Veľký Zápas Vekov

Sobota Nikdy Nezmenená.

Tvrdenie, tak často opakované, že P. Kristus zmenil Sobotu, je podvrátené Jeho vlastnými slovami. Vo Svojej kázni na Vrchu povedal: “Nedomnievajte sa, že Som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel Som zrušiť ale naplniť. Lebo ameň vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo i zem, ani jediná litierka alebo jedon punktík nepominie zo zákona až sa všetko stane. Ktokoľvek by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, ten sa bude volať najmenší v nebeskom kráľovstve.” Mat. 5: 17-19. A inde povedal: “Sobota je učinená pre človeka. . . a preto Syn človeka je Pánom i Soboty.” (Mark. 2:27, 28.) VZV 129.1

Celý Kresť. svet všeobecne pripúšťa, že Sv. Písmo nikde nedáva práva ku zmene Soboty. Toto je jasne vyjadrené v spisoch vydaných Am. Trakt. Spoločnosťou aj Am. Sväz. Nedel. Škôl. Jedna z týchto kníh jasne priznáva, že “Nový Zákon úplne mlčí, pokiaľ sa to týka výslovného rozkazu o Nedeli (pr-vom dni v týždni), alebo pokiaľ sa týka určitých pravidiel o jej zachovávaní.” VZV 129.2

Iný zas povedá: “Až do Kristovej smrti nebola zrobená zme na tohto dňa (Soboty) ; a “pokiaľ záznamy ukazujú, apoštolovia nedali určitého rozkazu, aby bolo upustené od ostrihania siedmeho dňa v týždni — Soboty, a zachovávanie prvého dňa v týždni (Nedeľu) neprikázali.” — A. E. Waffle, “The Lord's Day”, str. 184 i 186. VZV 129.3

Rimo Katolíci uznávajú, že zmena Soboty bola prevedená ich cirkvou, a prehlasujú, že Protestanti, zachovávajúc Nede- ľu, uznávajú moc Rímo-Kat. cirkvi. V “Kat. Katechysme Kresť. Náboženstva” na odpoveď otázky čo sa zachovávania dňa týka voči poslušnosti 4-ho prikázania je toto povedané: “Počas starého zákona, Sobota bola dňom posvätným; lež cirkev poučená Ježišom Kristom, a riadená Duchom Božím, nahradila Nedeľu na miesto Soboty; tak teraz my svätíme prvý, nie siedmy deň týždňa. Nedeľa znamená, a teraz je, deň Pána.” VZV 129.4

Čo dôkaz moci Kat. cirkvi pápeženci uvádzajú “skutočnú premenu Soboty na Nedeľu, ktorú Protestanti uznávajú,. . . svätením Nedele . . . právo cirkve k nariaďovaniu sviatkov, a k vymáhaniu ich svätenia pod trestom.” Čo iného je teda zmena Soboty ako znamením moci Rímskej cirkvi, — “znamením zveri?!” — H. Tuberville, “An Abridgement of Christ. Doct.”, str. 58. VZV 130.1

Rimská cirkev sa nevzdala nároku na nadvládu; a keď svet aj Protestantské cirkve prijímajú ňou zavedenú Nedeľu, zavr-hujúc Biblickú Sobotu, vo skutočnosti pripúšťajú tento nárok. Mohli by sa odvolať na moc tradícií alebo cirkevných otcov pri tejto zmene, ale činiac tak, opovrhujú práve zásadou, ktorá ich delí od Ríma, — t. j. že Biblia, a jedine Biblia, je náboženstvom Protestantov.” Pápeženec môže videť, že klame sám seba, zúmyseľne zatvárajúc si oči na faktá vo veci. Kým hnutie svä-tenia Nedele nadobúda priazne, on sa raduje, cítiac sa uistený, že konečne ono privedie celý Protestantský svet pod prápor Ríma. VZV 130.2

Romanisti prehlasujú, že “Protestanti zachovávaním Nedele holdujú, napriek samým sebe, moci Katolíckej Cirkve. Vymáhanie svätenia Nedele zo strany Protestantských cirkvi, je vymáhaním služieb pápežstva — šelme. Tí, ktorí vedia o požiadavku štvrtého (Sobotného) prikázania a radšej zachovávajú nepravý deň odpočinka miesto pravého, tým uznávajú i schvaľujú moc, ktorá nariadila i prikazuje ho svätiť proti príkazu Božiemu. Ale práve tým, že vynucujú náboženskú povinnosť svetskou mocou, cirkve si tvoria obraz zveri; preto vymáhanie svä- tenia Nedele znamenalo by vymáhanie uctievania zveri i jej obrazu, dľa proroctva. VZV 130.3

Kresťania minulých dôb zachovávali Nedeľu, domnievajúc sa, že tým zachovávajú Biblickú Sobotu; a sú aj teraz dobrí Kresťania v každej cirkvi, Rímo-Katolícku nevynímajúc, ktorí úprimne veria, že Nedeľa je sviatkom P. Bohom ustanoveným. P. Bôh prijíma ich čistý úmysel aj bezúhonnosť. Ale keď je zachovávanie Nedele vymáhané štátnými zákonami, a svet je osvietený ohľadom záväzku pravej Soboty, vtedy každý, kto by prestúpil prikázanie Božie, poslúchol tým nariadenie moci Ríma, a bude uctievať pápežstvo viac ako P. Boha. Áno, holduje tým Rímu a moci, ktorá podporuje zariadenie ustanovené Rímom. Ľudia, ktorí opovrhujú ustanovením, ktoré P Bôh vyhlásil za znamenie .Svojej moci, a na miesto toho uctievajú to, čo Rím si zvolil za znamenie svojej nadvlády, berú tým na seba príslušnosť k Rímu — “znamenie zveri”. Teda toto má byť ľuďom správne objasnené, aby si mohli svedomite voliť medzi prikázaniami Božími a príkazmi ľudskými, lebo inak tí, čo pokračujú v prestupovaní Božieho ustanovenia, prijímajú na seba “znamenie zveri”. VZV 131.1