Túžba vekov

15. kapitola — Na svadobnej slávnosti

Ježiš nezačal svoje dielo nejakým veľkým činom pred veľradou v Jeruzaleme. V istej domácnosti v malej galilejskej obci chcel prejavom svojej moci prispieť k radosti svadobnej slávnosti. Tým dal najavo svoju spoluúčasť na šťastí svadobčanov i túžbu rozhojniť ich šťastie. Pri pokušení na púšti pil kalich zlorečenstva sám. Prišiel, aby ľuďom podával kalich blaženosti a svojím požehnaním posväcoval vzťahy ľudského života. TV 91.1

Od Jordánu sa Ježiš vrátil do Galiley. V malej obci Káne, neďaleko Nazareta, mala byť svadba. Mladý pár bol v rodinnom vzťahu s Jozefom a Máriou. Keď sa Ježiš dozvedel o tejto rodinnej slávnosti, prišiel do Kány a bol aj s učeníkmi pozvaný na svadbu. Po dlhšom čase sa tu opäť stretol so svojou matkou. Mária počula o zjavení pri Ježišovom krste v Jordáne. Potešujúce správy sa dostali až do Nazareta a oživili jej spomienky, ktoré toľké roky uchovávala v srdci. Ako všetci Izraelci aj Mária bola hlboko dojatá poslaním Jána Krstiteľa. Dobre sa pamätala na proroctvo pri jeho narodení. Jeho priateľstvo s Ježišom prebúdzalo v nej nové nádeje. Dozvedela sa aj o Ježišovom tajomnom odchode na púšť a tiesnili ju znepokojujúce predtuchy. TV 91.2

Odvtedy čo Mária vo svojom nazaretskom domove počula anjelskú zvesť, cenila si každý náznak o Ježišovom mesiášstve. Jeho prívetivý, nesebecký život jej bol uistením, že len on môže byť tým od Boha poslaným. Niekedy ju však skľučovali aj pochybnosti a sklamanie. Vtedy túžievala, aby už konečne prišiel čas a prejavila sa jeho sláva. Smrť ju odlúčila od Jozefa, s ktorým sa delila o tajomstvo Ježišovho narodenia. Nemala nikoho, komu by sa mohla zveriť so svojimi nádejami a obavami. Posledné dva mesiace boli pre ňu veľmi tiesnivé. Bola ďaleko od Ježiša, ktorého porozumenie a súcit jej boli útechou; uvažovala o Simeonových slovách: „I tvoju vlastnú dušu prenikne meč.“ Lukáš 2,35. Na myseľ jej prišli aj tie tri bolestné dni, čo prežila v úzkostiach, že Ježiša navždy stratila, a túžobne očakávala jeho návrat. TV 91.3

Na svadbe sa stretáva s ním – láskyplným, poslušným Synom. No predsa je už iný. Zmenil sa mu výraz tváre. Nesie stopy zápasu na púšti, a nový výraz dôstojnosti a moci svedčí o jeho nebeskom poslaní. Sprevádza ho skupina mladých mužov, ich oči ho úctivo pozorujú. Nazývajú ho Majstrom. Títo priatelia rozprávajú Márii, čo videli a počuli pri krste a pri iných príležitostiach. Dodávajú: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci.“ Ján 1,46 (ROH); Ján 1,45 (ECAV). TV 91.4

Viacerí zo zhromaždených hostí akoby uvažovali o niečom veľmi dôležitom. Prítomných sa zmocňuje akési vzrušenie. Malé skupinky potichu, ale živo diskutujú a svoje pohľady v údive obracajú na Máriinho Syna. Keď Mária počula svedectvo učeníkov o Ježišovi, potešilo ju uistenie, že jej dávne nádeje neboli márne. No musela by byť bytosťou nadľudskou, aby sa k tejto posvätnej radosti neprimiešala stopa prirodzenej materinskej pýchy. Keď videla, ako mnohí hľadia na Ježiša, túžila, aby v tejto spoločnosti dokázal, že je naozaj tým Božím Pomazaným. Dúfala, že je vhodná príležitosť, aby pred nimi urobil nejaký div. TV 92.1

