Veľký Zápas Vekov

Poučenie s Očisťovania.

Dôležité pravdy týkajúce sa očisťovania pochádzajú z obraznej služby. Na miesto hriešnika bol prijatý náhradník; avšak hriech nebol zahladený krvou obeti. Preto bolo postara- né o spôsob, ktorým bol prenesený do svätyne. Obetovaním krve hriešnik uznal moc zákona, priznal vinu svojho priestupku a vyjadril túhu po odpustení skrze vieru v Spasiteľa, ktorý mal prísť; avšak nebol ešte celkom zbavený odsúdzenia od zlorečenstva zákona. V deň očisťovania najvyšší kňaz, prijmúc obeť od shromaždenia, vnišiel do svätyne svätých s krvou tejto obeti, a postriekal ju na sľutovnicu, priamo nad zákonom, aby mu učinil zadosť. Potom, čo prostredník, vzal hriechy na seba a vyniesol ich zo svätyne. Položiac si ruky na hlavu obetného kozia, vyznával nad nim všetky ich hriechy, čím obrazne preniesol ich so seba na kozla. Kozel ich potom odniesol preč, a tým už bolo považované za isté, že sú na vždy oddelené od ľudu. VZV 98.4

Taká bola služba vykonávaná “v podobenstve a tôni nebeských vecí.” A čo sa konalo obrazne pri Boho-službách v pozemskej svätyni, koná sa vo skutočnosti pri službách v nebeskej svätyni. Po vstúpení na nebesia náš Spasiteľ začal účinkovať čo náš Veľkňaz. Ap. Pavel vraví: “Lebo Kristus nevnišiel do svätyne učinenej rukou, ale do samého neba, aby teraz prítomný bol pred Božou tvárou za nás.” Žid. 9: 24. VZV 99.1

Kňazská služba cez celý rok v prvom oddelení svätyne, “pred oponou”, ktorá tvorila dvere a oddeľovala svätyňu od vonkajšieho dvora, predstavuje službu, akej sa venoval P. Kristus po Svojom nanebevstúpení. Dennou povinnosťou kňaza bolo predkladať P. Bohu krv obeti za hriechy, a tiež aj zápaľ, ktorý sa vznášal hore spoločne s modlitbami Izraela. Tak P. Kristus obetoval Svoju krv pred Otcom v prospech hriešnikov, a predkladal Mu tiež s drahocennou príjemnosťou Svoju spravodlivosť s modlitbami kajúcich veriacich. Taká bola služba v prvom oddelení nebeskej svätyne. VZV 99.2

Tam Ho nasledovala viera Jeho učeníkov, keď sa vzdialil z ich zraku. Tam sa sústrednila ich nádej, “ktorú máme sťa kotvu duše,” vraví ap. Pavel, “bezpečnú a pevnú, a ktorá vchádza do vňútra za oponu, kde ako pred-behúň, vnišiel za nás Ježiš, stanúc sa Veľkňazom na veky.” “Ani nie krvou k—zlov a te- liat, ale Svojou vlastnou krvou vnišiel raz na vždy do svätyne vynájdúc večné vykúpenie pre nás.” Žid. 6: 19, 20; 9: 12. VZV 99.3