Túžba vekov

66. kapitola — Spor

Kňazi a poprední muži ticho počúvali Kristove karhavé slová. Jeho výčitky nemohli vyvrátiť. Ešte viac však boli rozhodnutí zmocniť sa ho, preto poslali za ním špehov, „ktorí predstierali, že sú spravodliví, aby ho podchytili v slovách a mohli vydať vrchnosti a vladárskej moci.“ Lukáš 20,20. Neposlali za ním starších farizejov, s ktorými sa Ježiš často stretával, ale mladých, horlivých a nadšených mužov, ktorých – ako sa nazdávali – Kristus nepozná. Prišli s nimi aj niektorí herodiáni, ktorí mali vypočuť Kristove výroky, aby ho potom pred veľradou mohli usvedčiť. Hoci sa farizeji a herodiáni medzi sebou krajne nenávideli, teraz ich dojemne spájal odpor voči Kristovi. TV 417.1

Farizeji neznášali rímske vymáhanie daní. Boli presvedčení, že sa to nezlučuje s Božím zákonom. Teraz videli príležitosť, ako Ježišovi pripraviť nástrahu. Špehovia prišli k nemu, a zdanlivo úprimne, akoby sa chceli dozvedieť, aká je ich povinnosť, povedali: „Učiteľ, vieme, že správne hovoríš a učíš. Neuprednostňuješ nikoho, ale podľa pravdy učíš Božej ceste. Je nám dovolené platiť daň cisárovi, či nie?“ Lukáš 20,21.22. TV 417.2

Keby slová „Vieme, že správne hovoríš a učíš“ boli mienené úprimne, boli by obdivuhodným vyznaním. Bol však v nich ľstivý zámer, aj keď ich svedectvo bolo pravdivé. Farizeji vedeli, že Kristus hovorí a učí správne, a podľa svojho vlastného svedectva budú raz súdení. TV 417.3

Špehovia sa nazdávali, že svoj zámer dôkladne maskujú; Ježiš im však čítal v srdci ako v otvorenej knihe a poznal ich pokrytectvo. Povedal: „Prečo ma pokúšate?“ Čím im dal znamenie, ktoré nežiadali. Dokázal im, že číta ich skrytý zámer. Ešte viac ich zmiatla výzva: „Prineste mi denár!“ Keď mu ho priniesli, on sa ich opýtal: „Čí je to obraz a nápis?“ Odpovedali: „Cisárov!“ Ukázal na nápis mince a povedal: „Čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, dajte Bohu!“ Marek 12,15-17. TV 417.4

Špehovia očakávali, že Ježiš im odpovie priamo tak alebo onak. Keby povedal, že dávať cisárovi daň je protizákonné, mohli to oznámiť rímskej vrchnosti a obviniť ho z podnecovania vzbury. V prípade, že daň bude pokladať za zákonitú, obvinia ho pred ľudom, že neuznáva Boží zákon. Teraz si však uvedomovali svoju porážku a rozpaky. Ich plány boli skrížené. Na jeho stručnú odpoveď nemali čo povedať. TV 417.5

Kristus neodpovedal vyhýbavo, ale priamo na otázku. Držal v ruke rímsku mincu s menom a podobou cisára a vyhlásil, že pod ochranou rímskej ríše sú povinní žiadanú podporu odviesť, pokiaľ to, pravda, neodporuje vyššej povinnosti. Pri všetkom uznávaní zákona zeme vždy mali predovšetkým pamätať na vernosť Bohu. TV 418.1

Spasiteľove slová: „Čo je Božie, dajte Bohu“ boli prísnym pokarhaním židovského čachrovania. Keby boli verne plnili svoje povinnosti voči Bohu, neboli by sa dostali do područia cudzej moci. Nad Jeruzalemom by neviala rímska zástava, v jeho bránach by nebola rímska stráž a v jeho hradbách by nevládol rímsky miestodržiteľ. Židovský národ trpel za svoje odpadnutie od Boha. TV 418.2

