Veľký Zápas Vekov

Boží Ľud Vyslobodený.

A KONÁHLE ochrana ľudských zákonov bude odňatá od tých, čo ctia Boží zákon, povstane v rôzných zemiach súčasné hnutie, smerujúce k ich záhube. Až sa bude blížiť čas, určený nariadením, ľud sa spikne, aby vyhladil nenávidenú stranu. Bude rozhodnuté zasadiť v jednej noci rozhodnú ranu, ktorá by nadobro umlčala hlas rozkolu a výčitky. VZV 293.1

Boží ľud — niektorí v žalárnych cellách, iní skrytí v lesných horských samotách — doposiaľ sa modlia za Božiu ochra-nu, kým zo všetkých strán oddiely vojska popudzované zástupami zlých anjelov, pripravujú sa k vraždeniu. V tejto hodine najvyššieho nebezpečia P. Bôh Izraelský zakročí pre vyslobodenie Svojho vyvoleného ľudu. VZV 293.2

S víťazným krikom, posmechom a preklínaním budú sa zástupy zlých ľudí hotoviť na svoju korisť, keď v tom však náhle hustá tma, hustejšia ako nôčná temnota, padne na zem. Potom dúha, žiariaca slávou s tr—nu Božieho, preklenie nebesia, a hude sa zdať, že obklopuje každú modliacu sa spoločnosť. Rozzúrené zástupy sa náhle zarazia. Ich zbesnelý krik utíchne. Zabudnú na predmet svojej morderskej zlosti. So strašlivou predtuchou budú hľadeť na odznak Božej úmluvy a zatúžia, aby boli chránení Jeho všemohúcim jasom. VZV 294.1

Boží ľud zaslúchne ľúbo-zvučný hlas, hovoriac: “Pohlaďte nahore!” A pozdvihnúc oči k nebesiam, spozorujú dúhu zasľúbenia. Čierne, hrozivé oblaky, ktoré pokrývaly oblohu, sa rozdelily, a oni ako mučeník Štefan hľadia uprene do neba a vidia slávu Božiu a Syna Človeka sediaceho na tr—ne. V Jeho Božskej podobe rozoznávajú známky Jeho poníženia a z Jeho slov počujú žiadosť, prednášanú Jeho Otcovi a svätým anjelom: “Tých, ktorých Si Mi dal, chcem, aby kde Som Ja, tam aj oni boli so Mnou.” Ján. 17: 24. A znova počuť hlas, ľúby a víťazne jasajúci, ktorý hovorí: “Prichádzajú! Prichádzajú! Sväti, a nepoškvrnení! Zachovali slovo Mojej trpezlivosti; nech sú medzi anjelmi!” A bľadé, trasúce sa rty tých, čo sa pevne držali svojej viery, vynesú výkrik víťazstva. VZV 294.2

Bude to práve o pol noci, keď P. Bôh zjaví Svoju veľkú moc pre vyslobodenie Svojho ľudu. Slnko sa objaví, svietiac v plnej sláve. Divy a zázraky nasledujú rýchle za sebou. Bezbožní hľadia s hrôzou a s úžasom na tieto výjavy, kým spravodliví so slávnou radosťou pozorujú znamenie svojho vykúpenia. Zdá sa, že celá príroda sa vyšinula zo svojej dráhy. Rieky prestanú tiecť. Tmavé ťažké oblaky sa ženú a srážajú. V prostred rozbúrených nebies je jasné miesto nevýslovnej slávy, odkiaľ vychádza Boží hlas ako hukot mnohých vôď, hovoriac: “Stalo sa!” Zjav. 16:17. VZV 294.3

