Túžba vekov

84. kapitola — „Pokoj vám!“

Po príchode do Jeruzalema dvaja učeníci vstupujú východnou bránou, ktorá je cez sviatky otvorená aj v noci. Domy sú tmavé a tiché, ale pútnici za svitu vychádzajúceho mesiaca prechádzajú úzkymi uličkami. Idú do vrchnej siene, kde Ježiš trávil posledné hodiny večera pred svojou smrťou. Vedia, že tu nájdu svojich bratov. Vedia, že napriek neskorej noci učeníci nezaspia, kým nebudú mať istotu, čo sa s Pánovým telom stalo. Dvere miestnosti boli dôkladne zatvorené. Klopú na dvere, no nikto neotvára. Všade je ticho. Keď sa hlásia po mene, dvere sa opatrne otvárajú a oni vstupujú spolu s Neviditeľným. Dvere sú potom opäť zamknuté, aby sa sem nijakí špehovia nedostali. TV 560.1

Tí, čo prišli, zastihli všetkých prekvapivo vzrušených. Hlasy prítomných vzdávajú vďaku a chválu: „Pán skutočne vstal a ukázal sa Šimonovi.“ Obaja pútnici ešte zadychčaní z cesty rozprávajú, ako predivne sa im zjavil Ježiš. Len čo dohovorili a niektorí z učeníkov nedôverivo poznamenali, že tomu nemôžu veriť, lebo je to príliš úchvatné, než aby to mohla byť pravda, zrazu medzi nimi stál niekto ďalší. Všetky oči sa upierajú na cudzinca. Nebolo počuť zaklopanie ani zvuk krokov. Všetci učeníci sú udivení, lebo nevedia, čo to znamená. Potom počujú hlas, známy hlas svojho Majstra. Jasne a zreteľne počujú jeho slová: „Pokoj vám!“ TV 560.2

„Zdesení a prekvapení sa domnievali, že vidia ducha. On im povedal: Čo ste prestrašení a prečo máte v srdci pochybnosti? Pozrite na moje ruky a nohy, som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa. Veď duch nemá mäso a kosti – a ja, ako vidíte, mám. Keď to povedal, ukázal im ruky a nohy.“ Lukáš 24,37-40. TV 560.3

Videli ruky a nohy kruto prebité klincami. Poznali jeho nenapodobiteľný hlas. „Pretože mu stále od veľkej radosti neverili a divili sa, povedal im: Máte tu niečo na zjedenie? Oni mu podali kúsok pečenej ryby. Vzal si a jedol pred nimi.“ „Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.“ Lukáš 24,41-43; Ján 20,20. Miesto nevery nastúpila viera a radosť; vítali svojho zmŕtvychvstalého Spasiteľa s pocitmi, ktoré nemožno vyjadriť. TV 560.4

Pri Ježišovom narodení anjel zvestoval pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle. Teraz, keď sa Spasiteľ zjavil učeníkom prvýkrát po svojom vzkriesení, pozdravil ich slovami: „Pokoj vám!“ Ježiš je vždy pripravený udeliť pokoj ľuďom, ktorých zmietajú pochybnosti a strach. Čaká, že mu otvoríme dvere srdca a povieme: Zostaň s nami. On hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ Zjavenie Jána 3,20. TV 560.5

Ježišovo vzkriesenie predstavuje posledné zmŕtvychvstanie všetkých v Pánovi zosnulých. Učeníci poznali tvár zmŕtvychvstalého Spasiteľa, jeho spôsoby i reč. Ako vstal Ježiš z mŕtvych, tak majú vstať aj tí, čo zosnuli v ňom. Svojich priateľov budeme poznať tak, ako učeníci poznali Ježiša. Choroba ich v tomto smrteľnom živote mohla rozmanito poznamenať, zmeniť či znetvoriť, napriek tomu vstanú dokonale zdraví a krásni; ich totožnosť im zostane aj v oslávenom tele plne zachovaná. Potom ich poznáme, ako sme sami poznaní (1. Korinťanom 13,12). V tvári žiariacej svetlom vychádzajúcim z tváre Ježišovej poznáme rysy svojich milovaných. TV 561.1

Keď Ježiš prišiel k svojim učeníkom, pripomenul im to, čo im povedal pred svojou smrťou, že sa totiž musí naplniť všetko, čo je o ňom napísané v Mojžišovom zákone, v prorokoch i v žalmoch. „Vtedy im otvoril myseľ, aby chápali Písma, a povedal: Tak je napísané, že Kristus bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste svedkami.“ Lukáš 24,45-48. TV 561.2