Svadba v tých časoch trvala obvykle niekoľko dní. V tomto prípade sa pred ukončením slávnosti prejavil nedostatok vína. Vyvolalo to určité rozpaky a starosti. Pri podobných slávnostiach nebýval obvykle nedostatok vína, svedčil by totiž o nedostatočnom pohostinstve. Keďže Mária bola novomanželom príbuzná a pomáhala pripravovať hostinu, oslovila Ježiša: „Nemajú vína!“ Tým naznačila, aby potrebné zariadil. Ježiš však odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Ján 2,4. TV 92.2

Táto zdanlivo úsečná odpoveď nevyjadrovala chladnú ľahostajnosť či nezdvorilosť. Spasiteľovo oslovenie matky zodpovedalo orientálnym zvyklostiam. Podobne boli oslovované aj vznešené osoby. Každý čin Kristovho pozemského života zodpovedal prikázaniam, ktoré vlastne sám vydal: „Cti otca svojho i matku svoju.“ 2. Mojžišova 20,12. Posledným prejavom lásky z kríža Ježiš opäť oslovil svoju matku podobne, keď ju zveroval do opatery svojho najmilšieho učeníka. Slová, ktoré povedal na svadbe a na kríži, sú vysvetlením lásky prejavenej tónom hlasu, pohľadom a správaním. TV 92.3

Keď sa Ježišovi ako chlapcovi pri návšteve chrámu poodhalilo tajomstvo jeho životného diela, povedal Márii: „Nevedeli ste, že ja mám byť tam, kde ide o môjho Otca.“ Lukáš 2,49. Tieto slová vyjadrili základnú myšlienku jeho pozemského života a služby. Všetko bolo podriadené tomuto záujmu, veľkému dielu vykúpenia, ktoré prišiel na svet konať. Teraz to znova pripomenul. Nebolo by správne, keby si Mária pre svoj príbuzenský vzťah k Ježišovi začala robiť zvláštny nárok na neho a do určitej miery usmerňovala jeho počínanie. Tridsať rokov bol jej milujúcim a poslušným Synom, a jeho láska neochabla. Teraz však musí konať dielo svojho Otca. Ako Syna Najvyššieho a Spasiteľa sveta nemôžu ho pri plnení tohto poslania zdržovať či ovplyvňovať nijaké pozemské zväzky. Musí byť voľný, aby mohol konať Božiu vôľu. Toto poučenie platí aj pre nás. Božie požiadavky prevyšujú aj zväzky ľudského príbuzenstva. Nijaké pozemské záujmy by nás nemali zviesť z cesty, ktorou nám káže ísť. TV 92.4

Jediná nádej na vykúpenie padlého ľudstva je v Kristovi, a spása Márie závisela tiež len od Božieho Baránka. Sama nemala nijaké spásonosné zásluhy. Jej materinský vzťah k Ježišovi sám osebe ju v duchovnom ohľade nijako neozvláštňoval od možností iných ľudí. To je zmysel Spasiteľových slov. Jasne vyznačil rozdiel medzi svojím vzťahom k nej ako Syna človeka a Syna Božieho. Príbuzenský zväzok medzi nimi Máriu neuvádzal na rovnakú úroveň s ním. TV 93.1

Zo slov: „Ešte neprišla moja hodina“ vysvitá, že každý čin Kristovho pozemského života patril do plánu pripraveného vo večnosti. Ježiš mal pred sebou dokonale podrobný plán skôr, než prišiel na svet. Za svojho pozemského života dal sa viesť na každom kroku vôľou svojho nebeského Otca. Vždy vedel, kedy má čo vykonať. Aj teraz poslušne čakal na stanovený čas. TV 93.2

