Túžba vekov

80. kapitola — V Jozefovej hrobke

Ježiš konečne odpočíval. Dlhý deň potupy a múk sa končil. Keď posledné lúče zapadajúceho slnka naznačovali príchod soboty, Syn Boží už odpočíval v Jozefovej hrobke. Po dokončenom diele s rukami pokojne zloženými odpočíval v posvätných hodinách sobotného dňa. TV 538.1

Na začiatku Otec so Synom odpočívali v sobotný deň po dokončenom stvoriteľskom diele. Keď „boli dokončené nebesá i zem a všetky ich voje“ (1. Mojžišova 2,1), Stvoriteľ i všetky nebeské bytosti sa tešili pri pohľade na slávne dielo. Vtedy „ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“. Job 38,7. Teraz Ježiš odpočíval po dokončení vykupiteľského diela; a aj keď tí, čo ho na zemi milovali, smútili, v nebi bola radosť. Nebeské bytosti zahliadli slávu zasľúbenej budúcnosti. Boh i anjeli videli obnovené stvorenie, vykúpené ľudstvo, ktoré po víťazstve na kríži už nikdy nepadne do hriechu. To je výsledok Kristovho dokončeného diela. S týmto výjavom bude navždy spojený deň, keď Ježiš odpočinul. Veď „dokonalé je dielo jeho,“ a to, „čo robí Boh, trvá naveky“. 5. Mojžišova 32,4; Kazateľ 3,14. „Až do času, v ktorom Boh napraví všetko, o čom od vekov hovoril ústami svojich svätých prorokov“ (Skutky apoštolov 3,21), stvoriteľská sobota, deň, keď Ježiš odpočinul v Jozefovej hrobke, bude stále dňom odpočinku a radosti. Nebesá a zem sa pripájajú k chválam „od soboty do soboty“. Izaiáš 66,23. Národy spasených budú sa skláňať v radostnej úcte k Bohu a k Baránkovi. TV 538.2

Záverečné udalosti dňa ukrižovania boli novým dôkazom naplneného proroctva a novým svedectvom o Kristovom božstve. Keď sa tma, ktorá obklopovala kríž, rozplynula a zomierajúci Kristus vyriekol posledné slová, zaznel ešte iný výrok: „To bol naozaj Boží Syn!“ Matúš 27,54. TV 538.3

Nešlo o nijaký šepot. Ľudia sa zvedavo obracali, chceli vedieť, kto to povedal. Bol to veliteľ stotiny, rímsky vojak. Tohto pohana mocne dojala božská trpezlivosť Spasiteľa a jeho náhla smrť s výkrikom víťazstva na perách. V zmučenom, ukrižovanom tele veliteľ poznal zjav Božieho Syna. Nemohol odolať, aby svoju vieru nevyznal. Bol to nový dôkaz, že náš Vykupiteľ z práce svojej duše uzrie úžitok (Izaiáš 53,11). Práve v deň jeho smrti vyznali rôzni muži svoju vieru – veliteľ rímskej stráže, ďalej ten, čo niesol Spasiteľov kríž, i ten, ktorý mu zomieral po boku na kríži. TV 538.4

Keď sa chýlilo k večeru, Golgotu zahalilo nadpozemské ticho. Zástup sa rozišiel a mnohí sa vracali do Jeruzalema s celkom odlišnými názormi, než aké mali ešte onoho rána. Mnohí sem prišli zo zvedavosti, nie z nenávisti voči Kristovi. Ešte stále verili obvineniam kňazov a na Krista hľadeli ako na zločinca. Strhol ich rozzúrený dav, takže sa mu aj posmievali. Keď sa však zem zahalila do tmy a stáli tu obvinení vlastným svedomím, poznali svoju veľkú vinu. V tej strašnej temnote zmĺkli posmešné a potupné slová a keď tma pominula, v mĺkvom rozjímaní vracali sa domov. Boli presvedčení, že obvinenia kňazov sú falošné a že Ježiš nebol podvodník. Keď Peter o niekoľko týždňov neskôr na Turíce kázal, boli medzi tisícami tých, čo uverili v Krista. TV 539.1

