Túžba vekov

68. kapitola — Na vonkajšom nádvorí

„Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: Pane, chceli by sme vidieť Ježiša. Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi.“ Ján 12,20-22. TV 433.1

V tom čase sa zdalo, že Kristovo dielo utrpelo veľkú porážku. Zvíťazil síce v spore s kňazmi a farizejmi, no bolo zrejmé, že ho neprijmú za Mesiáša. Nastalo konečné rozdelenie. Jeho učeníkom sa celý prípad javil ako beznádejný. Kristovo pozemské dielo sa však chýlilo k svojmu koncu. Blížila sa rozhodná chvíľa nielen pre židovský národ, ale pre celý svet. Keď sa Ježiš dozvedel o naliehavej túžbe: „Chceli by sme vidieť Ježiša,“ ktorá vyjadrovala ozvenu túžobného volania sveta, tvár sa mu rozjasnila a povedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený.“ Ján 12,23. V žiadosti Grékov spoznal prísľub ovocia svojej veľkej obete. TV 433.2

Títo muži prišli zo západu za Spasiteľom na konci jeho života, ako mudrci na začiatku prišli z východu. V čase Kristovho narodenia mali Židia plno vlastných ctižiadostivých plánov a nepostrehli jeho príchod. Mudrci z pohanskej krajiny priniesli svoje dary k jasliam a poklonili sa Spasiteľovi. Podobne navštívili Ježiša Gréci, ktorí predstavovali národy, pokolenia a ľudí celého sveta. Tak mal Kristov kríž priťahovať ľudstvo všetkých krajín a všetkých vekov. Tak „mnohí prídu od východu a západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v nebeskom kráľovstve“. Matúš 8,11. TV 433.3

Gréci počuli o Kristovom triumfálnom vjazde do Jeruzalema. Niektorí rozširovali predpokladanú správu, že vyhnal kňazov a popredných mužov z chrámu, že hodlá zasadnúť na Dávidov trón a vládnuť ako izraelský kráľ. Gréci chceli vedieť pravdu o jeho poslaní. Povedali: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“ Toto prianie sa im splnilo. Keď sa o ňom dozvedel Ježiš, bol práve v tej časti chrámu, kam okrem Židov nesmel vstúpiť nikto iný. On však vyšiel ku Grékom na vonkajšie nádvorie a osobne sa s nimi zhováral. TV 433.4

Prišla hodina Kristovho oslávenia. Žil v tôni kríža a táto žiadosť Grékov mu naznačovala, že jeho obeť privedie mnohých synov a dcéry k Bohu. Vedel, že Gréci ho čoskoro uvidia tam, kde ho najmenej očakávali. Uvidia ho vedľa Barabáša, zlodeja a vraha, ktorého ľud navrhne na prepustenie miesto Božieho Syna. Mali počuť rozhodnutie ľudu, ktoré podnecovali kňazi a poprední muži. Na otázku: „Čo teda mám urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Kristus?“ budú počuť odpoveď: „Ukrižovať ho!“ Matúš 27,22. Kristus vedel, že táto obeť za ľudské hriechy spečatí jeho kráľovstvo a rozšíri ho vo svete. Mal pôsobiť ako obnoviteľ a jeho duch mal víťaziť. Na okamžik sa zahľadel do budúcna a počul hlasy, ktoré zvestujú po celej zemi: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!“ Ján 1,29. V týchto cudzincoch videl prísľub veľkej žatvy, keď múr oddeľujúci Židov od pohanov padne a všetky národy, jazyky a ľudia budú počuť posolstvo spásy. Túto predtuchu, splnenie jeho nádejí, vyjadrujú slová: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený.“ Ján 12,23. Kristus však nikdy nezabudol, ako k tomuto osláveniu dôjde. Zhromažďovanie pohanov sa uskutoční po jeho blížiacej sa smrti. Svet môže byť zachránený len jeho smrťou. Ako pšeničné zrno aj Syn človeka musí zomrieť a byť pochovaný; bude však vzkriesený k životu. TV 433.5

Kvôli lepšiemu pochopeniu Kristus objasnil učeníkom svoju budúcnosť príkladmi z prírody. Skutočný výsledok jeho poslania prinesie len jeho smrť. „Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Ján 12,24. Ak zrno padne do zeme a odumrie, vyklíči a prinesie úžitok. Podobne aj Kristova smrť mala priniesť ovocie pre Božie kráľovstvo. Podľa zákona prírody mal byť výsledkom Kristovej smrti život. TV 434.1

