Túžba vekov

63. kapitola — „Tvoj Kráľ prichádza“

„Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati oslice.“ Zachariáš 9,9. TV 394.1

Takto predpovedal prorok Zachariáš päťsto rokov pred Kristovým narodením príchod izraelského kráľa. Teraz sa malo toto proroctvo naplniť. Ten, ktorý tak dlho odmietal kráľovské pocty, prichádza teraz do Jeruzalema ako zasľúbený dedič Dávidovho trónu. TV 394.2

Kristov slávnostný príchod do Jeruzalema sa konal prvého dňa týždňa. Spasiteľa sprevádzali zástupy tých, čo sa k nemu zišli v Betánii, a boli zvedaví, ako bude prijatý. Mnohí ľudia prichádzali do mesta kvôli veľkonočným sviatkom a pridali sa k zástupu, ktorý očakával Ježiša. Zdalo sa, že celá príroda jasá, stromy boli v sviežej zeleni a ich kvety šírili príjemnú vôňu. Z ľudí vyžaroval nový život a radosť. Nádej nového kráľovstva sa znova rozzelenala. TV 394.3

Pred príchodom do Jeruzalema poslal Ježiš dvoch svojich učeníkov, aby mu priviedli oslicu aj s osliatkom. Pri svojom narodení bol Spasiteľ odkázaný na cudzie pohostinstvo. Ležal vo vypožičaných jasliach. A teraz je tiež odkázaný na cudziu láskavosť, keď chce ako kráľ vojsť do Jeruzalema, hoci mu patrí všetok dobytok zeme. Presnými pokynmi, ktoré dal pri tejto príležitosti učeníkom, opäť sa prejavila jeho božská podstata. Na slová: „Pán ich potrebuje“ majiteľ, podľa predpovede, ochotne vyhovel ich žiadosti. Ježiš si vybral osliatko, na ktorom ešte nikto nesedel. Učeníci nadšene položili na zviera svoje rúcho a posadili naň svojho Majstra. Ježiš dosiaľ vždy chodil pešky a učeníci sa spočiatku divili, že sa rozhodol pre tento spôsob. Potešila ich nádej, že hodlá ísť do Jeruzalema, aby sa predstavil ako kráľ a ujal sa kráľovskej moci. Cestou po osliatko oznámili Ježišovým priateľom svoje radostné očakávanie a nadšenie blízkych i ďalekých dosahovalo vrchol. TV 394.4

Kristus sa riadil židovským zvykom pre kráľovský príchod. Izraelskí králi sa tiež nosievali na osliatku a Mesiáš sa mal podľa proroctva takto ujať svojho kráľovstva. Len čo sa objavil na osliatku, rozliehal sa víťazoslávny jasot. Zástup ho pozdravoval ako Mesiáša, svojho kráľa. Ježiš teraz prijímal poctu, ktorú predtým vždy odmietol, a učeníci to mali za dôkaz, že sa predsa splní ich radostná nádej a že ho uvidia na tróne. Zástup bol presvedčený, že čoskoro odbije hodina oslobodenia. V duchu si predstavovali odchod rímskych vojakov z Jeruzalema a Izrael znova ako nezávislý národ. Všetci boli šťastní a nadšení, ľudia sa v poctách predbiehali. Nemohli mu pripraviť vonkajšiu slávu a lesk, ale pozdravovali ho ich šťastné srdcia. Nemohli mu priniesť drahé dary, preto prestierali svoje rúcha ako koberce na cestu a zdobili ich hustými olivovými a palmovými vetvami. V čele tohto víťazného sprievodu nemohli mať kráľovské zástavy, preto nasekali palmové ratolesti, prírodný znak víťazstva, a mávali nimi za hlasitého prevolávania slávy „Hosanna“. TV 394.5

K zástupu sa postupne pridávali tí, čo sa dozvedeli o Ježišovom príchode. Medzi nimi bolo mnoho divákov, ktorí sa pýtali: „Kto je to? Čo znamená tento rozruch?“ Všetci počuli o Ježišovi a očakávali, že príde do Jeruzalema, vedeli však, že dosiaľ odmietal každú snahu dosadiť ho na trón a veľmi ich udivovalo, že by toto mal byť on. Divili sa, aká zmena sa mohla udiať s tým, ktorý vyhlasoval, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. TV 395.1