Židovských vodcov sa však udalosti, ktorých boli svedkami, nedotkli. Neprestali Ježiša nenávidieť. Temnota, ktorá pri ukrižovaní zahalila kraj, nebola hustejšia ako tá, ktorá dosiaľ zatemňovala mysle kňazov a popredných mužov. Krista pri narodení poznala nebeská hviezda a mudrcov viedla k jasliam, v ktorých ležal. Poznali ho nebeské zástupy a oslavovali ho na betlehemských pahorkoch. Aj more poznalo jeho hlas a na jeho príkaz utíchlo. Choroby a smrť uznali jeho moc a vzdali sa svojej koristi. Poznalo ho aj slnko a pri pohľade na jeho smrteľný zápas si zakrylo tvár. Poznali ho skaly a pukali od jeho hlasitého volania. Neživá príroda poznala Krista a svedčila o jeho božstve. Len izraelskí kňazi a poprední muži Božieho Syna nepoznali. TV 539.2

Nemali však pokoj. Ukrižovaním Krista dosiahli svoj zámer, ale zrejme čakali niečo iné. Aj vo chvíli zjavného víťazstva ich trápili pochybnosti o tom, čo sa stane. Počuli výkrik: „Dokonané je!“ „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Ján 19,30; Lukáš 23,46. Videli trhliny v skalách, pocítili silné zemetrasenie a nemali pokoj. TV 539.3

Žiarlili na Kristov vplyv medzi ľuďmi, kým ešte žil. Žiarlili na neho aj po jeho smrti. Mŕtveho Krista sa desili oveľa viac než Krista živého. Desili sa toho, že by sa pozornosť ľudu mohla aj ďalej upierať k udalostiam, ktoré sprevádzali jeho ukrižovanie. Báli sa následkov onoho dňa. Za žiadnu cenu by nepripustili, aby jeho telo zostalo v deň odpočinku na kríži. Blížila sa sobota a bolo by porušením jej posvätnosti, keby telá viseli na krížoch. Židovskí vodcovia to použili ako zámienku, keď žiadali Piláta, aby urýchlil smrť obetí a ich telá dal sňať z krížov ešte pred západom slnka. TV 539.4

Tak ako oni ani Pilát nechcel, aby Ježišovo telo zostalo na kríži. Keď vladár nakoniec ich žiadosti vyhovel, obidvom lotrom polámali údy, aby rýchlejšie dokonali, ale Ježiš bol už vtedy mŕtvy. Surových žoldnierov dojalo to, čo počuli a videli, preto mu údy nelámali. V obeti Božieho Baránka sa naplnil zákon o Veľkej noci: „Nech neponechajú z nej zvyšok do rána, ani kosť nech na nej nezlomia; nech ju slávia podľa všetkých ustanovení Paschy.“ 4. Mojžišova 9,12. TV 539.5

Kňazi a poprední muži sa divili, že Kristus je mŕtvy. Smrť ukrižovaním bola zdĺhavá. Ťažko sa dalo určiť, kedy život vyhasol. Nestávalo sa, aby niekto zomrel do šiestich hodín po ukrižovaní. Kňazi chceli mať istotu, že Ježiš je mŕtvy, preto z ich podnetu jeden zo žoldnierov kopijou prebodol Spasiteľov bok. Z rany vytekali dva odlišné pramienky: krv a voda. Povšimli si to všetci prítomní a Ján to aj pozorne zaznamenal. Píše: „Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: Kosť mu nebude zlomená. A na inom mieste Písmo hovorí: Uvidia, koho prebodli.“ Ján 19,34-37. TV 540.1

Kňazi a poprední muži po vzkriesení rozšírili správu, že Kristus na kríži nezomrel, že bol v bezvedomí a potom ožil. Podľa ich správy do hrobu nebolo vložené skutočné telo z mäsa a kostí, ale napodobenina tela. Rímski vojaci však tieto lži vyvrátili. Nelámali mu údy, lebo už bol mŕtvy. Na príkaz kňazov mu prebodli bok. Keby nebol býval mŕtvy, táto rana by ho bola okamžite usmrtila. TV 540.2

Ježiša však neusmrtila rana kopijou ani telesné muky na kríži. V okamihu smrti „zvolal silným hlasom“ (Matúš 27,50; Lukáš 23,46) a prúd krvi a vody z jeho boku bol znakom, že mu puklo srdce. Srdce mu puklo duševnou trýzňou. Zabil ho hriech sveta. TV 540.3