Keď farizeji počuli Kristovu odpoveď, „zadivili sa, nechali ho a odišli“. Matúš 22,22. Pokarhal ich pokrytectvo a domýšľavosť, pričom vyslovil významnú zásadu, ktorá jasne definuje medze povinnosti človeka voči občianskej vláde, i povinnosti voči Bohu. V mysli mnohých bola táto pochybná otázka vyriešená. V ďalšom živote sa už riadili touto správnou zásadou. Aj keď mnohí odišli nespokojní, videli, že podstata otázky bola jasne vyložená, a obdivovali Ježišovu prezieravosť. TV 418.3

Sotva boli farizeji umlčaní, prišli so svojimi ľstivými otázkami saduceji. Tieto dve strany sa vzájomne prudko nenávideli. Farizeji sa prísne pridŕžali tradícií. Dôsledne plnili vonkajší ceremoniál, úzkostlivo dodržiavali obradné umývanie, pôsty, dlhé modlitby a okázalo dávali almužny. Kristus však oznámil, že svojimi čisto ľudskými názormi a príkazmi znevažujú Boží zákon. Aj keď šlo vcelku o triedu fanatikov a pokrytcov, našli sa medzi nimi ľudia úprimne zbožní, ktorí prijali Kristovo učenie a stali sa jeho učeníkmi. Saduceji zavrhovali farizejské tradície. Viac sa pridŕžali Písma a pokladali ho za pravidlo života; no prakticky to boli skeptici a materialisti. TV 418.4

Saduceji popierali existenciu anjelov, zmŕtvychvstanie, učenie o budúcom živote s odmenou či potrestaním. Tým všetkým sa líšili od farizejov. Tieto dve skupiny sa však predovšetkým preli o vzkriesenie. Farizeji pevne verili vo vzkriesenie, ale v týchto diskusiách ich názory na budúci stav boli rozpačité. Smrť im zostávala nevysvetliteľným tajomstvom. Ich neschopnosť vyvrátiť dôvody saducejov vyvolávala ustavičnú podráždenosť. Výmeny názorov medzi týmito dvoma skupinami sa obvykle menili na nepriateľské hádky, po ktorých bola priepasť medzi nimi ešte väčšia než na začiatku. Saducejov bolo oveľa menej ako ich odporcov a na obecný ľud nemali príliš veľký vplyv, no mnohí z nich boli bohatí a patrične to využívali. Spomedzi nich bola nielen väčšina kňazov, ale z ich stredu obvykle volili aj veľkňaza. Výslovnou podmienkou však bolo, že ich skeptické názory nebudú predmetom svárov. Početná prevaha a popularita farizejov nútila saducejov k názorovým ústupkom, aspoň navonok, keď zastávali kňazský úrad, no už sama skutočnosť, že mohli byť do tohto úradu zvolení, dávala možnosť šírenia ich bludných názorov. TV 418.5

Saduceji zavrhovali Ježišovo učenie; nechceli pripustiť, že by sa duch, ktorý v Ježišovi pôsobil, prejavoval takto. Okrem toho jeho učenie o Bohu a budúcom živote odporovalo ich názorom. Boh podľa viery saducejov je Bytie človeku nadradené. Tvrdili, že vševládna prozreteľnosť a Božia predvídavosť človeka zbavuje slobodnej vôle a znižuje ho na otroka. Verili, že Boh stvoril človeka, no potom ho ponechal, aby o sebe rozhodoval sám a nezávisel od nijakého vyššieho vplyvu. Verili, že človek má možnosť slobodne rozhodovať o vlastnom živote a určovať beh sveta; že je teda sám tvorcom svojho osudu. Popierali, že by Boží Duch pôsobil prostredníctvom ľudí či prírody. Okrem toho verili, že človek sa môže správnym používaním svojich prirodzených schopností povzniesť a zušľachtiť sám, a dôslednou, prísnou náročnosťou voči sebe môže sa očistiť. TV 419.1

