Veľký Zápas Vekov

V Ohni Utrpenia.

KED. P. Ježiš zjavil Jeho učeníkom osud Jeruzalema aj scény Svojho druhého adventu, predpovedal pri tom zkúsenosť Jeho ľudu od doby, keď mal byť od nich vziaty, až po Svoj návrat v moci i sláve pre ich vyslobodenie. VZV 31.1

S Vrchu Olivetského Spasiteľ predpovedal búrlivé časy, ktoré maly zastihnúť apoštolskú cirkev; a prenikajúc hlbšie do budúcna, videl Svojim zrakom divoké, pustošiace búrky, ktoré sa maly sniesť na Jeho prívržencov v nastávajúcich dobách duchovnej tmy a prenasledovania. V niekoľkých krátkych, ale veľmi významných výrokoch predpovedal, ako sa budú vladári tohto sveta držať voči Jeho cirkvi. (Vidz Mat. 24:9, 21, 22.) VZV 31.2

P. Kristovi nasledovníci musia kráčať tou samou cestou poníženia, potupy i utrpenia, ktorou aj ich Majster kráčal. Ne-priateľstvo, ktoré povstalo proti Vykupiteľovi sveta, prejavené bude proti všetkým, ktorí uveria v Jeho meno. VZV 31.3

Dejiny prvotnej cirkve dosvedčily splnenie Spasiteľových slov. Mocnosti zeme i pekla sa spojily proti P. Kristovi, zosob-nenému v Jeho vyznávačoch. Pohanstvo tušilo, že ak evanjelium zvíťazí, ich chrámy a oltáre budú odstránené; preto sústrednilo svoje sily na zničenie Kresťanstva. Plamene prenasledovania boly zažaté. Kresťania boli okrádzaní o svoje majetky a vyháňaní zo svojich domovov. “Mnohý boj utrpenia snášali.” “Posmechom i šľahaním boli trápení, áno aj väznením a okovami.” Veľký počet z nich zapečatil svoje svedoctvo krvou. Šľachtic i otrok, bohatý i chudobný, učený i neučený, všetci boli zabíjaní bez rozdielu a bez milosti. (Vidz Žid. 10: 32; 11 : 36.) VZV 32.1

Tieto prenasledovania, počínajúc za Nerona, asi v dobe mučeníckej smrti ap. Pavla, trvaly cez stáročia väčšou-menšou zurivostou. Kresťania boli nesprávne obvinení z najhroznejších zločinov, a vyhlásení za pôvodcov všetkých nešťastí — hladu, moru i zemotrasenia. Poneváč sa stali predmetom všeobecnej nenávisti a podozrievania, udávači boly vždy napohotove, aby za odmenu zradili nevinného. Kresťania boli odsudzovaní ako buričia proti vláde, ako nepriatelia náboženstva a pliaga spoločnosti. Mnohí boli hádzaní divokým šelmám, alebo za živa upaľovaní v divadlách. Niektorí boli ukrižovaní; iní boli zašívaní do koží divých zverí a hádzaní do arény, kde ich psi roztrhali. Ich trest bol často hlavnou zábavnou čiasťou verejných slávností. Ohromné zástupy sa shromažd'ovaly dívať sa na nich a sprevádzali ich smrteľné boľasti smiechom a potleskom. VZV 32.2

Nasledovníci P. Krista boli prenasledovaní všade, kde hľadali útulok, tak ako korisť šelmami. Boli nútení skrývať sa na opustených miestach. “Boli kameňovaní, sekaní na kusy, píľami rezaní, mečom vraždení, ukrývajúc sa chodili v ovčích i kozích kožiach, strádajúci, súžení, trápení, (ktorých svet nebol hoden) ; blúdili po púštiach a vrchoch a skrývali sa po jaskyniach a po dierach v zemi.” Katakomby (podzemné chodby) poskytovali útulok tisícom. Pod vŕškami v okolí Ríma boly prekopávané v zemi a skalách dlhé chodby; tmavá a poprepleta- ná sieť priechodov sa tiahla na míle ďaleko popri mestskej hradbe. V týchto podzemných skrýšach pochovávali P. Kristovi vyznávači svojich mrtvých; a tuná tiež, keď boli podozrievaní a často preč vyhnaní, nachádzali svoj domov. (Tamtiež 11:37, 38.) VZV 32.3

Pri všetkom tom krutom prenasledovaní títo svedkovia P. Ježiša si udržiavali svoju vieru nepoškvrnenú. Keď aj zbavení všetkého pohodlia, okrádzaní o slnečné svetlo, bývajúc v tmavom ale priateľskom lone zeme, nesťažovali si. Slovami viery, trpezlivosti a nádeje tešil druh druha, aby ľahšie snášali súženie a nedostatok. Ztrata každého pozemského blahobytu ich nemohla donúťit, aby sa zriekli viery v P. Krista. VZV 33.1

Zkúšky i prenasledovania boly iba schody, ktoré ich viedly bližšie k pokoju i odplate. VZV 33.2

Ako Boží slúžobníci za starých časov, mnohí “mučení súc, neobľúbili si vyslobodenia, aby dosiahli lepšieho vzkriesenia”. Hlas od tr—nu Božieho sostúpil k nim: “Buď verný až do smr-ti, a dám ti korunu života.” (Tamtiež 11 : 35; Zjav. 2: 10.) VZV 33.3

Marné bolo úsilie Satana zničiť cirkev P. Kristovu násilím. Veľký zápas, v ktorom P. Ježišovi učeníci obetovali životy, ne-prestal keď títo verní práporečníci padli na svojom stanovišťu. Súc porazení, zvíťazili. Boží pracovníci boli zabití, ale Jeho dielo pokračovalo ďalej. Evanjelium sa len šírilo a počeť jeho prívržencov vždy vzrastal. VZV 33.4

Ono preniklo do krajov, ktoré boly neprístupné, aj len “Rímskym orlom”. Istý Kresťan, domlúvajúc Pohanským panovníkom, ktorí podporovali prenasledovanie, povedal: “Vy nás môžete mučiť, odsúdiť aj zabiť. . . . Vaša nesprávnosť je dôkazom, že sme nevinní. . . . Ani vaša krutosť vám nie je k prospechu. To ešte viac dopomáha privádzať iných k presvedčeniu. Čím častejšie sme vami sotínaní, tým sa viac množíme; krv Kresťanov je semenom.” Keby P. Kristovi nasledovníci sa boli dali oklamať a sviesť k previneniu sa P. Bohu, vtedy by ich sila, statočnosť a stálosť bola daromná, a oni by sa boli stali snadnou korisťou. VZV 33.5