Kristovou smrťou sa rozplynuli nádeje učeníkov. Hľadeli na jeho zavreté viečka a ovisnutú hlavu; videli jeho skrvavené vlasy, prebodnuté ruky i nohy a ich úzkosť bola neopísateľná. Do samého konca neverili, že zomrie, a nechceli veriť, že je skutočne mŕtvy. Premožení zármutkom pozabudli, že im to sám vopred povedal. Nič z toho, čo im kedysi vravel, ich teraz nevedelo potešiť. Videli len kríž a na ňom krvácajúcu obeť. Budúcnosť videli temnú a beznádejnú. Stratili vieru v Ježiša, no nikdy svojho Pána nemilovali tak ako teraz. Nikdy si ho tak nevážili a nikdy im jeho prítomnosť tak nechýbala ako práve teraz. TV 540.4

Kristovo telo bolo učeníkom drahé aj po jeho smrti. Chceli mu pripraviť dôstojný pohreb, no nevedeli, ako to urobiť. Ježiš bol odsúdený za podvratnú činnosť proti rímskej vláde a ľudia popravení pre takýto zločin boli pochovávaní na pozemku zvlášť vyhradenom pre takých zločincov. Učeník Ján zostal pri kríži s galilejskými ženami. Nemohol opustiť telo svojho Pána a prenechať ho bezcitným žoldnierom, aby ho pochovali na potupnom mieste. Nemohli však tomu zabrániť. Židovskí predstavitelia neboli ochotní vydať im povolenie a na Piláta nemali vplyv. TV 540.5

V tejto tiesnivej situácii pomohli učeníkom Jozef z Arimatie a Nikodém. Títo dvaja muži boli členmi veľrady a poznali sa s Pilátom. Obaja boli bohatí a vplyvní. Rozhodli, že Ježišovo telo treba dôstojne pochovať. TV 541.1

Jozef šiel priamo k Pilátovi so žiadosťou, aby mu vydal Ježišovo telo. Pilát sa len teraz dozvedel, že Ježiš je skutočne mŕtvy. Počul síce rozporné správy o udalostiach pri ukrižovaní, ale správa o Kristovej smrti mu bola zámerne zatajená. Kňazi a poprední muži varovali Piláta pred možnými podvodnými machináciami Kristových učeníkov s jeho telom. Keď vladár počul Jozefovu žiadosť, poslal po veliteľa stotiny, ktorý strážil kríž, a od neho sa dozvedel pravdu o Ježišovej smrti. Ten mu podal správu o golgotských udalostiach, ktoré potvrdili Jozefovo svedectvo. TV 541.2

Pilát vyhovel Jozefovej žiadosti. Kým sa Ján staral o pohreb svojho Majstra, Jozef sa vrátil s Pilátovým povolením a Nikodém doniesol asi sto libier drahocennej zmesi myrhy a aloe na balzamovanie Pánovho tela. Ani najpočestnejší občania Jeruzalema nemohli mať po smrti väčšiu poctu. Učeníci sa divili, keď videli, že títo bohatí poprední muži majú o pohreb ich Pána taký záujem ako oni sami. TV 541.3

Ani Jozef ani Nikodém sa k Spasiteľovi za jeho života verejne nehlásili. Vedeli, že tým by sa vylúčili z veľrady; nazdávali sa však, že mu pri zasadnutiach členov rady môžu svojím vplyvom pomôcť. Na čas sa zdalo, že sa im to darí, ale ľstiví kňazi poznali ich náklonnosť ku Kristovi a zmarili ich plány. Veľrada Ježiša odsúdila a vydala na smrť ukrižovaním za ich neprítomnosti. K mŕtvemu sa už teraz mohli bez obáv prihlásiť. Kým sa učeníci báli otvorene priznať za jeho nasledovníkov, Jozef a Nikodém im prišli verejne pomôcť. Pomoc týchto bohatých a počestných mužov bola v tejto kritickej chvíli veľmi vítaná. Pre mŕtveho Majstra mohli urobiť to, čo si chudobní učeníci dovoliť nemohli; ich zámožnosť a vplyv ich totiž do značnej miery chránili pred zlobou kňazov a popredných mužov. TV 541.4

