Veľký Zápas Vekov

Jákobovo Súženie.

Ľud Boží bude potom uvrhnutý do oného trápenia a úzkostí, ktoré prorok opisuje ako “čas súženia Jákoba”. “Lebo takto hovorí Pán: ‘Počujeme hlas predesenia a hrôzy, a nieto žiadneho pokoja. ... A prečo obľadly všetky tváre na smrť? Oj, beda, lebo je to veľký deň, ktorému nebolo podobného, a je to čas súženia Jákobovho! Ale bude z neho zachránený.” Jerem. 30:5-7. VZV 275.1

Jákobova noc úzkosti, keď zápasil v modlitbe za vyslobodenie z rúk Ezaua predstavuje zkúsenosť ľudu Božieho v dobe súženia. VZV 275.2

Príčinou klamu prevedeného na zabezpečenie si požehnania od svojho otca, patriaceho i určeného Ezauovi, Jákob utiekol, naľakaný súc vyhrážkami svojho brata. Po mnoho-ročnom vyhnanstve pustil sa na Boží rozkaz, aby sa vrátil s jeho rodinou i stádom do domoviny. Stihnúc k hraniciam, bol naplnený strachom novinou, že Ezau prichádza s bandou bojovníkov, bezpochyby hotový k pomste. Jákobova spoločnosť, neozbrojená a bez obrany, sa zdálo, že bude bezmocnou obeťou násilia i mordovania. A kremä bremena úzkosti, strachu a výčitky, bola doložená ťarcha svedomia; poneváč bol to jeho vlastný hriech, čo ho stihal. Jeho jediná nádej bola v Božej milosti; jeho je-diná obrana musí byť modlitba. Predsa ale nenechá nič nevykonané zo svojej strany, by zadosťučinil za zlo voči svojmu bratovi. Tak majú aj nasledovníci P. Kristovi, keď sa blížia k dobe súženia, vynaložiť každú snahu, by sa predstavili v správnom svetle pred ľudmi, odzbrojiť predpojatosť, a odvrátiť nebezpečie, ktoré hrozí slobode svedomia. VZV 275.3

Odošľúc si rodinu preč, aby neboli svedkami jeho trápenia, Jákob zostal sám primlúvať sa k P. Bohu. On vyznal svoj hriech, a s vďačnosťou priznáva Božiu milosť voči sebe, kým s hlbokým ponížením oroduje za smluvu učinenú s otcami, aj za sľuby jemu samému v jeho nočnom videní v Betel aj v zemi jeho vyhnanstva. Kríza v jeho živote nadišla; všetko bolo akoby na sádzke, V tme a samote pokračuje modliť a ponižovať sa pred P. Bohom. Odrazu sa ho dotkla ruka. Myslí si, že nepriateľ hľadá jeho bezžívotie, a celou silou sa dal do zápasu s jeho útočníkom. Keď sa začalo rozodnievať, cudzinec napnul svoje nadľudské sily a jeho dotknutím Jakob bol porazený, pri čom bezmocný, plačúci prosebník padol na hrdlo svojmu tajuplnému odporcovi. Jákob teraz vie, že je to Anjel Smluvy, s kým bol v zápase. Trebárs i ranený a trpel boľasť, nevzdal sa svojho účeľu. Dlho snášal nesnádze, výčitky svedomia i ťažkosť pre svoj hriech; teraz musí mať uistenie, že mu je odpustený. Božský návštevník sa začal poberať, ale Jákob sa ho držal ďalej, žiadajúc si požehnanie. Anjel nalieha: “Pusť ma, lebo sa rozodnieva,” ale patriarcha vykríkol: “Nepustím ťa, až ma požehnáš!” Aká to dôvera, aká stálosť i naliehavosť je tuná prejavená! Keby toto bývalo chlubné a domýšľavé uchádzanie sa o požehnanie, Jákob by bol na skutku zničenv; lež jeho uistenie bolo jedného, ktorý si vyznal svoju slabosť a nehodnosť, a dúfa ďalej v milosť smluvy-dodržiavajúceho P. Boha. VZV 275.4

“Boril sa s anjelom a premohol.” Ozeáš 12:4. Pokorou, kajúcnosťou a sebazaprením tento hriešny, krehký smrteľník premáhal s mocným z nebies. Trasúci, chopil sa Božích sľubov a srdce Nekonečnej Lásky sa nemohlo odvrátiť od hriešnikovej prosby. Na dôkaz jeho víťazstva a povzbudenia iným. žeby napodobňovali jeho príklad, jeho meno mu bolo zmenené z toho, ktoré mu upomínalo jeho hriech, na také, čo mu malo pripomínať jeho víťazstvo. A to, že Jákob “prevládal s Bo-hom”, bolo istotou, že bude prevládať aj s ľudmi. Viac sa nebál hnevu svojho brata, poneváč Pán bol jeho obranou. VZV 276.1

