Ján teda súhlasil, Spasiteľa zaviedol do Jordánu a ponoril ho do vody. „Po krste Ježiš hneď vyšiel z vody. A vtedy sa nad ním otvorili nebesá a videl Božieho Ducha, ako zostupuje sťa holubica a prichádza naňho.“ Matúš 3,16. TV 65.5

Ježiš prijal krst, no nie ako vyznanie nejakého vlastného previnenia. Stotožnil sa s hriešnikmi, urobil kroky, ktoré máme urobiť my, a konal to, čo konať prináleží aj nám. Jeho život po krste, plný utrpenia a trpezlivého znášania, je príkladom aj nám. TV 66.1

Keď Ježiš vystúpil z vody na breh, sklonil sa k modlitbe. Začal sa nový a významný úsek jeho života. Púšťa sa do životného boja na širšej scéne. Hoci bol Kniežaťom pokoja, jeho príchod musí byť ako tasenie meča. Kráľovstvo, ktoré prišiel zriadiť, bolo opakom toho, po čom túžili Židia. Ten, ktorý bol základom izraelského obradného a spoločenského poriadku, bude pokladaný za jeho nepriateľa a rozvratníka. On, ktorý vlastne oznámil zákon zo Sinaja, bude odsúdený ako priestupník. On, ktorý prišiel satana zbaviť moci, bude označený za Belzebuba. Nikto na zemi ho nepochopí a vo svojej službe musí trvale zostať osamotený. Ani jeho matka, ani bratia po celý život nechápali jeho poslanie. Ba nerozumeli mu ani jeho učeníci. V jednote s Bohom prebýval vo večnom svetle, ale svoj pozemský život musel tráviť osamote. TV 66.2

V jednote s nami musel znášať bremeno našich vín a utrpenia: On, bezhriešny, musí pocítiť hanbu za hriech. Milovník pokoja musí žiť vo svete rozbrojov, pravda musí žiť vedľa lži, čistota blízko neresti. Každý hriech, každý spor, každá poškvrňujúca žiadosť ako následok prestúpenia trýznili mu ducha. TV 66.3

Sám musí ísť cestou života a sám niesť bremeno. Od neho, ktorý odložil svoju slávu a vzal na seba krehkosť ľudskej prirodzenosti, závisí vykúpenie sveta. To všetko videl a vedel, no jeho rozhodnutie zostalo neochvejné. Na ňom spočíva spása padlého ľudstva; On vystrel ruku, aby uchopil ruku všemohúcej Lásky. TV 66.4

Spasiteľov pohľad pri vrúcnej modlitbe akoby prenikal nebesá. Dobre vie, ako hriech zatvrdil ľudské srdcia a ako ťažko môžu chápať jeho poslanie a prijať dar spasenia. Prosí svojho Otca o silu na premoženie ich nevery a odstránenie pút, ktorými ich satan poviazal; prosí, aby v ich záujme premohol nepriateľa. Prosí o dôkaz, že Boh v osobe svojho Syna prijíma ľudské pokolenie. TV 66.5

Anjeli nikdy predtým nepočuli takú modlitbu. Dychtivo chcú priniesť svojmu milovanému Veliteľovi posolstvo uistenia a potechy. To však nie je možné! Otec sám odpovie na prosbu svojho Syna. Priamo z nebeského trónu žiaria lúče jeho slávy. Otvorilo sa nebo a na Spasiteľovu hlavu zostupuje to najjasnejšie svetlo v podobe holubice – výstižnom symbole toho Tichého a Pokorného. TV 66.6

Z veľkého zástupu pri Jordáne len málokto okrem Jána postrehol nebeské videnie. No sláva Božej prítomnosti aj tak spočinula na tomto zhromaždení. Ľud ticho stál a hľadel na Krista. Ožarovalo ho svetlo, ktoré stále obklopuje Boží trón. K nebu obrátená tvár žiarila Božou slávou, akú u človeka ľudia dosiaľ nevideli. Z otvoreného neba bolo počuť hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Lukáš 3,22. TV 67.1