Ohľaduplne a úctivo vlastnými rukami snímali Ježišovo telo z kríža. Slzy súcitu im vypadli z očí, keď hľadeli na jeho zmučené a prebodnuté telo. Jozef mal novú v skale vytesanú hrobku. Dal ju pripraviť pre seba. Keďže hrobka bola blízko Golgoty, uvoľnil ju teraz pre Ježiša. Spasiteľovo telo spolu s vonnou zmesou od Nikodéma starostlivo zabalili do pláteného prestieradla a odniesli do hrobky. Traja učeníci mu narovnali zmrzačené údy a ranené ruky zložili na hruď. Galilejské ženy sa prišli podívať, či sa pre mŕtve telo ich milovaného Učiteľa urobilo všetko potrebné. Potom videli, ako bol k hrobovému vchodu privalený veľký kameň; Spasiteľ odpočíval. Ženy zostali pri kríži a pri Kristovom hrobe do samého konca. Už sa stmievalo, keď na mieste odpočinku plakala Mária Magdaléna i ostatné Márie za svojím Pánom. Žialili nad údelom toho, ktorého tak milovali. „Potom sa vrátili..., ale v sobotu podľa prikázania odpočívali.“ Lukáš 23,56. TV 541.5

Bola to nezabudnuteľná sobota nielen pre zarmútených učeníkov, ale aj pre kňazov, popredných mužov, zákonníkov a ľud. Pri západe slnka dňa pripravovania zazneli trúby, ktoré oznamovali začiatok soboty. Začali sa oslavy Veľkej noci, ako sa to robievalo po stáročia, zatiaľ čo ten, ktorého sviatky symbolicky sprítomňovali, ležal v Jozefovej hrobke zabitý bezbožnými rukami. V sobotu chrámové nádvorie zaplnili účastníci veľkonočných sviatkov. Bol tu veľkňaz z Golgoty vo svojom skvostnom kňazskom rúchu. Kňazi v bielych čiapkach horlivo vykonávali svoje povinnosti. No niektorí z prítomných pocítili určitý nepokoj, keď sa za hriech obetovala krv býkov a kozlov. Neuvedomovali si, že symbol sa stretol so skutočnosťou, že za hriechy sveta bola prinesená nekonečná Obeť. Nevedeli, že obradné služby stratili význam. Nikdy predtým nehľadeli na tieto obrady s tak rozpornými pocitmi. Trúby, hudobné nástroje a hlasy spevákov zneli zvučne a jasne ako obvykle, ale všetci mali pocit niečoho neobvyklého. Jeden po druhom sa vyzvedali, čo zvláštneho sa prihodilo. Dosiaľ bola svätyňa svätých posvätne strážená, aby do nej nejaký votrelec nevnikol a neznesvätil ju. No teraz bola všetkým odkrytá. Ťažká opona z čistého plátna, umelecky zdobená zlatom, šarlátom a purpurom bola roztrhnutá od vrchu po spodok. Miesto, kde sa Hospodin stretával s veľkňazom a zjavoval mu svoju slávu, miesto, ktoré bolo Božou prijímacou rezidenciou, je odkryté ako priestor, ktoré Pán už neuznáva. Kňazi slúžili pri oltári v akejsi neblahej predtuche. Nezahalené posvätné tajomstvo svätyne svätých im dávalo tušiť, že sa blíži pohroma. TV 542.1

Golgotské udalosti viedli mnohých k hlbokým úvahám. Od ukrižovania do vzkriesenia sa pre bedlivé skúmanie proroctiev mnohé oči ani nezavreli. Jedni chceli pochopiť plný význam slávených sviatkov, iní sa chceli utvrdiť, že Ježiš nebol tým, za koho sa vydával. Ostatní so zármutkom v srdci hľadali dôkazy, že je pravý Mesiáš. Aj keď s rôznym zámerom, predsa všetci boli presvedčení o tej istej pravde, že totiž v udalostiach niekoľkých posledných dní sa naplnilo proroctvo a že Ukrižovaný je Vykupiteľ sveta. Mnohí z tých, čo prišli k bohoslužbám, nikdy sa už veľkonočných obradov nezúčastnili. Ba nejeden z kňazov bol presvedčený o Ježišovej pravej podstate. Ich záujem o proroctvo nebol márny; po vzkriesení uznali Krista za Božieho Syna. TV 542.2