Satan obviňoval Jákoba pred Božím anjelom, osvojujúc si právo zničiť ho pre hriech; naviedol Ezaua, aby ho napadol, a počas patriarchovho zdĺhavého zápasu Satan naliehal naňho a zväčšoval mu jeho vinu, aby ho tak zoslábil. žeby sa vzdal Pá- na. Jákob bol vohnaný takmer v zúfalstvo, ale vedel, že bez pomoci z nebies musel by zahynúť. Ale Jákob úprimne ľutoval svojho veľkého hriechu a odvolával sa na Božie milosrdenstvo. Nedal sa odvrátiť od svojho úmyslu, lež držal anjela pevne a zdôrazňoval svoju žiadosť vážnymi, úzkostnými výkrikmi, a zvíťazil. VZV 276.2

Ako Satan ponúkal Ezaua, aby tiahol proti Jákobovi, tak popúdi bezbožníkov, aby zničili ľud Boží v dobe súženia. A ako obvinil Jákoba, tak bude vynášať obžaloby proti ľudu Božiemu. Považuje svet za svoje pánstvo; ale malý húf tých, ktorí zachovávajú Božie nezmenené prikázania, vzdoruje jeho nadvláde. Keby ich môhol zničiť s povrchu zeme, jeho víťazstvo by bolo dokonalé. Pozoruje, že svätí anjelia ich chránia a z toho vyvádza úsudok, že ich hriechy boly odpustené; ale nevie, že o nich bolo rozhodnuté vo svätyni nebeskej. Má presnú známosť o ich hriechoch, do ktorých ich svádzal, a predkladá ich P. Bohu v prehnanom svetle, tvrdiac, že títo ľudia zaslúžia zrovna tak, ako aj on sám, vylúčenie z priazne Božej. Prehlasuje, že Pán podľa spravodlivosti nemôže odpusťíť ich hriechy a pri tom ho zničiť aj jeho anjelov. Robí si na nich nároky ako na svoju korisť a žiada si, aby mu boli vydaní do rúk, žeby ich zničil. VZV 277.1

Keď Satan bude obviňovať Boží ľud z ich hriechov, Pán mu dovolí, aby ich zkúšal do krajnosti. Ich dôvera v P. Boha, ich viera a stálosť bude podrobená zkúške. Keď si budú pripomínať svoju minulosť, ich nádej klesne; lebo v celom svojom živote vynájdu málo dobra. Sú si celkom vedomí svojej slabosti a nehodnosti. Satan sa snaží ich nastrašiť myšlienkou, že ich prípad je beznádejný, aj že škvrny ich poblúdenia nebudú nikdy sotreté. Trúfa si, že tým zničí ich vieru, aby sa poddali jeho pokušeniam, a odvrátili sa od P. Boha. VZV 277.2

Ačkoľvek Boží ľud bude obkolený nepriateľmi, ktorí budú hľadať jeho zničenie, predsa úzkosť, ktorú trpia, nie je strach pred prenasledovaním pre pravdu, ale sa boja, že skrze nejakú chybu z ich strany, nedocielia vyplnenie Spasiteľovho sľubu: “Budem ťa ostrihať a vyslobodím ťa z hodiny pokušenia, ktorá má prísť na celú zem.” Zjav. 3: 10. Keby mohli mať istotu odpustenia, neľakali by sa pred mukami abo smrťou; ale akžeby sa nemali dokázať byť hodnými a utratili by svoje životy príčinou svojej poškvrnenej povahy, vtedy Božie sväté meno by bolo pohanené. VZV 277.3

Z všetkých strán budú počuť o zradných spiknutiach a pozorovať činnosť vzpúry; a tu sa prebudí v nich túha, vážna žiadosť duše, aby sa toto veľké odpadlíctvo skončilo, a aby bezbožnosť vzala koniec. Ale kým prosia P. Boha, aby zastavil dielo vzpúry, robia to s pocitom výčitky samým sebe, že nemajú dosť sily, aby odporovali a obrátili mohútny príval zla. Pociťujú, že keby boli vždy venovali všetky svoje schopnosti P. Kristovej službe, idúc od sily k sile, snáď Satanova moc by sa nebola proti nim tak zmohla. VZV 278.1

Ponižujú svoje duše pred P. Bohom, poukazujúc na minulú ľútosť svojich hriechov a odvolávajúc sa na Spasiteľov sľub: “Nech sa chopí Mojej pevnosti a učiní so Mnou pokoj, áno, nech učiní so Mnou pokoj.” Izai. 27: 5. Ich viera ich neopustí trebárs sú im ich modlitby aj nie ihneď odpovedané. Trebárs aj zažijú značné úzkosti, hrôzu a trápenie, predsa neprestanú vo svojom orodovaniu. Zmocňujú sa sily anjela, a reč ich duše bude: “Nepustím ťa, až ma požehnáš!” VZV 278.2

