Veľký Zápas Vekov

Sostúpenie Kráľa kráľov.

Hneď na to sa objaví na Východe malý čierny obláčok, vo veľkosti asi ako pol ľudskej dlane. Je to oblak, ktorý obklopuje Spasiteľa, a z dialky sa zdá byť obhalený v temnotu. Boží ľud vie, že je to znamenie Syna Človeka. V slávnostnom mlčaní pozerajú sa naň, ako sa blíži k zemi, stávajúc sa jasnejším a krásnejším, až je z neho veľký biely oblak, dolu žiariaci ako spaľujúci oheň a nad nim vidno dúhu smluvy. VZV 298.1

P. Ježiš teraz prichádza ako mocný víťaz. Nie súc viac “mužom boľasti”, ktorý má piť pohár haňby a utrpenia; áno, prichádza ako víťaz Neba i zeme, aby súdil živých i mrtvých. “Verný a Pravý”, “súdi v spravodlivosti a bojuje.” A “vojská nebeské idú za Nim.” Zjav. 19 : 11, 14. Anjelia spievajú piesne nebeských nápevov, ohromný a nespočítateľný zástup Ho sprevádza. Obloha sa zdá byť plná žiariacich bytnosti, •— desaťtisíc kráť desať-tisícov a tisíce tisícov. VZV 298.2

Ľudské pero neopíše tento prejav; ľudská myseľ nie je vstave chápať jeho nádheru. “Jeho sláva pokryla Nebesia, a zem bola plná Jeho chvály. A Jeho blesk bol ako svetlo.” Abak. 3: 3, 4. Až sa ten živý oblak priblíži, každé oko uvidí Knieža života v ňom. Tŕňová koruna už nezohyzďuje Jeho posvätnú hlavu, ale okrasa slávy spočíva na Jeho svätom čele. Jeho tvár vyžiaruje oslňujúci jas poludného slnka. “A na svojom rúchu aj na svojich bedrách má napísané meno: ‘Kráľ kráľov, a Pán pánov’.” Zjav. 19: 16. VZV 298.3

V Jeho prítomnosti “obľadnú všetky tváre na smrť”, (Jerem. 30:6), na protivníka Božieho sľutovania padá hrôza večného zúfalstva. “Srdce sa rozplynie, kolená sa budú spolu tĺcť, a kŕčovitá boľasť bude na bedrách, a tváre všetkých zčernejú ako hrniec.” Nah. 2: 10. Spravodliví vykríknu. “A kto bude môcť obstáť?” Zjav. 6:17. VZV 298.4

Pieseň anjelov stíchla, a nasledovala chviľa hrozného ticha! Zatým bolo počuť hlas P. Ježiša hovoriaceho: “Dosť máte na Mojej milosti!” (Viď 2. Kor. 12:6.) Tváre spravodlivých sa zažiarily, a radosť naplnila každé srdco. A anjelia povýšiac svoje hlasy o nôtu vyššie, znova spievali, približujúc sa k zemi. VZV 299.1

“Kráľ kráľov” prichádza na oblaku, zahalený v plamennom ohni. Nebo sa schovalo ako zatvorená kniha, zem sa trasie, a každý vrch i ostrovy sa pohly zo svojho miesta.” “Príjde Bôh náš a nebude mlčať; oheň bude sožierať pred Ním všetko, a vôkol Neho bude náramná víchrica. Zavolá na nebesia s hora, aj na zem, aby súdil Svoj ľud.” Žalm 50: 3, 4. VZV 299.2

Posmešné žarty prestaly. Lživé rty umíkly. Rachot zbraní a válečný krik s hrmotom ozbrojencov, každé rúcho pováľané v krvi, všetko utíchlo. Nič nepočuť iba hlas modlitby a zvuk plaču a nariekania. Výkrik sa vyrazí s rtov, ktoré len nedávno sa vysmievaly: “Prišiel ten veľký deň Jeho hnevu, a kto bude môcť obstáť?” Zjav. 6:17. Bezbožní prosia, aby radšej boli pochovaní pod vrchy a skaly, ako stáť pred tvárou Toho, z ktorého si robili posmech a opovrhovali Nim. VZV 299.3

Poznajú ten hlas, ktorý preniká uší mrtvých. Ako často Jeho túžobný, nežný zvuk ich vyzýval k pokániu. Ako často zaznieval v dotkýnajúcich sa úpeniach priateľa, brata, Vykupiteľa. Pre tých, čo opovrhli Jeho milosťou, nič nemôže obsahovať viac odsúdenia a viac výčitkov ako Tento, ktorý tak dlho prosil: “Odvráťte, odvráťte sa od svojich ciest! Lebo prečo máte zomrieť?” Ezech. 33: 11. —. žeby to bol pre nich hlas cudzinca! P. Ježiš vraví: “Preto, že Som volal a odopierali ste; vystieral Som Svoje ruky a nebolo nikoho, kto by bol pozoroval, ale ste pustili na prázdno každú Moju radu, a Môjho karhania ste nechceli.” Prisl. 1 : 24, 25. Tento hlas prebúdza spomienky, ktoré by oni teraz radšej považovali za vytreté z pamäti — zavrhnutie výstrah, vzdorovanie povolaniam, zľahčenie výhod! VZV 299.4

Sú takí ľudia, čo sa vysmievali P. Kristovi v Jeho ponížení. S úchvatnou silou prichádzajú im na myseľ slová Trpiteľa, keď zaprisahaný veľkňazom, slávnostne prehlásil: “Odteraz uvidíte Syna Človeka sedieť po pravici moci a prichádzať na nebeských oblakoch.” Mat. 26:64. Teraz Ho vidia v Jeho sláve, a uvidia Ho tiež sediaceho na pravici Božej moci. VZV 300.1

Tí, ktorí sa vysmievali Jeho výrokom,že je Božím Synom, sú bez slova teraz. Tuná je ukrutný Herodes, ktorý si robil posmech z Jeho kráľovského mena a vyzýval vysmievajúcich sa vojákov, aby Ho korunovali za kráľa. Tu sú ľudia, ktorí bezbožnými rukami Ho obliekali v purpurový plášť, vtiskli na Jeho sväté čelo tŕňovú korunu a do Jeho nevzpierajúcej sa ruky napodobenú berlu, a klaňali sa Mu s rúhavým posmechom. Ľudia, ktorí bili a pľuli na Knieža života, sa teraz odvracajú od Jeho prenikavého pohľadu a snažia sa utiecť z dosahu mocnej slávy Jeho prítomnosti. Tí, ktorí vtĺkli do Jeho rúk a nôh klince, vojak, ktorý prebodol Jeho bok, pozorujú tieto jazvy s hrôzou a s výčitkami. VZV 300.2

V živote všetkých, ktorí zavrhujú pravdu, sú chvíle, keď svedomie sa prebúdza, keď pamäť privádza mučivé spomienky na pokrytecký život, a duša je stíhaná márnou ľútosťou. Ale čo je to všetko proti výčitkám oného dňa, keď “strach príjde ako spustošenie”, keď nešťastie príjde ako víchrica” Prisl. 1 :27. Tí, čo chceli zničiť P. Krista aj Jeho verný ľud, sú teraz svedkami slávy, ktorá na Ňom spočíva. V prostried svojej hrôzy počujú hlasy svätých, radostne kričať: “Hľa, toto je náš Bôh, na ktorého sme čakali, a spasil nás.” Izai. 25:9. VZV 300.3