Podľa predstáv o Bohu sa utvárala aj ich povaha. Keďže podľa ich názoru Boh o človeka záujem nemá, ani oni nedbali jeden o druhého a málo spolu držali. Neuznávali vplyv Ducha na ľudskú činnosť, a preto vo svojom živote neočakávali prejavy jeho moci. Ako ostatní Židia aj oni sa vychvaľovali svojou príslušnosťou k Abrahámovmu pokoleniu i svojím prísnym zachovávaním požiadaviek zákona, aj keď im chýbal duch tohto zákona, viera i abrahámovská dobročinnosť. Prejavovali málo zľutovnej lásky. Verili, že všetci ľudia si môžu dopriať pohodu a požehnanie života; k potrebám a utrpeniu iných zostávali ľahostajní. Starali sa len o seba. TV 419.2

Slovami i činmi svedčil Kristus o Božej nadprirodzene pôsobiacej moci, o budúcom živote, o Bohu ako Otcovi ľudí, ktorý má stále na zreteli ich skutočné záujmy. Pôsobenie Božej moci zjavoval v láskavom a súcitnom príklone k ľuďom, ktorý bol výčitkou sebeckej výlučnosti saducejov. Učil, že Boh svojím Duchom Svätým pôsobí na srdce človeka v záujme jeho časného i večného blaha. Poukázal, ako mylné je spoliehať sa, že ľudské úsilie môže zmeniť povahu, pretože tu ide o dielo Božieho Ducha. TV 419.3

Saduceji boli rozhodnutí toto učenie vyvrátiť. Vyhľadávaním sporu s Ježišom chceli ho znevážiť, aj keby nevymohli jeho odsúdenie. Chceli s ním diskutovať o vzkriesení. Ak bude s ich názorom súhlasiť, tým viac urazí farizejov, ak im bude odporovať, potom môžu jeho učenie zosmiešniť. TV 419.4

Ak sa má podľa saducejov aj nesmrteľné telo skladať z tých istých hmotných častí ako telo smrteľné, potom človek aj po zmŕtvychvstaní musí mať telo z mäsa a krvi a vo večnosti musí pokračovať pozemským životom. Musia tam teda byť aj pozemské rodinné zväzky, muž a žena budú žiť ďalej pospolu, ľudia sa budú ženiť a vydávať, všetko pôjde ďalej ako pred smrťou. Podľa toho by aj v novom živote pretrvávali telesné slabosti a vášne. TV 420.1

Odpoveďou na ich otázky Ježiš poodhrnul oponu budúceho života. Povedal: „Veď pri zmŕtvychvstaní sa ľudia ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ Matúš 22,30. Poukázal na zvrátenosť saducejských názorov. Ich tvrdenia boli falošné. Ježiš dodal: „Blúdite, lebo nepoznáte Písma ani Božiu moc.“ Matúš 22,29. Neobviňoval ich ako farizejov z pokrytectva, ale z poblúdenia vo viere. TV 420.2

Saduceji sa nazdávali, že zo všetkých ľudí sa len oni najpresnejšie pridŕžajú Písma. Ježiš im ukázal, že jeho pravý význam nepoznajú. Správne mu však možno porozumieť len vo svetle Ducha Svätého. Vyhlásil, že príčinou ich zmätku viery a zatemnenia mysle je ich neznalosť Písma a Božej moci. Božie tajomstvo chceli vystihnúť obmedzeným ľudským rozumom. Kristus ich vyzýval, aby svoju myseľ otvárali pravdám Písma, potom sa ich chápanie rozšíri a posilní. Tisíce ľudí strácajú vieru len preto, že svojím obmedzeným rozumom nemôžu pochopiť Božie tajomstvá. Keďže nevedia vysvetliť predivné pôsobenie Božej prozreteľnosti, zavrhujú prejav tejto moci a všetko prisudzujú prírodným silám, ktorým rozumejú ešte menej. Jediným kľúčom na pochopenie tajomstva sveta je uznanie Božej všadeprítomnej moci. Ľudia potrebujú uznať Boha ako Stvoriteľa vesmíru, ako toho, ktorý všetko riadi a vedie. Potrebujú lepšie poznať jeho povahu a tajomstvo jeho pôsobenia. TV 420.3