Ich otázky umlčal víťazoslávny jasot. Nadšený zástup opätovne prevolával na slávu; pripojili sa k nemu aj ľudia vzdialení a ozvena sa odrážala od okolitých kopcov a údolí. A teraz sa k zástupu pripojili davy z Jeruzalema. Tisíce tých, čo sem prišli sláviť Veľkú noc, vyšli uvítať Ježiša. Pozdravujú ho palmovými vetvami a posvätným spevom. Kňazi v chráme oznamujú zvukom trúby čas večernej bohoslužby, no málokto si to všíma, a poprední muži vyľakane šepkajú jeden druhému: „Celý svet ide za ním.“ Ján 12,19. TV 395.2

Ježiš za svojho pozemského života taký prejav nikdy neprijal. Jasne predvídal následky. To by ho priviedlo na kríž. Predsa to však bol jeho zámer takto verejne sa predstaviť ako Vykupiteľ. Chcel obrátiť pozornosť na obeť, ktorá mala korunovať jeho poslanie v tomto padlom svete. Kým sa ľud v Jeruzaleme schádzal k veľkonočnej slávnosti, on, skutočný Boží Baránok, prichádzal ako dobrovoľná obeť. Jeho cirkev mala vo všetkých dobách bedlivo uvažovať o jeho smrti za hriechy sveta. O ničom z toho nemalo byť nijakých pochybností. Preto bolo treba, aby oči všetkých hľadeli na neho; udalosti, ktoré túto veľkú obeť predchádzali, mali upriamiť pozornosť na obeť samu. Po takých prejavoch, aké sprevádzali jeho slávny vjazd do Jeruzalema, všetci ho budú sledovať až po jeho rýchly príchod na záverečnú scénu. TV 395.3

Všetci budú hovoriť o udalostiach, ktoré súvisia s týmto víťazoslávnym vjazdom, a premýšľať o Ježišovi. Po ukrižovaní si mnohí pripomenú tieto udalosti v súvislosti s jeho utrpením a smrťou. Začnú skúmať proroctvá a budú presvedčení, že Ježiš je Mesiáš; a vo všetkých krajinách sa rozhojní počet veriacich. TV 395.4

Pri tejto jedinej víťazoslávnej udalosti svojho pozemského života mohol sa Spasiteľ objaviť v sprievode nebeských anjelov a za zvuku Božej trúby; to by však odporovalo cieľu jeho poslania a nezhodovalo by sa so zákonom, ktorým sa vo svojom živote riadil. Zostal verný skromnému údelu, ktorý si vyvolil. Musel znášať bremeno ľudskej prirodzenosti do chvíle, keď jeho život bol obetovaný pre život sveta. TV 396.1

Tento deň, ktorý sa učeníkom zdal byť najslávnejším dňom ich života, bol by sa zastrel hustými mrakmi, keby boli vedeli, že tento výjav radosti je len úvodom utrpenia a smrti ich Majstra. Hoci im opätovne hovoril o tom, že musí byť obetovaný, napriek tomu v radostnom zástupe prítomnej chvíle pozabudli na jeho smutné slová a očakávali, že bude úspešne vládnuť na Dávidovom tróne. TV 396.2

Sprievod sa stále rozrastal a ľudí, až na niekoľko málo výnimiek, ovládlo nadšenie chvíle a volali: „Hosanna,“ ktoré sa ozývalo po vrchoch a údoliach. Stále bolo počuť volanie: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ Matúš 21,9. TV 396.3

Svet predtým nikdy nevidel taký rozjasaný zástup. Tento sprievod sa líšil od triumfálnych pochodov slávnych dobyvateľov sveta. Nebol to dav nariekajúcich zajatcov, vedených ako kráľovská korisť. Spasiteľ bol však obklopený trofejami svojej zľutovnej lásky k hriešnemu človekovi. Boli tu zajatci, ktorých vytrhol zo satanovej moci a ktorí za to oslavovali Boha. V čele bol slepec, ktorému vrátil zrak. Najhlasnejšie „Hosanna“ volali tí, ktorým vrátil reč. Ľudia, kedysi chromí, prekypovali radosťou; čo najhorlivejšie lámali palmové ratolesti a mávaním pozdravovali Spasiteľa. Vdovy a siroty velebili Ježišovo meno za skutky milosrdenstva, ktorými im pomohol. Malomocní, ktorých vyliečil, prestierali svoje čisté rúcha na cestu a pozdravovali ho ako kráľa slávy. V zástupe boli aj tí, ktorých jeho hlas prebudil zo spánku smrti. Lazár, ktorého telo sa už v hrobe začalo rozkladať, tešil sa teraz plnej mužnej sile a viedol Spasiteľovo osliatko. TV 396.4