Keby Jákob predtým nebol učinil pokánie zo svojho hriechu, keď podvodne dosiahol prvorodzenstvo, P. Bôh by nebol vyslyšal jeho modlitbu a nebol by ho zachoval milosrdne pri živote. Tak tiež, keby Boží ľud v dobe súženia mal nevyznané hriechy, ktoré by sa pred nimi objavili a trápili ich strachom a úzkosťou, boli by premožení; zúfalstvo by zlomilo ich vieru, a nemali by odvahu prosiť P. Boha za vyslobodenie. Ale keď sú hlboko presvedčení o svojej nehodnosti, nebudú mať zatajené hriechy, ktoré by museli odkrývať. S ich hriechami bolo vyjednávané pred súdom a boli im vytreté; a oni na ne nemôžu viac už ani spomenúť. VZV 278.3

Satan svádza mnohých, aby verili, že P. Bôh premine ich nevernosť v menších otázkach života; ale Pán ukazuje svojim jednaním s Jákobom, že niako nemôže schváliť alebo trpet' zlé. Všetci, ktorí sa snažia vyhovárať alebo zatajovať svoje hriechy a nechávajú ich nevyznané aj neodpustené v nebeských knihách, budú premožení Satanom. Čim povýšenejšie je ich zamestnanie, čím čestnejšie miesto, ktoré zastávajú, tým je ohavnejšie ich jednanie pred Božím zrakom a tým istejšie je víťazstvo ich veľkého protivníka. Tí, čo odkladajú s prípravou na súdny deň, nemôžu ju vykonať v čase súženia ani nikedy potom. Prípad všetkých takých je beznádejný. VZV 278.4

Tí, tak zvaní Kresťania, ktorí prídu k tomu hroznému poslednému zápasu nepripravení, v zúfalstve vyznajú svoje hriechy slovami trpkej úzkosti, ale bezbožní budú jasať nad ich súžením. Takéto vyznania sú podobné vyznaniam Ezaua a Judáša. Tí, čo tak vyznávajú, lamentujú nad výsledkami svojich prestúpení, ale nie nad trestu-hodnosťou. Necítia pravú skrúšenosť, ani žiadnu nenávisť hriecha. Vyznajú svoj hriech len zo strachu pred trestom; ale ako Faraon staro-dávna, znova by sa počali rúhať nebesiam čím by trest bol odstránený. VZV 279.1

Dejiny Jákoba sú uistením, že P. Bôh nezavrhne tých, čo boli zavedení a pokúšaní, i vtiahnutí do hriechu, ale sa navrátili k Nemu v pravom pokání. Kým Satan bude hľadeť zničiť túto triedu, P. Bôh pošle Svojich anjelov potešiť i zachrániť ich počas nebezpečia. Útoky Satana sú často kruté a rozhodnuté, jeho podvody sú hrozné; ale Božie oko je nad Jeho ľudom, a Jeho ucho naslúcha na ich náreky. Ich utrpenia sú ohromné, plamene prečisťujúciho ohňa sú nesnesiteľné; ale ich Riaditeľ ich vyvedie z všetkých ohnivých zkúšiek prečistených ako zlato. Božia láska voči Jeho dietkam počas ich najpálčivejších zkúšiek, je tak silnou i nežnou ako bola aj počas ich blahobytu. Lež je potrebné pre nich, aby prechádzali cez ohnivé zkúšky; ich svetá'ckosť musí byť spálená, aby sa v nich obraz P. Ježiša dokonále zrkadlil. VZV 279.2

Chvíle trápenia i múk pred nami vyžiadajú vieru, ktorá znese únavu, aj len hlad, — vieru, ktorá nepozná ťažkosti, tre- bárs ako krute zkúšaná. Doba milosti je daná všetkým, aby sa pripravili pre dobu súženia. Jákob ovládal preto, že bol vytrvalým a rozhodnutým. Jeho víťazstvo je dôkazom moci naliehavej modlitby. Všetci, ktorí si osvoja Božie sľuby, tak ako on, a budú tak úprimnými aj vytrvalými, zvíťazia, ako aj on zvíťazil. Tí, čo sa nechcú zapret' samí seba, úpeť pred Pánom, modliť sa dlho i úprimne o Jeho požehnania, nikdy ich neprijmú. “Zápasiť s Bohom”, to iba niekoľkí vedia čo je! Ako málo je takých, čo ponižujú svoje duše pred Pánom s napnutou túhou až to vidno na nich! Keď vlny zúfalstva, ktoré žiadon jazyk nie je v stave vyjádriť, sa navalia na orodovníka, koľkí sa držia pevnou vierou sľubov Božích! VZV 279.3