Keď Nikodém videl Ježiša na kríži, rozpamätal sa na jeho slová, ktoré počul na Olivovom vrchu: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Ján 3,14.15. V onú sobotu, keď Kristus ležal v hrobe, Nikodém mal príležitosť uvažovať. Teraz mu bolo všetko jasné; Ježišove slová mu už neboli tajomstvom. Uvedomoval si, čo všetko stratil tým, že sa k Spasiteľovi nepridal za jeho života. Pripomínal si golgotské udalosti. Kristova príhovorná prosba za tých, čo ho zabili, i jeho odpoveď na žiadosť zomierajúceho lotra sa mocne dotkli srdca tohto učeného člena veľrady. V duchu znova hľadel na Spasiteľa v jeho smrteľných mukách a znova počul jeho posledný výkrik: „Dokonané je!“, ktorý mu znel ako volanie víťaza. Znova pozoroval záchvevy zeme, spomenul si na zatiahnutú oblohu, na roztrhnutú oponu, na skalné trhliny – a jeho viera bola navždy utvrdená. Práve to, čo učeníkom zmarilo nádeje, Jozefa a Nikodéma presvedčilo o Ježišovom božstve. Odvaha pevnej a neochvejnej viery premohla ich obavy. TV 543.1

Kristus nikdy predtým nebudil pozornosť zástupov tak ako teraz, keď ležal v hrobe. Ľudia zo zvyku aj ďalej prinášali svojich chorých a trpiacich na chrámové nádvorie a pýtali sa: Kto nám povie niečo o Ježišovi Nazaretskom? Mnohí prišli zďaleka a hľadali toho, ktorý uzdravoval chorých a kriesil mŕtvych. Všade bolo počuť volanie: Hľadáme Krista-Lekára! Kňazi pri takej príležitosti vyšetrili niekoľkých z tých, čo sa domnievali, že sú nakazení malomocenstvom. Mnohí boli nútení vypočuť, že ich manželia, ženy alebo deti sú označení za malomocných a musia sa rozlúčiť s domovom, zostať bez opatery zo strany priateľov a zďaleka varovať všetkých cudzincov žalostným volaním: „Nečistý, nečistý!“ Priateľské ruky Ježiša Nazaretského, ktoré sa nikdy neštítili liečivo sa dotknúť človeka s odporným malomocenstvom, teraz pokojne spočívali na jeho hrudi. Mlčali aj ústa, ktoré na prosbu odpovedali slovami útechy: „Buď čistý!“ Matúš 8,3. Mnohí hľadali súcit a pomoc u veľkňazov a popredných mužov, ale márne. Zrejme chceli mať zasa medzi sebou živého Krista. Dožadovali sa ho dôrazne a s celou vážnosťou. Nechceli sa dať odradiť. Z chrámového nádvoria boli však vytlačení a k bránam boli postavení vojaci, ktorí dostali príkaz, aby dnu nepúšťali tých, čo prišli s chorými či zomierajúcimi a naliehavo sa dožadovali vstupu. TV 543.2

Trpiaci, ktorí prišli v nádeji, že Spasiteľ ich uzdraví, sklamaním omdlievali. V uliciach sa ozýval nárek. Chorí zomierali; chýbal im Ježišov liečivý dotyk. Márne sa ľudia radili so známymi liečiteľmi, nikto sa nevyrovnal tomu, ktorý ležal v Jozefovej hrobke. TV 544.1

Žalostné volanie trpiacich pripomínalo tisícom, že na svete vyhaslo veľké svetlo. Bez Krista sa na zemi rozhostila tma a mrákava. Mnohí z tých, čo volali: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“, teraz si uvedomovali svoje nešťastie; boli by radi volali: „Dajte nám Ježiša!“, keby bol nažive. TV 544.2

Keď sa ľud dozvedel, že Ježiša zabili kňazi, chceli sa dozvedieť viac o jeho smrti. Podrobnosti o jeho výsluchu sa všemožne tajili; no kým Ježiš ležal v hrobe, tisíce pier vyslovovali jeho meno a ľudia sa všade dozvedeli, ako hanebne bol vypočúvaný a ako neľudsky s ním kňazi a poprední muži zaobchádzali. Rozvážni ľudia žiadali, aby im títo duchovní predstavitelia objasnili starozmluvné proroctvá o Mesiášovi. No pri hľadaní úniku si títo vykladači počínali krajne nerozvážne. Proroctvá týkajúce sa Kristovho utrpenia a smrti nevedeli vysvetliť a mnohí z tých, čo sa pýtali, boli presvedčení, že Písmo sa naplnilo. TV 544.3