Hlas tento otriasal nebom i zemou. Nastane silné zemotrasenie, “akého nikdy nebolo, ako sú ľudia na zemi, zemotrasenie tak veľKé.” Zjav. 16: 18. Obloha sa zdá otvárať a zas zatvá- rať. Sláva Božieho tr—nu sa zdá z nej šľahať. Vrchy sa trasú ako trstina vo vetre, a balvany sa rútia na všetky strany. Všetko duní ako pred búrkou. Morá sú desive vzbúrené. Počuť hukot výchrice ako hlas zlých duchov ženúcich sa za dielom zkazy. Celá zem sa dvíha a zdúva ako morské vlny. Jej povrch puká. Zdá sa, že aj jej základy povoľujú. Hrebene vrchov se prepadúvajú. Obývané ostrovy miznú. Námorné prístavy, ktoré svojou zkazenosťou sa boly stály druhými Sodomami a Gomorami, sú prehltávané rozzúrenými vodami. VZV 294.4

P. Bôh si spomenul na ten veľký Babylon, “aby mu dal pohár pŕchlivosti svojho vína.” Zjav. 16: 19, 21. Veľký ľadovec, každý vážiac prez 100 funtov, vykonáva svoje dielo zkazy. Najpyšnejšie mestá sveta sú srovnané so zemou. Pánske paláce, na ktoré veľkí mužovia sveta vynaložili svoje bohatstvo, aby oslávili samí seba, sa rúcajú v trosky pred ich zrakom. Múry žalárov sa rozpadávajú, a Boží ľud, ktorí boli tam uväznení pre svoju vieru, sú oslobodení. VZV 295.1

Hroby sa otvárajú a “mnohí z tých, ktorí spia v prachu zeme, sa zobudia, a to jedni k večnému životu a druhí k hanbe a k večnej potupe.” Dan. 12: 2. Všetci, čo pomreli vo viere v posolstvo “Tretieho Anjela” (Zjav. 14: 9-12), vychádzajú z hrobov oslávení, aby počuli smluvu pokoja medzi P. Bohom a tými, čo zachovávali Jeho zákon (nezmenené Desatoro). “Tí tiež, ktorí Ho prebodli” (Zjav. 1:7), ktorí Ho urážali a sa Mu vysmievali v Jeho smrteľnej boľasti, a najzúrivejší odporci Jeho pravdy a Jeho ľudu, tiež vstanú, aby Ho videli v Jeho sláve aj aby boli očití svedkovia pocty, ktorá bude udelená pravo-verným a poslušným. VZV 295.2

Husté mračná doposiaľ zakrývajú oblohu, ale slnko tu a tam preniká, ukazujúc sa akoby pomstiace oko Pána. Prudké blesky šľahajú s neba, obhaľujúc zem v plamenný pokrov. Desný rachot hromu a tajomné, strašlivé zvuky hlásajú zničenie bezbožných. Všetci nebudú rozumeť slovám hovoreným, ale podvodní učitelia im dobre porozumejú. Tí. ktorí ešte pred krátkou dobou boli tak bezstarostní, pyšní a nadutí, ktorí sa kochali v ukrutnosti proti ľudu zachovávajúcimu Božie priká- zania, sú teraz zdrtení hrôzou a chvejú sa strachom. Ich stonanie prehlasuje hlukot živlov. Zlí duchovia uznávajú Božstvo P. Krista a chvejú sa pred Jeho mocou, pokým ľudia prosia o milosť a plazia sa po zemi v desnej hrôze. VZV 295.3

Svet vidí, že práve tá trieda ľudí, ktorá bola nim urážaná, ktorým sa vysmieval a ktorých chcel vyhubiť, idú neporušene cez mor, búrku a zemotrasenie. Ten, ktorý priestupníkom je spaľujúcim ohňom, Je Svojmu ľudu bezpečným stánom. VZV 296.1

Trhlinou medzi mračnami žiari hviezda, ktorej skvelosť je zoštvornásobnená v pomere ku temnote. Zväčšuje nádej a radosť verným, ale prísnosť a hnev priestupníkom Božieho zákona. Tí, ktorí obetovali všetko pre P. Krista, sú teraz bezpeční, schovaní akoby v skrýši Pánovho stánu. Boli zkúseni, a pred svetom i protivníkmi pravdy dokázali vernosť k Tomu, ktorý za nich zomrel. VZV 296.2