Keď Ježiš povedal Márii, že jeho hodina ešte neprišla, dával vlastne odpoveď na nevyslovenú túžbu nielen matkinu, ale aj na očakávanie celého ľudu. Dúfala totiž, že Ježiš sa určite prejaví ako Mesiáš a ujme sa izraelského trónu. Ten čas však ešte neprišiel. Ježiš neprijal ľudskú prirodzenosť ako kráľ, ale ako „muž bolestí, ktorý poznal nemoci“. Izaiáš 53,3. TV 93.3

Aj keď Mária nemala správnu predstavu o Kristovom poslaní, bezpodmienečne mu dôverovala. Na túto vieru Ježiš odpovedal. Prvým divom poctil Máriinu dôveru a posilnil vieru svojich učeníkov. Učeníci sa mali stretávať s mnohými a veľkými pokušeniami nevery. Prorocká zvesť im nad každú pochybnosť objasnila, že Ježiš je Mesiáš. Nazdávali sa, že náboženskí vodcovia ho uvítajú s ešte väčšou dôverou než oni. Zvestovali ľudu Kristove obdivuhodné skutky i svoju vieru v jeho poslanie. Boli však udivení a trpko sklamaní neverou, zatvrdilými predsudkami a nepriateľstvom k Ježišovi zo strany kňazov a rabínov. Spasiteľove prvé divy boli posilou pre učeníkov, aby mohli čeliť tomuto odporu. TV 93.4

Ježišove slová Máriu nijako neuviedli do rozpakov. Obsluhujúcim povedala: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Ján 2,5. Kristovmu dielu tým pomohla, ako vedela. TV 93.5

Pri vchode stálo šesť veľkých kamenných nádob. Ježiš povedal obsluhujúcim, aby ich naplnili vodou. Tak sa aj stalo. Keďže víno potrebovali okamžite, Ježiš povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu.“ Ján 2,6.7. Miesto vody sa z naplnených sudov naberalo víno. Nedostatok vína nezbadal ani starejší ani hostia. Keď však správca hostiny ochutnal víno, ktoré priniesli služobníci, poznal, že je lepšie, než aké kedy pil, a že sa líši od toho, ktoré sa podávalo na začiatku slávnosti. Obrátil sa na ženícha a povedal: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia už upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Ján 2,10. TV 93.6

Ako ľudia predkladajú najprv to najlepšie víno a po ňom to horšie, podobne svet zaobchádza aj so svojimi darmi. To, čo svet ponúka, môže lahodiť oku a vábiť zmysly, no ukáže sa, že to neuspokojuje. Víno sa mení na horčinu a radosť na žiaľ. Čo sa začalo spevom a jasotom, končí sa únavou a odporom. Ježišove dary sú však vždy čerstvé a nové. Hostina, ktorú človekovi pripravuje on, vždy poteší a uspokojí. Každý nový dar prebúdza v obdarovanom vďačnosť i radosť z Božích požehnaní. Pán dáva milosť na milosť. Človek nemusí mať v ničom nedostatok. Ak zostávaš v ňom, potom dar dnešný je uistením, že zajtra smieš prijať dar ešte väčší. Ježišove slová Natanaelovi vyjadrujú zákon Božieho zaobchádzania s veriacimi. Ježiš každým novým prejavom svojej lásky hovorí vnímavému srdcu: „Veríš...? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ Ján 1,51 (ROH); Ján 1,50 (ECAV). TV 94.1

Kristov svadobný dar bol určitým symbolom. Voda predstavovala krst jeho smrti, víno znamenalo preliatie jeho krvi za hriešny svet. Ľudské ruky naplnili nádoby vodou, no len Kristovo slovo ju mohlo oživiť. Tak je to aj s obradmi, ktoré znázorňujú Spasiteľovu smrť. Dušu môžu nasýtiť len Kristovou mocou pôsobiacou skrze vieru. TV 94.2