Aj keď kňazi spočiatku vychutnávali sladkosť pomsty, nakoniec im zhorkla. Uvedomovali si, že proti sebe majú mienku ľudí; vedeli, že práve tí, ktorých podnecovali proti Ježišovi, sa teraz zhrozili nad svojím hanebným dielom. Títo kňazi sa snažili uveriť tomu, že Ježiš bol podvodník, ale márne. Niektorí z nich boli pri Lazárovom hrobe a videli, ako bol mŕtvemu vrátený život. Chveli sa strachom, aby Kristus sám nevstal z mŕtvych a znova sa im nezjavil. Počuli ho, keď vyhlásil, že má moc život svoj dať a opäť ho vziať. Pripomenuli si, že povedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Ján 2,19. Judáš im prezradil Ježišove slová z rozhovoru s učeníkmi pri poslednej ceste do Jeruzalema: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali, ale tretieho dňa bude vzkriesený.“ Matúš 20,18.19. Keď tieto slová počuli prvýkrát, vysmiali sa im a znevažovali ich. Teraz si však uvedomili, že Kristove predpovede sa dosiaľ vždy splnili. Keď povedal, že tretieho dňa vstane, kto môže povedať, že to tak nebude? Chceli sa zbaviť týchto myšlienok, ale nemohli. Verili, a predsa sa chveli ako ich otec, diabol. TV 544.4

Keď potom vzrušenie prestalo, do mysle sa im vtierala Kristova podoba. Videli ho, ako vážne a nebojácne stojí pred svojimi nepriateľmi a ako bez jediného reptavého slova znáša ich urážky a tupenie. Všetko, čo sa udialo pri jeho výsluchu a ukrižovaní, nezvratne ich presviedčalo, že je Boží Syn. Uvedomovali si, že sa môže kedykoľvek pred nich postaviť, že z obžalovaného sa môže stať žalobca, z odsúdeného sudca a že zabitý môže oprávnene žiadať smrť svojich vrahov. TV 545.1

Len málo si v túto sobotu odpočinuli. Aj keď by prah pohanského domu neprekročili z obavy, že sa poškvrnia, neváhali zvolať radu, aby rozhodla, čo urobiť s Kristovým telom. Smrť a hrob musia zadržať toho, ktorého ukrižovali. „Zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi a povedali: Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca povedal ešte zaživa: Po troch dňoch budem vzkriesený. Rozkáž teda zabezpečiť hrob až do tretieho dňa, aby neprišli jeho učeníci, neukradli ho a nepovedali ľudu: Bol vzkriesený! A tak posledný blud bude horší ako prvý. Máte stráž, odvetil im Pilát, choďte a strážte ho, ako viete.“ Matúš 27,62-65. TV 545.2

Z príkazu kňazov sa mala jaskynná hrobka zabezpečiť. K otvoru bol privalený veľký kameň. Tento kameň omotali povrazom, jeho konce pripevnili ku skale a zapečatili ich rímskou pečaťou. Kameň sa bez porušenia pečate odvaliť nedal. Okolo hrobu rozostavili stočlennú žoldniersku stráž, ktorá mala zabrániť akýmkoľvek cudzím zásahom. Kňazi sa všemožne postarali o to, aby Kristovo telo zostalo tam, kam bolo uložené. V hrobke bolo tak bezpečne zapečatené, akoby tam malo zostať večne. TV 545.3

Takto sa zhodli a plánovali slabí ľudia. Týchto vrahov ani len nenapadlo, že ich úsilie je márne. No aj týmto počínaním oslávili Boha. Všetko úsilie, ktoré malo Kristovmu zmŕtvychvstaniu zabrániť, stalo sa jeho najmocnejším dôkazom. Čím viac vojakov bude okolo hrobky, tým viac bude svedkov jeho zmŕtvychvstania. Duch Svätý celé stáročia pred Kristovou smrťou slovami žalmistu vyhlásil: „Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti? Spolčujú sa pozemskí králi, vládcovia sa spolu radia proti Hospodinovi a jeho Pomazanému... Ten, ktorý tróni v nebesiach, sa smeje, Pán sa vysmieva.“ Žalm 2,1-4. Ani rímske stráže ani rímske zbrane nemohli zadržať Pána života v hrobe. Blížila sa hodina jeho vyslobodenia. TV 545.4