Učeníci si začali uvedomovať podstatu a rozsah svojho poslania. Mali svetu zvestovať tie obdivuhodné pravdy, ktoré im Kristus zveril. Boli svedkami jeho života, smrti, zmŕtvychvstania, prorockých predpovedí, svätosti Božieho zákona, tajomstva plánu spasenia a Ježišovej moci, ktorou odpúšťal hriechy – to všetko mali oznámiť svetu. Mali zvestovať evanjelium pokoja a spasenie skrze pokánie a Spasiteľovu moc. TV 561.3

„Keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Ján 20,22-23. Duch Svätý sa dosiaľ plne neprejavil, lebo Kristus nebol ešte oslávený. Hojnejší dar Ducha mali prijať len po Kristovom nanebovstúpení. Kým ho učeníci neprijali, nemohli splniť svoje poslanie a svetu zvestovať evanjelium. Teraz však dostali Ducha za zvláštnym účelom. Kristus na nich dýchol svojho Ducha, aby mohli plniť svoje apoštolské povinnosti v cirkvi. Poveril ich tým najsvätejším poslaním a chcel, aby si uvedomili, že toto dielo sa bez Ducha Svätého nedokoná. TV 561.4

Duch Svätý je dychom duchovného života v človekovi. Dar Ducha znamená udelenie Kristovho života. Kto ho prijíma, dostáva Kristove vlastnosti. Kristovými zástupcami a služobníkmi v cirkvi môžu byť len tí, ktorých Boh takto vyučil a vnútorne Duchom obohatil, aby svojím životom mohli zjavovať život Kristov. TV 561.5

Kristus povedal: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Ján 20,23. Kristus tým nikomu nedovoľuje súdiť iných. V známej Reči na vrchu to zakázal. Ide o Božiu výsadu. Organizovanej cirkvi však ukladá zodpovednosť za jednotlivých členov. Cirkev je povinná napomínať, poúčať a podľa možnosti dopomáhať k náprave všetkým, čo upadajú do hriechu. Pán hovorí: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ 2. Timoteovi 4,2. Spravodlivo zaobchádzaj s každým priestupníkom. Varuj každého ohrozeného človeka. Nedovoľ, aby niekto upadol do sebaklamu. Nazvi hriech pravým menom. Pripomínaj všetko, čo Boh povedal o lži, prestupovaní soboty, krádeži, modloslužbe a ostatných neprávostiach. „Tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“ Galaťanom 5,21. Ak zotrvajú v hriechu, potom aj v nebesiach platí súd, ktorý im oznámite z Božieho slova. Ak si zvolia hriech, vzdávajú sa Krista; cirkev musí ukázať, že ich činy neschvaľuje, ak nechce zneuctiť svojho Pána. O hriechu musí povedať to isté, čo o ňom hovorí Boh. Musí s ním naložiť podľa Božích smerníc, potom jej rozhodnutie uzná aj nebo. Kto pohŕda autoritou cirkvi, pohŕda autoritou samého Krista. TV 562.1

Je tu však aj jasnejšia stránka. „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“ Na toto pamätajme predovšetkým. Ak chceme hynúcim dopomôcť k záchrane, obráťme ich pohľad na Krista. Duchovní pastieri by sa mali s láskou starať o Pánovo stádo. Blúdiacim by mali hovoriť o Spasiteľovej odpúšťajúcej milosti. Hriešnikov by mali povzbudiť, aby sa kajali a verili v toho, ktorý im môže odpustiť. Nech im na základe Božieho slova povedia: „Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ 1. Jána 1,9. Žalostiacim platí uistenie: „Zľutuje sa opäť nad nami, rozšliape naše viny a uvrhne do hlbín mora všetky naše hriechy.“ Micheáš 7,19. TV 562.2

Cirkev nech s vďačným srdcom prijíma pokánie hriešnika. Má ho viesť z tmy nevery do svetla viery a spravodlivosti. Jeho chvejúcu ruku má vložiť do milujúcej ruky Ježišovej. Také odpustenie potvrdí aj nebo. TV 562.3

Len v tomto zmysle má cirkev moc odpúšťať hriechy hriešnikom. O odpustení hriechov možno hovoriť len na základe Kristových zásluh. Nikto z ľudí, nijaká ľudská inštitúcia nemá moc zbaviť človeka viny. Kristus prikázal svojim učeníkom, aby všetkým národom zvestovali odpustenie hriechov v jeho mene; oni sami však nedostali moc, aby mohli odstrániť čo len jedinú hriešnu poškvrnu. Ježišovo meno je jediným „menom, daným ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“. Skutky apoštolov 4,12. TV 562.4