Kristovo slovo zaručilo dostatok vína pri hostine. On sa vie teda svojou milosťou dostatočne postarať o to, aby ľudí zbavil neprávosti, obnovil a posilnil človeka. TV 94.3

Pri prvej hostine, ktorej sa Ježiš zúčastnil aj s učeníkmi, dal im vlastne kalich, ktorý bol symbolom jeho spasiteľného diela. Pri poslednej večeri im ho podal znova, keď ustanovil posvätný obrad, ktorý mal zvestovať jeho smrť, „kým nepríde“. 1. Korinťanom 11,26. Zármutok učeníkov pri rozlúčke s Pánom zmierňoval prísľub nového stretnutia, keď povedal: „Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem s vami piť nový v kráľovstve svojho Otca“. Matúš 26,29. TV 94.4

Víno, ktoré Kristus pre svadobnú slávnosť pripravil a ktoré ako symbol svojej krvi podával učeníkom, bola čistá hroznová šťava. Na to myslí prorok Izaiáš, keď sa zmieňuje o „mušte v strapci“ a hovorí: „Neznič ho, lebo je v ňom požehnanie.“ Izaiáš 65,8. TV 94.5

Bol to vlastne Kristus, kto v Starej zmluve upozornil Izrael: „Víno je posmievačom a opojný nápoj krikľúňom, a nezmúdrie nik, kto sa od nich tacká.“ Príslovia 20,1. On sám taký nápoj nikdy nepodával. Satan uvádza ľudí k povoľnosti, ktorá zatemní rozum a otupí duchovné vnímanie. Kristus nás však učí ovládať nižšiu prirodzenosť. Celým svojím životom bol príkladom sebazapierania. V úsilí zvíťaziť nad pokušením chuti vytrpel za nás tú najťažšiu skúšku, akej človek môže byť podrobený. Bol to Kristus, ktorý všetko usmerňoval tak, aby Ján Krstiteľ nepil víno ani opojný nápoj. Bol to on, kto podobnú zdržanlivosť uložil Manoachovej manželke. On vyslovil aj zlorečenstvo nad človekom, ktorý by priložil fľašu k ústam svojho blížneho. Kristus si v svojom učení neprotirečil. Nekvasené víno, ktoré svadobčanom pripravil, bol zdravý a osviežujúci nápoj. Tento nápoj mal zodpovedať vkusu i zdravej chuti. TV 94.6

Svadobčania pri hodnotení kvality vína svojimi otázkami nútili služobníkov hovoriť o tomto zázraku. Prítomní spočiatku pre veľký údiv ani nepomysleli na toho, ktorý bol pôvodcom tohto obdivuhodného činu. Keď ho konečne začali hľadať, zistili, že odišiel tak potichu, že to nespozorovali ani jeho učeníci. TV 95.1

Pozornosť prítomných sa teraz obrátila na učeníkov. Prvýkrát mali príležitosť vyznať svoju vieru v Ježiša. Rozprávali, čo pri Jordáne videli a počuli, a v nejednom srdci sa prebudila nádej, že Boh poslal svojmu ľudu Vysloboditeľa. Zvesť o zázraku sa rozšírila v celom kraji a dostala sa aj do Jeruzalema. Kňazi a starší s novým záujmom skúmali proroctvá, ktoré upozorňovali na Kristov príchod. Túžili poznať poslanie tohto nového učiteľa, ktorý sa tak nenápadne objavil medzi ľuďmi. TV 95.2

Kristovo pôsobenie sa výrazne líšilo od činnosti židovských predstaviteľov. Ich úcta k tradícii a formalizmus ubíjali všetko slobodné myslenie a konanie. Žili v ustavičnej obave pred znečistením. V snahe vyhnúť sa styku „s nečistým“, stránili sa nielen pohanov, ale aj väčšiny vlastného národa. Nedbali o jeho prospech a nestáli o jeho priazeň. Stálym lipnutím na týchto zásadách ochromili svoje zmýšľanie a krajne zúžili rozhľad. Ich príklad zvádzal ľudí k sebectvu a neznášanlivosti medzi všetkými vrstvami ľudu. TV 95.3