Zázračná zmena sa stala s tými, ktorí si schovali neporušenosť tvári v tvár smrti. Boli náhle oslobodení od tmavej a hroznej ukrutnosti ľudí, premenených v zloduchov. Ich tváre, predtým tak bľadé, úzkostlivé a ustarostené, žiaria teraz radosťou, vierou a láskou. Ich hlasy sa povznesú vo víťazný spev: “Bôh nám je utočišťom a silou, pomocou v súženiach, nájdenou mnoho ráz a dokázanou. Preto sa nebudeme báť, ani keby zem uhla sa zo svojho miesta, a keby sa hneď aj vrchy pohybovaly a rútily sa do prostried mora. Nech hučia a penia sa jeho vody ; nech sa trasú vrchy od Jeho veleby!” Žalm 46: 2-4. VZV 296.3

Kým tieto slová posvätnej dôvery sa dvíhajú k P. Bohu, mračná sa rozišly, a vidno hviezdnaté nebe, nevýslovne krásne v pomere s čiernou a chmúrnou oblohou na oboch stranách. Sláva Nebeského mesta prúdi z brán dokorán otvorených. Potom sa objaví na oblohe ruka, držiaca dve kamenné dosky, složené do vedná. Prorok Dávid vraví: “Nebesia budú oznamovať Jeho spravodlivosť, lebo Bôh Sám je súdcom.” Žalm 50:6. Tento svätý zákon, spravodlivosť to Božia, ktorý spojene s hrmením a blýskaním bol vyhlásený s Vrchu Sinai človekovi za sprievodcu života, odhaľuje sa teraz ľuďom ako pravidlo súdu. Ruka roztvorí tabule, a ukážu sa pôvodné prikázaná Bo- žieho Desatora, akoby napísané ohnivým perom. Slová sú tak zreteľné, že ich každý môže čítať. Pamäť sa prebudila, tma povery i bludu zmizla z každej mysle, a Božích desať prikázaní, stručných, obsažných a mohútnych, sú ukázané zraku všetkých obyvateľov zeme. VZV 296.4

Nie je možne opísať hrôzu a zúfalstvo tých, ktorí šliapali po svätých Božích prikázaniach. P. Bôh im dal Svoj zákon; mohli si s ním porovnať život a vynájsť chyby, kým ešte bola príležitosť ku pokániu a náprave; ale oni, aby si zaistili priazeň sveta, zavrhli Jeho prikázania a k tomu navádzali aj iných ich prestupovať. Opovážili sa prinucovať Boží ľud, aby znesvätil Jeho Sobotu. Teraz sú odsúdení dľa toho zákona, ktorým opovrhli. So strašnou zreteľnosťou vidia, že nieto pre ních výhovoru. Vyvolili si to, čomu chceli slúžiť a vzdávať česť.” Vtedy sa navrátite a budete vidieť rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto slúži Bohu a tým, kto Mu neslúži.” Mal. 3: 18. VZV 297.1

Nepriatelia Božieho zákona, od kňazov až k tomu najposlednejšiemu, majú teraz iný pochop o pravde i povinnosti. Priveľmi pozde nahliadli, že Sobota 4-ho prikázania z nezmeneného Desatora, je pečaťou P. Boha živého. Pripozde vidia pravú podstatu bludného dňa odpočinka (Nedele) a pieskové základy, na ktorých budovali. Vynašli, že bojovali proti P. Bohu. Náboženskí učitelia viedli duše k zahynutiu, predstavujúc sa, že ich vedú k bránam raja. Teprv v deň konečného účtovania bude sa vedieť, ako veľká je zodpovednosť mužov v posvätnom úrade, aj aké sú hrozné následky ich nevery. Áno, teprv na večnosti budeme vstave správne oceniť ztratu čo len jedinej duše. Hrozné bude pokorenie toho, ktorému P. Bôh povie: “Odíjdi odo Mňa, sluho zlý a nešľachetný!” VZV 297.2