Keď sa Ježiš prvýkrát stretol s učeníkmi vo vrchnej sieni, Tomáš nebol medzi nimi. Počul správy od iných a dostal dosť dôkazov, že Ježiš vstal; v srdci mal však tmu nevery. Svedectvo učeníkov o predivných zjaveniach zmŕtvychvstalého Spasiteľa ho zavádzalo do ešte väčšieho zúfalstva. Ak Ježiš skutočne vstal z mŕtvych, potom je zbytočné očakávať nejaké pozemské kráľovstvo. Bol urazený, keď pomyslel, že Majster sa zjavil všetkým učeníkom, len jemu nie. Rozhodol sa, že neuverí, a celý týždeň hĺbal o svojej úbohosti, ktorá sa mu zdala ešte tiesnivejšia v porovnaní s vierou a nádejou jeho bratov. TV 563.1

V tom čase často vyhlasoval: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím ruku do jeho boku, neuverím.“ Ján 20,25. Nechcel hľadieť očami svojich bratov a uveriť na základe ich svedectva. Vrúcne miloval svojho Pána, ale dopustil, aby mu žiarlivosť a nevera ovládli srdce. TV 563.2

Niekoľko učeníkov sa vtedy prechodne ubytovalo v známej vrchnej sieni a okrem Tomáša sa tu všetci večer schádzali. Jedného večera sa Tomáš rozhodol prísť medzi nich. Napriek jeho nevere zostávala v ňom iskra nádeje, že by možno tie radostné správy mohli byť pravdivé. Pri večeri sa učeníci zhovárali o dôkazoch, ktoré im Kristus pripomenul z proroctiev. „Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: Pokoj vám!“ Ján 20,26. TV 563.3

Potom sa obrátil k Tomášovi s výzvou: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Ján 20,27. V týchto slovách bol náznak, že poznal Tomášovo zmýšľanie i jeho slová. Pochybujúci učeník vedel, že Ježiša nikto z jeho učeníkov celý týždeň nevidel. Nikto teda nemohol Majstrovi povedať o jeho nevere. Toho, ktorý tu pred ním stál, uznal za svojho Pána. Už nežiadal ďalší dôkaz. Srdce mu radosťou poskočilo a on sa vrhol Ježišovi k nohám s vyznaním: „Pán môj a Boh môj!“ Ján 20,28. TV 563.4

Ježiš prijal jeho vyznanie, aj keď láskyplne pokarhal jeho neveru: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ Ján 20,29. Tomášova viera by bola Krista uspokojila, keby bol uveril na základe svedectva bratov. Keby sa svet dnes mal riadiť Tomášovým príkladom, nikto by v spásu neuveril, lebo všetci môžu prijať Krista len na základe svedectva iných. TV 563.5

Mnohí pochybovači sa vyhovárajú, že by im k viere postačilo svedectvo, aké dostal Tomáš od spoluučeníkov. Neuvedomujú si, že okrem tohto dôkazu majú ich oveľa viac. Mnohí, čo s Tomášom vyčkávajú, že uveria vtedy, keď už nebudú mať nijaký dôvod k pochybám, nikdy svoje predsavzatie neuskutočnia. Postupne sa zatvrdia v nevere. Tí, čo stále hľadia len na temnú stránku života, repcú a nariekajú, nevedia, čo robia. Zasievajú semeno pochybností a budú musieť žať jeho úrodu. V čase, keď bude najviac treba dôvery a viery, mnohí zistia, že dúfať ani veriť nevedia. TV 564.1

Ježiš svojím postojom k Tomášovi poučil svojich nasledovníkov. Jeho príklad ukazuje, ako by sme mali zaobchádzať s tými, čo vo viere ochabli a čo sa predovšetkým zaoberajú vlastnými pochybnosťami. Ježiš nezasypal Tomáša výčitkami ani sa s ním neprel. Pochybovačovi sa zjavil. Tomáš si počínal veľmi nerozvážne, keď chcel podmienky svojej viery diktovať. Ježiš však svojou nezmernou láskou a porozumením odstránil všetky prekážky nevery. Nevera sa zriedkakedy odstráni sporom. Skôr sa ním zatvrdzuje, vyhľadáva novú oporu a výhovorku. Predstavme Ježiša ako ukrižovaného Spasiteľa v jeho láske a milosrdenstve, a z nejedných zdráhavých úst zaznie Tomášovo vyznanie: „Môj Pán a môj Boh!“ TV 564.2