Ježiš začal svoje reformačné dielo živým záujmom o človeka. Osvedčil zvrchovanú úctu k Božiemu zákonu, karhal okázalú zbožnosť farizejov a snažil sa odstrániť nezmyselné predpisy, ktoré spútavali ľudí. Strhával priehrady medzi rôznymi spoločenskými vrstvami, aby ich mohol zjednotiť ako deti jednej rodiny. Jeho účasť na svadobnej slávnosti mala byť prvým krokom v tomto smere. TV 95.4

Boh viedol Jána Krstiteľa na púšť, aby ho ochránil pred vplyvom kňazov a rabínov a mohol ho pripraviť pre zvláštne poslanie. Jeho krajne sebazapieravá životospráva a odlúčenosť nemali byť návodom, ako by mali všetci žiť. Sám Ján neviedol svojich poslucháčov k tomu, aby opustili svoje predošlé povinnosti. Vyzýval ich k pokániu a k vernosti Bohu v tom, k čomu ich Boh povolal. TV 95.5

Ježiš karhal pôžitkárstvo v každej podobe, aj keď svojou povahou bol človekom spoločenským. Prijímal pohostinstvo všetkých, navštevoval domy bohatých i chudobných, učených i nevzdelaných a usiloval sa usmerniť ich myšlienky od prízemných záujmov života k veciam duchovným a večným. Neschvaľoval rozpustilý život a v jeho správaní nebol ani náznak svetskej ľahkomyseľnosti. Vedel sa však tešiť z príležitosti nevinného šťastia a svojou prítomnosťou posvätil pohodu družného spoločenstva. Židovská svadba bola skvelou príležitosťou, a radosť týchto chvíľ neodporovala ani záujmu Syna človeka. Ježiš svojou účasťou na tejto slávnosti poctil manželstvo ako Božie zriadenie. TV 96.1

V Starej i Novej zmluve je manželstvo symbolom posvätného zväzku lásky medzi Kristom a jeho ľudom. Svadobné slávnosti v Ježišovej predstave boli náznakom radosti onoho dňa, keď svoju nevestu privedie do otcovského domu a vykúpení so svojím Vykupiteľom zasadnú k svadobnej večeri Baránka. Hovorí: „Ako sa ženích teší z nevesty, tešiť sa bude z teba tvoj Boh. Už ťa nebudú volať Opustenou..., ale pomenujú ťa: Moja obľúbená... Lebo Hospodin má v tebe záľubu.“ Izaiáš 62,5.4. „On radostne zaplesá nad tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou.“ Sofoniáš 3,17. Keď apoštol Ján smel vo videní zahliadnuť nebeské veci, napísal: „Potom som počul akoby hlas veľkého zástupu a ako hukot mnohých vôd a ako rachot mocného hromobitia, ktorý volal: Haleluja! Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh. Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila... Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ Zjavenie Jána 19,6.7.9. TV 96.2

Ježiš videl v každom človekovi bytosť hodnú pozvania do jeho kráľovstva. Srdcia si získaval tým, že chodil medzi ľudí ako ten, komu záleží na ich blahu. Vyhľadával ich v ruchu verejných ulíc, v súkromných príbytkoch, na lodiach, v synagóge, na brehu jazera i na svadbe. Stýkal sa s nimi pri ich každodennom povolaní a zaujímal sa o ich svetské starosti. Poúčal ich v domácnosti a ich rodinné prostredie posväcoval vplyvom svojej božskej prítomnosti. Srdcia ľudí získaval svojou hlbokou osobnou účasťou. Často sa modlieval v samote vrchov, bola to však príprava na jeho pôsobenie medzi ľuďmi v každodennom aktívnom živote. Takto pripravený šiel uzdravovať chorých, učiť nevedomých a vyslobodzovať ľudí zo satanových pút. TV 96.3