Mnohí farizeji boli svedkami tohto výjavu a plní závisti a zloby snažili sa zmariť prejavy nadšenia ľudu. Všemožne chceli umlčať dav, no ich výzvy a hrozby len zvyšovali nadšenie. Obávali sa, že tento mohutný dav vyhlási Ježiša za kráľa. Nakoniec sa predrali zástupom k Spasiteľovi a začali ho hrozivo a karhavo napomínať: „Učiteľ, zakáž to svojim učeníkom!“ Lukáš 19,39. Odvolávali sa na vrchnosť, ktorá také hlučné demonštrácie zakazuje ako nezákonné. Umlčala ich však Ježišova odpoveď: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, kamene budú kričať.“ Lukáš 19,40. Tieto výjavy víťazoslávneho vjazdu boli z Božieho určenia. Predpovedal ich prorok a bezmocný človek nemohol zmariť Boží zámer. Keby ľudia neboli splnili Boží plán, bol by prepožičal hlas mŕtvym kameňom a tieto by pozdravovali Božieho Syna a dobrorečili mu. Keď sa umlčaní farizeji stiahli, znova bolo počuť celé stovky hlasov volať Zachariášovými slovami: „Plesaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediaci na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ Zachariáš 9,9. TV 396.5

Keď sa sprievod dostal na úbočie vrchu a mal zostúpiť do mesta, Ježiš sa zastavil a celý zástup s ním. Pred ním leží Jeruzalem vo svojej kráse, teraz v lesku zapadajúceho slnka. Chrám upútal pohľady všetkých. Svojím majestátom sa týčil nad všetko ostatné, akoby ukazoval k nebu a usmerňoval myseľ ľudí k jedinému pravému živému Bohu. Chrám bol dlho pýchou a oslavou židovského národa. Aj Rimania sa vychvaľovali jeho nádherou. Ustanovili kráľa, ktorý pomáhal Židom tento chrám prestavať a ozdobiť, a rímsky cisár ho obohatil svojimi darmi. Svojou pevnosťou, bohatstvom a nádherou stal sa jedným z divov sveta. TV 397.1

Kým zapadajúce slnko sfarbovalo oblohu do zlata, obraz jeho slávy osvecoval belosťou žiariaci mramor chrámových múrov a jeho pozláteným stĺpom dodával lesk. Z hrebeňov vrchu, kde Ježiš stál so svojimi nasledovníkmi, to vyzeralo ako masívna snehová stavba so zlatistými vežičkami. Pri vchode do chrámu bol zlatý a strieborný vínny kmeň so zelenými listami a mohutnými strapcami hrozna, ktoré zhotovili najlepší umelci. Toto umelecké dielo predstavovalo Izrael, ako plodonosnú révu. Zlato, striebro a živá zeleň sa tu snúbili s neobvyklým vkusom a jedinečným majstrovstvom; vínne úponky sa ľúbezne vinuli okolo bielych a trblietavých stĺpov a pridŕžali sa zlatých ozdôb, od ktorých sa odrážal lesk zapadajúceho slnka, čo žiarilo slávou, akoby mu ju prepožičalo samo nebo. TV 397.2

Ježiš hľadí na tento výjav a zástupy zmĺkajú pri pohľade na túto nevšednú krásu. Všetci sa obracajú k Spasiteľovi, aby videli aj jeho obdivný záujem. Miesto toho však vidia v jeho tvári tieň smútku. Sú prekvapení a trochu znepokojení, lebo v očiach má slzy a telo sa mu chveje ako strom pred búrkou, kým z jeho chvejúcich sa úst derie sa bolestný, srdcervúci vzdych. Aký to výjav pre anjelov! Ich milovaný veliteľ od bolesti slzí! Aký to pohľad pre jasajúci zástup, ktorý ho s palmami v rukách sprevádza do hlavného mesta, kde sa podľa ich naivných predstáv hodlá ujať vlády! Ježiš plakal pri Lazárovom hrobe; to bol však božsky súcitný zármutok nad ľudským utrpením. Tento náhly vzlykot bol ako žalostný tón veľkého jasajúceho chóru. Uprostred radosti, keď mu všetci vzdávali poctu, izraelský kráľ slzí; nie tichými slzami radosti, ale slzami bôľu neznesiteľnej trýzne. Zástup náhle zosmutnel. Ich prevolávanie umĺklo. Súcitne slzili mnohí, hoci sami nevedeli prečo. Zosmutneli a zmĺkli. Mnohí s ním aj plakali, hoci jeho zármutok nechápali. TV 397.3