Roľníci majú tento príklad stále pred očami. Rok čo rok zabezpečujú zásobu obilia tým, že zdanlivo ničia najlepšiu časť zbožia. Na čas ho musia dať do zeme a prenechať Božej starostlivosti. Po čase sa ukáže steblo, potom klas a nakoniec zrno v ňom. Ak však zrno nezostane na nejaký čas v zemi skryté, zdanlivo zmarené, tento postup nenastane. TV 434.2

Zasiate semeno prináša úrodu a z tej sa potom znova zasieva. Tak sa rozhojňuje žatva. Podobne aj Kristova smrť na golgotskom kríži prinesie ovocie pre večný život. Uvažovanie o tejto obeti bude slávou tých, čo budú žiť večne, ako jej ovocie. TV 434.3

Ak si obilné zrno zachová život, úžitok neprinesie. Zostáva osamotené. Keby bol Kristus chcel, nemusel zomrieť. Bol by však zostal sám. Nebol by k Bohu priviedol synov a dcéry človeka. Ľuďom mohol darovať život len obetovaním svojho života. Len tým, že zomrel a bol pochovaný, stal sa zrnom s bohatou žatvou, ktorou sú nesmierne zástupy Bohu vykúpených zo všetkých národov, pokolení a jazykov. TV 434.4

S touto pravdou spojil Spasiteľ naučenie o sebaobetovaní, čomu by sme sa mali všetci naučiť: „Kto miluje svoj život, stratí ho, kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ Ján 12,25. Kto chce v Kristovom diele prinášať ovocie, musí najprv odumrieť. Svoj život musí obetovať potrebám sveta. Samoľúbe a sebecké záujmy musia ustúpiť. Zákon sebaobetovania je zákon sebazáchovy. Hospodár si zachová obilie, keď ho zaseje do zeme. Podobne je to aj s ľudským životom. Dávať znamená žiť. Len život obetovaný službe Bohu a ľuďom je život skutočne zachovaný. Kto svoj život obetuje pre Kristovo dielo, zachová si ho pre život večný. TV 434.5

Sebecky prežitý život je ako zjedené zrno. Stráca sa bez úžitku. Človek môže sebecky hromadiť, môže sebecky žiť, rozmýšľať i plánovať, ale jeho život sa skončí a nemá nič. Zákon sebectva je zákonom sebazničenia. TV 435.1

Ježiš povedal: „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.“ Ján 12,26. Kto s Kristom obetavo nesie kríž, bude mať podiel na jeho sláve. Vo svojom ponížení a utrpení sa Kristus radoval, že s ním budú oslávení aj jeho učeníci. Sú ovocím jeho sebaobetovania. Jeho odmenou i radosťou je a po celú večnosť bude spodobovanie jeho ducha i povahy v nich. Túto radosť prežívajú sami, kedykoľvek sa objaví ovocie ich námahy a obete v srdciach a v živote iných ľudí. Sú Kristovými služobníkmi a Otec ich poctí tak, ako svojho Syna. TV 435.2

Posolstvo Grékov, ktoré symbolizovalo zhromažďovanie pohanov, pripomínalo Ježišovi celé jeho poslanie. V duchu videl celé dielo vykúpenia od jeho začiatku v nebi až do svojej blízkej smrti. Akoby tajomný mrak zahalil Božieho Syna. Tento smútok pocítili aj jeho učeníci. Premýšľal a nakoniec smutne povedal: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou?“ Ján 12,27. Kristus už vopred pil kalich trpkosti. Ako človek sa desil chvíle, keď mal byť podľa všetkého opustený aj Bohom, keď sa všetci budú domnievať, že je ranený, ubitý a strápený od Boha. Tiesnilo ho pomyslenie na verejnú pohanu, keď s ním naložia ako s najhorším zločincom a podstúpi hanebný výsluch i potupnú smrť. Ježiš predvídal boj s mocnosťami temna, cítil strašnú ťarchu ľudských prestúpení a Otcov hnev namierený proti hriechu. Skľúčilo ho to na duchu a smrteľná bledosť mu pokryla tvár. TV 435.3

Potom sa podriadil vôli svojho Otca. Povedal: „Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ Ján 12,27.28. Len Kristova smrť mohla zvrhnúť satanovu vládu. Len tak mohol byť človek vykúpený a Boh oslávený. Ježiš podstúpil smrteľný zápas, priniesol obeť. Majestát neba sa rozhodol trpieť za hriechy sveta. Povedal: „Otče, osláv svoje meno!“ Po týchto Kristových slovách zaznela z oblakov nad jeho hlavou odpoveď: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Ján 12,28. Kristus oslávil Boha celým svojím životom, od jasieľ až do tejto chvíle, a v nastávajúcej skúške mal vrcholne osláviť Otcovo meno svojím božsko-ľudským utrpením. TV 435.4