Tieto potvrdzujúce slová mali prebudiť vieru v tých, čo boli svedkami tejto udalosti, a posilniť Spasiteľa v jeho poslaní. Napriek tomu, že na Krista doľahli hriechy padlého sveta a že šlo o jeho poníženie, keď vzal na seba našu padlú prirodzenosť, nebeský hlas ho označil za Syna Večného. TV 67.2

Ján bol hlboko dojatý, keď videl Ježiša ako skloneného prosebníka, ktorý so slzami v očiach žiada o znamenie Otcovho súhlasu. Keď ho obklopila Božia sláva a z neba zaznel hlas, Ján rozpoznal Bohom zasľúbené znamenie. Vedel, že pokrstil Vykupiteľa sveta. Duch Svätý spočinul na ňom, a preto vystretou rukou ukázal na Ježiša a zvolal: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ Ján 1,29. TV 67.3

Nikto z poslucháčov, ba ani ten, kto výrok vyslovil, nechápal dosah slov „Baránok Boží“. Na vrchu Moria počul Abrahám otázku svojho Syna: „Otče môj!... Kde je však baránok na spaľovanú obeť?“ Otec odpovedal: „Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj.“ 1. Mojžišova 22,7.8. V baránkovi, ktorého prichystal Boh miesto Izáka, videl Abrahám symbol toho, ktorý mal zomrieť za hriechy ľudí. V tomto zmysle Duch Svätý ústami proroka Izaiáša o Spasiteľovi povedal: „Ako baránok vedený bol na zabitie... Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás.“ Izaiáš 53,7.6. Izraelský národ však zmysel týchto slov nechápal. Mnohí hľadeli na obetné dary práve tak, ako na svoje obete hľadia pohania. Videli v nich dary, ktorými môžu sami uzmierovať božstvo. Boh ich však chcel poučiť, že sám z lásky dáva dar, ktorým ich zmieruje so sebou. TV 67.4

Oslovenie Ježiša pri Jordáne: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“, zahŕňa celé ľudstvo. Boh oslovil Ježiša ako nášho zástupcu. Boh nás napriek všetkým našim hriechom a slabostiam nezavrhol ako bezcenné bytosti. Vzal nás na milosť, „ktorou nás omilostil v milovanom“. Efezským 1,6. Sláva, ktorá spočinula na Kristovi, je zárukou Božej lásky k nám. Svedčí o moci modlitby, o tom, ako Boh môže počuť ľudský hlas a ako sú prosby v nebi vypočuté. Hriech odlúčil nebo od zeme a prerušil spojenie s ním, ale Ježiš zem opäť spojil s ríšou slávy. Jeho láska obklopila človeka a dosiahla najvyššie nebesá. Svetlo, ktoré z otvorených brán dopadalo na hlavu nášho Spasiteľa, osvieti aj nás, ak budeme prosiť o pomoc, aby sme odolali pokušeniu. Hlas, ktorý oslovil Ježiša, hovorí každému veriacemu človekovi: „Toto je moje milované dieťa, v ktorom mám zaľúbenie.“ TV 67.5

„Milovaní, teraz sme dietkami Božími, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, jemu budeme podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je.“ 1. Jána 3,2. TV 68.1

Náš Vykupiteľ sa postaral o to, aby aj ten najhriešnejší, najúbohejší, najutláčanejší a najopovrhnutejší človek mal prístup k Otcovi. Všetci môžu mať domov v slávnych príbytkoch, ktoré šiel Ježiš prichystať. „Toto hovorí Svätý a Opravdivý, ktorý má kľúč Dávidov, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí a zatvára tak, že nikto neotvorí... Ajhľa, otvoril som ti dvere, ktoré nikto nemôže zatvoriť.“ Zjavenie Jána 3,7.8. TV 68.2