Kristus vysvetlil svojim poslucháčom, že keby nebolo zmŕtvychvstania, potom stráca zmysel aj Písmo, na ktoré sa odvolávajú. Povedal: „Či ste nečítali o zmŕtvychvstaní čo vám Boh povedal: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov? Veď on nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ Matúš 22,31.32. Boh pokladá za skutočné aj to, čo ešte neexistuje. Vidí koniec od počiatku. I zámer svojho pôsobenia pokladá za dielo hotové. Od Adama až po posledného spravodlivého, ktorý zomrel, všetci na hlas Božieho Syna vstanú z hrobov a dostanú dar nesmrteľnosti. Boh bude ich Bohom a oni budú jeho ľudom. Medzi Bohom a vzkriesenými svätými bude úzky, láskyplný vzťah. Tento zamýšľaný cieľ Boh už pokladá za skutočnosť. Mŕtvi sú pre neho živí. TV 420.4

Kristove slová umlčali saducejov. Nemali mu čo povedať. Ani jediné jeho slovo nemohli zneužiť proti nemu. Jeho protivníci zožali len opovrhnutie ľudu. TV 421.1

Farizeji však stále dúfali, že povie niečo, čím by ho mohli zlomyseľne usvedčiť. Nahovorili istého učeného zákonníka, aby sa Ježiša spýtal na najdôležitejšie prikázanie Desatora. TV 421.2

Farizeji pokladali prvé štyri prikázania, ktoré vyjadrujú povinnosti človeka k Stvoriteľovi, za dôležitejšie než ostatných šesť, ktoré upozorňujú človeka na jeho povinnosti k blížnemu. Preto sa im veľkou mierou vytratila pravá zbožnosť. Ježiš pripomínal ľuďom tento ich veľký nedostatok a upozornil na naliehavú potrebu dobrých skutkov poukazom, že strom sa pozná po ovocí. Preto ho obvinili, že šiestim prikázaniam dáva prednosť pred prvými štyrmi. TV 421.3

Spomenutý zákonník pristúpil k Ježišovi s priamou otázkou: „Ktoré prikázanie je najhlavnejšie zo všetkých?“ Marek 12,28. Kristova odpoveď je jasná a presvedčivá: „Najhlavnejšie je toto: Počuj Izrael! Náš Boh je jediný Pán! Miluj Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou!“ Marek 12,29-30. To druhé je podobné prvému, povedal Kristus, lebo z neho vyplýva: „Miluj svojho blížneho ako seba samého! Nejestvuje iné prikázanie väčšie ako tieto.“ Marek 12,31. „Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.“ Matúš 22,40. TV 421.4

Prvé štyri prikázania Desatora vyjadrujú jediný významný príkaz: „Miluj Pána, svojho Boha, celým srdcom!“ Šesť ostatných je zahrnutých v príkaze druhom: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ Obe tieto prikázania sú vyjadrením zásad lásky. Nemožno zachovávať to prvé a prestupovať druhé, ani naopak. Ak vo svojom srdci dáme prvoradé miesto Bohu, potom aj náš vzťah k blížnemu bude správny. Budeme ho milovať ako sami seba. Ak budeme Boha milovať nadovšetko, potom budeme aj k blížnemu krajne láskaví. TV 421.5

Keďže všetky prikázania možno zhrnúť do príkazu lásky k Bohu a k blížnemu, nemožno potom prestúpiť ani jediné z nich bez toho, aby sa tým neporušila táto zásada. Kristus učil svojich poslucháčov, že Boží zákon nemožno deliť na prikázania dôležité a menej významné, ktoré by sa mohli beztrestne prehliadať. Náš Pán pokladá prvé štyri i ďalších šesť prikázaní za Boží celok a učí nás, že lásku k Bohu dokážeme tým, keď zachováme všetky jeho prikázania. TV 421.6