Pri týchto slovách zažiarilo z oblaku svetlo a obklopilo Spasiteľa ako ohnivý múr Všemohúceho. Ľud hľadel na tento výjav vydesene a udivene. Nikto sa neodvažoval prehovoriť. Všetci sa ticho a so zatajeným dychom dívali na Ježiša. Keď Otec dohovoril, oblak sa zodvihol a rozplynul. Toto zrejmé spoločenstvo Otca so Synom sa pre túto chvíľu skončilo. TV 436.1

„Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: Anjel s ním hovoril.“ Ján 12,29. Gréci však videli oblak, počuli hlas, pochopili jeho význam a poznali, že Kristus im bol zjavený ako Posol od Boha. TV 436.2

Boží hlas zaznel pri Ježišovom krste na začiatku jeho služby a znova pri jeho premenení na vrchu. Teraz, na konci jeho diela, ozval sa už tretíkrát a za zvláštnych okolností ho počul veľký zástup. Ježiš práve s krajnou vážnosťou hovoril o skutočnom stave Židov. Naposledy ich varoval a predpovedal ich pád. Teraz Boh znova spečatil poslanie svojho Syna. Uznal toho, ktorého Izrael zavrhol. Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám.“ Ján 12,30. Bol to hlavný dôkaz jeho mesiášstva, znamením Otca, že Ježiš hovorí pravdu a že je Boží Syn. TV 436.3

Kristus dodal: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie.“ Ján 12,31-33. Toto je kritická chvíľa sveta. Ak sa stanem obetným baránkom za hriechy ľudí, svet bude zachránený. Satan stratí moc nad ľuďmi. Zmarený Boží obraz sa v ľuďoch opäť zaskveje a rodina veriacich svätých nakoniec zdedí nebeský domov. To všetko je dôsledok Kristovej smrti. Spasiteľ sa zamýšľa nad týmto víťazným okamžikom. Vidí kríž, strašný, potupný kríž s celou jeho hrôzou, ožiarený však slávou. TV 436.4

Dielo vykúpenia nie je jediným ovocím kríža. Vesmíru bola zjavená Božia láska. Knieža tohto sveta je vyhodené von. Satanove obvinenia Boha sú navždy vyvrátené. Anjeli i ľudia budú pritiahnutí k Vykupiteľovi. On povedal: „Ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých potiahnem k sebe.“ TV 436.5

Keď to Kristus hovoril, mnohí boli pri ňom a jeden z nich poznamenal: „My sme počuli zo zákona, že Mesiáš zostane naveky. Ako to teda hovoríš: Syn človeka musí byť vyzdvihnutý? Kto je to ten Syn človeka? Ježiš im povedal: Ešte chvíľku je svetlo medzi vami. Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás nezastihla tma, lebo kto chodí potme, nevie, kam ide. Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synmi svetla.“ Ján 12,34-36. TV 436.6

„Hoci pred nimi robil také znamenia, neverili v neho.“ Ján 12,37. Raz sa spýtali Spasiteľa: „Aké znamenie urobíš, aby sme vedeli a uverili ti?“ Ján 6,30). Bolo už veľa znamení, ale nechceli ich vidieť a zatvrdili si srdcia. Keď teraz prehovoril sám Otec a už nemohli žiadať nijaké znamenie, predsa nechceli veriť. TV 437.1

„No napriek tomu aj mnohí poprední muži uverili v neho, ale pre farizejov sa nepriznali k tomu, aby ich nevylúčili zo synagógy.“ Ján 12,42. Chválu človeka si cenili viac než chválu Božiu. Radšej zapreli Krista a zavrhli dar večného života, len aby ich nestihol posmech a hanba. Koľkí sa odvtedy v priebehu vekov správali rovnako! Vzťahujú sa na nich Spasiteľove varovné slová: „Kto miluje svoj život, stratí ho.“ Ján 12,25. Ježiš povedal: „Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: Slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň.“ Ján 12,48. TV 437.2

Beda tým, čo nepoznali čas svojho navštívenia! Pomaly a s ľútosťou opúšťal Kristus navždy posvätné nádvoria chrámu. TV 437.3