Ježiš vychovával svojich učeníkov osobným stykom i spoločenstvom. Niekedy ich učil pri spoločnom posedení na stráni vrchu, inokedy pri jazere, alebo sa s nimi zhováral cestou a objasňoval im tajomstvá Božieho kráľovstva. Nedržal ľuďom kázne, ako sa to robí dnes. Kdekoľvek sa srdcia otvárali Božiemu posolstvu, vyložil pravdy o ceste spasenia. Svojim učeníkom neprikazoval robiť to či ono, ale povedal: „Poďte za mnou!“ Na svojich cestách krajinou a mestami brával ich so sebou, aby videli, ako majú učiť ľudí. Ich záujem spájal so svojím a oni mu pomáhali v diele. TV 97.1

Všetci zvestovatelia jeho Slova a tí, čo prijali evanjelium jeho milosti, mali by nasledovať Kristov príklad najvnútornejšieho stotožnenia sa so záujmami ľudstva. Nemáme sa zriekať spoločenského styku. Nemali by sme sa vyhýbať ľuďom. Ak máme mať styk s ľuďmi všetkých vrstiev, musíme sa s nimi stretávať tam, kde sú. Zriedkakedy nás vyhľadávajú sami. Božia pravda oslovuje ľudské srdce nielen z kazateľne. Je aj iné pracovné pole, možno skromnejšie, ale nie menej významné a sľubné. Nachádza sa v príbytkoch ľudí ponížených i v paláci vznešených, pri pohostinnom stole i v družnom radostnom spoločenstve. TV 97.2

Ako Kristovi učeníci nebudeme vyhľadávať ľudské spoločenstvo pre púhu zábavu a kratochvíľne povyrazenie. Také spolčovanie môže len škodiť. Nikdy by sme nemali schvaľovať hriech, či už slovami alebo činmi, mlčaním či svojou prítomnosťou. Kamkoľvek ideme, máme ísť s Ježišom a ľuďom svedčiť o tom, aký vzácny je náš Spasiteľ. Tí však, čo svoje náboženstvo chcú nejako utajiť, strácajú vzácne príležitosti konať dobro. Kresťanstvo sa vo svete šíri spoločenským stykom. Kto prijal Božie svetlo, sám má osvecovať cestu tým, čo svetlo života ešte nepoznajú. TV 97.3

Všetci by sme sa mali stať Ježišovými svedkami. Pri získavaní ľudí pre Spasiteľa treba uplatniť dar družnosti posvätený Kristovou milosťou. Svet má vidieť, že nie sme sebecky pohrúžení do vlastných záujmov, ale že sa chceme o požehnanie a prednosti rozdeliť s inými ľuďmi. Nech poznajú, že naše náboženstvo nás nepretvára na bezcitné a strohé bytosti. Všetci Kristovi nasledovníci by mali ľuďom slúžiť tak, ako im slúžil on. TV 97.4

Nikdy by sme nemali falošne predstavovať kresťanov ako ľudí skormútených a nešťastných. Ak svoj pohľad uprieme na Ježiša, spoznáme v ňom súcitného Vykupiteľa a osvieti nás svetlo jeho tváre. Kdekoľvek vládne jeho duch, tam je pokoj. Tam bude aj radosť, ktorá pramení z pokoja a posvätnej dôvery v Boha. TV 97.5

Kristus je rád, keď jeho nasledovníci sú živými svedkami toho, ako sa ľudia môžu stať účastníkmi Božej prirodzenosti. Nie sú to nejaké sošné bytosti, ale živí muži a ženy. Ich srdcia zvlažené rosou Božej milosti sa otvárajú Slnku spravodlivosti. Svetlo, ktoré ich osvecuje, šíria medzi inými ľuďmi svojimi skutkami preniknutými Kristovou láskou. TV 98.1