Tí, čo teraz majú málo viery, sú v najväčšom nebezpečí, že podľahnú moci diabolského omámenia a rozkazu pre znásilnenie svedomia. A keď aj obstoja v zkúške, budú uvrhnutí v horšie trápenie a úzkosť v dobe súženia, poneváč si nikdy nezvykli dôverovať v P. Boha. Pod hrozným náťakom a zdrtenosťou budú nútení naučiť sa úlohám viery, ktoré zanedbávali. VZV 280.1

Mali by sme sa teraz spoznať s P. Bohom skrze zkúmanie Jeho sľubov. Anjelia Boží zaznamenávajú každú vážnu a úprimnú modlitbu. Mali by sme sa radšej vzdať svojich sebeckých radostí, ako zanedbávať spojenie s P. Bohom. Najhoršia chudoba, najväčšie zaprenie seba s Jeho schválením, je lepšie ako bohatstvo, česť, pohodlie a priateľstvo bez toho. Musíme venovať čas k modlitbe. Keď dovolíme, aby naše mysle boly zaujaté svetskými záujmami, Pán nám môže dať čas tým, že odstráni od nás naše modly zlata, domovov, a pozemkov. VZV 280.2

Mládež by nikdy nebola svedená do hriechu, keby sa sprotivila vstúpiť na cestu, kde si nemôže žiadať pomoc Božiu. Ke-by poslovia, ktorí nesú poslednú výstrahu svetu, sa modlili za pežehnania Božie, nie chladným, ľahostajným a lenivým spôsobom, lež vrúcne a s dôverou ako Jákob, našli by mnohé miesta, kde by mohli povedať: “Videl som Boha tvárou v tvár a nezahynul som.” 1 Mojž. 32:30. Boli by uznaní nebesiami za bojovníkov, ktorí majú moc zápasiť i prevládať s Bohom i s ľudmi. VZV 280.3

“Doba súženia, akej nikdy nebolo”, sa má skoro objaviť; a budeme potrebovať zkúsenosť, akej teraz nemáme, a ktorej zadovážiť si mnohí sú nedbalí. Často býva, že keď si ťažkosti predstavujeme, zdajú sa byť väčšími ako vo skutočnosti sú; lež to nie je pravdivým o kríze, ktorá je pred nami. Najživšia predstava nedosiahne veľkosť tej zkúšky! V dobe tejto zkúšky každá duša musí stáť sama za seba pred P. Bohom. “Keby Noe, Daniel i J—b boli na zemi ako Ja žijem, hovorí Pán, žeby nevytrhli syna ani dcéry; oni vo svojej spravodlivosti by vytrhli iba svoju dušu.” Ezech. 14:20. VZV 281.1

Teraz, kým náš Najvyšší Kňaz oroduje za nás, máme sa stať dokonalými v Ňom. Náš Spasiteľ nemohol byť ani len skrze myšlienku vtiahnutý do pokušenia. Satan najde v ľudskom srdci aké-také miesto, kde sa usídli, — dajaká hriešna túha sa snáď pestuje, skrze ktorú prevedie svoju pokúšajúcu moc. Lež P. Kristus prehlásil o Sebe: “Knieža tohto sveta prichádza, ale nemá nič na Mne.” Ján. 14:30. Satan nemohol nájsť nič na Božom Synovi, čo by mu bolo dopomohlo zvíťaziť nad Nim. On zachovával prikázania Svojho Otca, a nebolo žiadneho hriechu v Ňom, ktorý by Satan bol mohol použiť pre svoj prospech. Toto je stav v akom musia byť tí, ktorí obstoja počas oného súženia. VZV 281.2

Tu v tomto živote sa musíme rozlúčiť s hriechom, a to skrze vieru v krv smierenia P. Krista. Náš milovaný Spasiteľ nás volá, aby sme sa pridrúžili k Nemu; aby sme spojili naše slabosti s Jeho silou, našu nevedomosť s Jeho múdrosťou, našu nehodnosť s Jeho zásluhou. Božie vedenie je školou, v ktorej sa máme naučiť pokore i poníženosti P. Ježiša. Pán vždy predkladá pred nás, nie cestu, ktorú by sme si my zvolili, ktorá sa nám ľahšou abo príjemnejšou zdá, ale pravý cieľ života. Záleží to na nás, aby sme spolu pracovali s jednateľstvami, ktoré nebesia upotrebujú v práci pestovania našich charakterov, by sa podobaly Božskému. Nikto nemôže zanedbať lebo odkladať s touto prácou, iba na útratu svojej vlastnej duše. VZV 281.3