Ježiš neplakal preto, žeby sa ľakal svojho utrpenia. Zanedlho pôjde do Getsemanskej záhrady, kde ho zovrie hrôza strašnej temnoty. Neďaleko bola aj Ovčia brána, kadiaľ po celé stáročia ľudia vodievali svoje obetné zvieratá. Čoskoro ňou mal prejsť aj on, pravá Obeť za hriechy sveta, ku ktorej smerovali všetky doterajšie obete. Blízko bola Golgota, miesto blížiaceho sa smrteľného zápasu. Vykupiteľ však neslzil a nevzlykal pod vplyvom tône blízkej a strašnej smrti. Jeho zármutok nebol sebecký. Myšlienka na vlastné utrpenie nezastrašovala jeho ušľachtilú, sebaobetavú dušu. Ježišovo srdce ranil pohľad na Jeruzalem. Jeruzalem, ktorý zavrhol Božieho Syna a pohrdol jeho láskou. Nedal sa presvedčiť jeho mocnými zázrakmi a hodlal ho usmrtiť. Videl, akú vinu berie toto mesto na seba, keď zavrhuje svojho Vykupiteľa; a videl aj to, čím mohlo byť, keby bolo prijalo toho, ktorý mu jediný mohol pomôcť. Prišiel ho zachrániť; ako sa ho mohol vzdať? TV 398.1

Izrael bol uprednostnený ľud, jeho chrám bol Božím príbytkom, bol „celej zeme rozkošou“. Žalm 48,2. Bol svedkom vyše tisícročnej Kristovej strážnej starostlivosti a nežnej lásky, akou sa otec stará o svoje jediné dieťa. V tomto chráme oznamovali proroci varovné posolstvá. Odtiaľ vystupovala k Bohu kadidlová vôňa spolu s modlitbami veriacich. Tu tiekla krv obetných zvierat symbolizujúcich krv Kristovu. Nad zľutovnicou vo svätyni svätých zjavoval Hospodin svoju slávu. Kňazi tu po celé stáročia vykonávali slávnostné symbolické obrady. To všetko sa muselo skončiť. TV 398.2

Ježiš zodvihol svoju ruku, ktorá tak často žehnala chorým a trpiacim, smerom k mestu odsúdenému na zničenie a bolestným vzlykom zvolal: „Kiežby si aj ty aspoň v tento deň spoznalo, čo ti slúži k pokoju!“ Lukáš 19,42. Tu sa Spasiteľ odmlčal a nevyriekol, čím sa Jeruzalem mohol stať, keby bol prijal pomoc, ktorú mu Boh chcel dať – dar svojho milovaného Syna. TV 398.3

Keby bol Jeruzalem poznal, čo prednostne poznať smel, a dbal na svetlo, ktoré mu nebo poslalo, mohol sa pochváliť blahobytom, mohol byť ozdobou medzi národmi a v Božej moci mohol byť záštitou slobody. Nebolo by v jeho bránach ozbrojených vojakov a na hradbách by neviali rímske zástavy. Syn Boží v duchu videl slávnu budúcnosť, akú Jeruzalem mohol mať, keby bol prijal Vykupiteľa. Mesto sa mohlo skrze neho uzdraviť zo svojej vážnej choroby, zbaviť sa otroctva a stať sa mohutnou metropolou sveta. Z jeho múrov mohla letieť holubica mieru do všetkých národov. Jeruzalem sa mohol stať slávnou ozdobou sveta. TV 398.4

Tento jasný obraz možností Jeruzalema sa však stráca Spasiteľovmu pohľadu. Uvedomuje si, čím je toto mesto pod rímskou nadvládou, pod Božím hnevom a ničivým odvetným súdom a vo svojom náreku pokračuje: „Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“ Lukáš 19,42-44. TV 399.1

Kristus prišiel zachrániť Jeruzalem i jeho obyvateľov, ale farizejská pýcha, pokrytectvo, nevraživosť a zloba mu bránili splniť tento zámer. Ježiš vedel, aký strašný súd stihne toto úbohé mesto. Videl vojskom obkľúčený Jeruzalem, jeho stiesnených obyvateľov odsúdených na smrť hladom, matky, ktoré jedia mŕtve telá svojich detí i zápas rodičov a detí o posledný kúsok jedla, keď mučivý hlad už zničil všetky prirodzené city. Videl ako Židia tvrdošijne zavrhli jeho spásu. Rovnako hlavato odmietli podrobiť sa armáde votrelcov. Hľadel na Golgotu, kde bude sám ukrižovaný a kde bude krížov ako stromov v lese. Videl zúbožených obyvateľov mučených na škripci a ukrižovaných, videl zničené skvostné paláce, chrám v rozvalinách a z jeho múrov nezostal kameň na kameni. Mesto bolo potom zorané ako pole. Spasiteľ mal pri pohľade na túto strašnú scénu naozaj dôvod k plaču. TV 399.2