Zákonník, ktorý sa Ježiša pýtal, bol zbehlý v zákone a obdivoval jeho slová. Nečakal, že prejaví takú dôkladnú znalosť Písma. Lepšie pochopil zásady, ktoré sú základom svätých prikázaní. V prítomnosti kňazov a popredných mužov poctivo doznal, že Kristus správne vyložil zákon a dodal: TV 421.7

„Správne, Učiteľ, povedal si pravdu! Jediný je a okrem neho iného niet! A milovať ho celým srdcom, celým umom i celou silou a milovať blížneho ako seba samého, je viac ako všetky zápalné obety a žertvy.“ Marek 12,32.33. TV 422.1

Kristova múdra odpoveď zákonníka presvedčila. Vedel, že židovské náboženstvo spočíva skôr na vonkajších obradoch než na vnútornej zbožnosti. Čiastočne si uvedomil bezcennosť obradných obetí a bezduchého prelievania krvi za hriech. Poznal, že láska k Bohu a poslušnosť, ako aj nesebecký vzťah k blížnemu má oveľa väčšiu cenu než celý obradný systém. Svojou ochotou uznať správnosť Kristovho výkladu ako aj rozhodnou pohotovou odpoveďou v prítomnosti ľudu sa tento zákonník výrazne líšil od kňazov a starších. Kristus mal súcit s týmto zákonníkom, ktorý sa odvážil vyjadriť svoje presvedčenie napriek hnevu kňazov a hrozbe popredných mužov. „Keď Ježiš videl, že múdro odpovedal, riekol mu: Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“ Marek 12,34. TV 422.2

Zákonník bol blízko Božieho kráľovstva, lebo pochopil, že skutky spravodlivosti sú Bohu milšie než spaľované či iné obete. Mal by ešte uznať Kristovo božstvo a vierou v neho prijať moc, aby tieto skutky mohol aj konať. Obradné služby boli bezvýznamné, ak ich živá viera nespájala s Kristom. Aj mravný zákon stráca svoj zmysel, ak nepochopíme, aký má vzťah k Spasiteľovi. Kristus opätovne vyjadril, že Otcov zákon znamená viac než len mocenské príkazy a nároky. Zákon obsahuje tú istú zásadu, ktorou sa vyznačuje evanjelium. Zákon ukazuje človekovi jeho povinnosť i jeho vinu. Potom musí hľadať u Krista odpustenie a silu na to, aby mohol plniť požiadavky zákona. TV 422.3

Medzitým, čo Ježiš odpovedal zákonníkovi, prišli aj farizeji. Obrátil sa teda na nich s otázkou: „Čo si myslíte – o Kristovi – čí je syn?“ Touto otázkou ich chcel vyskúšať, aby vyznali, čo súdia o Mesiášovi, či ho pokladajú len za človeka, alebo za Božieho Syna. Ozvali sa hlasy: „Dávidov.“ Keď Ježiš prejavil svoje božstvo mocnými zázrakmi, keď liečil chorých a kriesil mŕtvych, ľudia sa pýtali: „Či to nie je syn Dávidov?“ Sýrofeničanka, slepý Bartimeus a mnohí iní volali k nemu o pomoc: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov!“ Matúš 15,22. Keď vchádzal do Jeruzalema, ľudia ho radostne pozdravovali: „Hosanna, synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ Matúš 21,9. Aj deti v chráme to nadšene opakovali. No napriek tomu mnohí, aj keď Ježiša nazývali synom Dávidovým, neuznávali jeho božstvo. Nechápali, že syn Dávidov, je Boží Syn. TV 422.4

Na odpoveď, že Kristus je syn Dávidov, povedal: „Ako ho potom Dávid v duchu nazýva Pánom, keď vraví: Povedal Pán môjmu Pánovi: Posaď sa mi po pravici, kým ti nepoložím nepriateľov pod nohy? Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako mu je synom? A nik nevedel odpovedať ani slovo a od toho dňa sa ho už nikto neodvážil vypytovať.“ Matúš 22,43-46. TV 423.1