Jeruzalem bol Spasiteľovým miláčikom a ako láskavý otec oplakáva svojho márnotratného syna, tak plakal Ježiš nad svojím obľúbeným mestom. Ako sa ťa mám zrieknuť? Ako mám hľadieť na tvoju záhubu? Mám ťa nechať, aby si doplnil čašu svojej neprávosti? Jediný človek má takú cenu, že v porovnaní s ním aj svety sú bezvýznamné; tu sa však do záhuby rútil celý národ. Čoskoro slnko zapadne a s ním sa má pre Jeruzalem skončiť aj deň Božieho milostivého navštívenia. Zatiaľ čo sprievod stál na svahu Olivového vrchu, Jeruzalem mal ešte čas na pokánie. Anjel milosrdenstva vystieral krídla, aby zostúpil zo zlatého trónu a uvoľnil priechod spravodlivosti a neodkladnému súdu. Kristovo láskyplné srdce sa dosiaľ prihováralo za Jeruzalem, ktorý odmietal jeho milosrdenstvo, pohŕdal jeho láskou a bol pripravený preliať jeho krv. Keby sa ešte teraz odhodlal na pokánie, nemuselo by byť neskoro. Kým posledné lúče zapadajúceho slnka osvecujú chrám, vežu i vrchnú vežičku, nenakloní niektorý dobrý anjel toto mesto Spasiteľovej láske a nezachráni ho pred zničením? Nádherné a hriešne mesto, ktoré kameňovalo prorokov, ktoré zavrhlo Božieho Syna, ktoré pre svoju nekajúcnosť úpelo v okovách otroctva, prežívalo posledné chvíle Božej milosti. TV 399.3

Boží Duch napriek tomu znova oslovuje Jeruzalem. Skôr než sa skončí deň, je tu ďalšie svedectvo o Kristovi. Zaznieva svedecký hlas a odpovedá na volanie prorockej minulosti. Ak Jeruzalem počuje toto volanie a prijme Spasiteľa, ktorý vchádza do jeho brán, môže byť zachránený. TV 400.1

Jeruzalemskí poprední muži sa dozvedeli, že Ježiš sa blíži k mestu s veľkým sprievodom ľudu. Pre Božieho Syna však nemali slová privítania. S obavou mu idú v ústrety a chcú rozohnať zástup. Keď sprievod zostupoval z Olivového vrchu, poprední Izraelci mu zastúpili cestu. Spýtali sa ho na príčinu tohto hlučného jasotu. Na otázku: „Kto je to?“ im Duchom inšpirovaní učeníci dali odpoveď. Výrečne pripomenuli proroctvá o Kristovi: TV 400.2

Adam vám povie, že je Semenom ženy, ktoré rozdrví hadovi hlavu. TV 400.3

Spýtajte sa Abraháma, odpovie vám: Je to „Melchisedech, kráľ Sálema“ (1. Mojžišova 14,18), kráľ pokoja. TV 400.4

Jákob vám pripomenie: „Je to Šílo z Júdovho pokolenia“. Izaiáš dodá: „Immanuel;“ „Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ Izaiáš 7,14; Izaiáš 9,6 (ROH); Izaiáš 9,5 (ECAV). TV 400.5

Jeremiáš vám povie: Je to Dávidov spravodlivý výhonok; „Hospodin, naša spravodlivosť“. Jeremiáš 23,5.6. TV 400.6

Daniel dosvedčí: On je Mesiáš. TV 400.7

Hozeáš hovorí: „Hospodin je Boh mocností, Hospodin je jeho meno.“ Hozeáš 12,5 (ROH); Hozeáš 12,6 (ECAV). TV 400.8

Ján Krstiteľ vám povie: „On je Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ Ján 1,29. TV 400.9

Všemohúci prehlásil zo svojho trónu: „Toto je môj milovaný syn.“ Matúš 3,17. TV 400.10

My, jeho učeníci, hovoríme: Je to Ježiš, Mesiáš, Knieža života, Vykupiteľ sveta. TV 400.11

Aj knieža mocností temna ho uznáva: „Viem, kto si; Svätý Boží.“ Marek 1,24. TV 400.12