Túžba vekov

55. kapitola — Bez okázalosti

Niektorí z farizejov prišli k Ježišovi s otázkou: „Kedy príde Božie kráľovstvo?“ Viac ako tri roky uplynuli odvtedy, čo sa po celej krajine rozšírilo mocné posolstvo Jána Krstiteľa: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Matúš 3,2. Farizeji však dosiaľ nevideli ani náznak tohto kráľovstva. Mnohí z tých, čo zavrhli Jána a na každom kroku sa protivili Ježišovi, naznačovali, že jeho poslanie sklamalo. TV 352.1

Ježiš odpovedal: „Príchod Božieho kráľovstva sa nedá spozorovať. Ani nepovedia: Hľa, tu je! Alebo: Tam je! Lebo kráľovstvo Božie je medzi vami.“ Lukáš 17,20.21. Božie kráľovstvo sa začína v srdci. Nehľadajme tu či tam prejavy pozemskej moci, ktoré by naznačovali jeho príchod. TV 352.2

Učeníkom potom povedal: „Prídu dni, keď si budete žiadať vidieť jeden z dní Syna človeka, ale neuvidíte.“ Lukáš 17,22. To znamená: Pretože prichádza bez svetskej slávy, ste v nebezpečenstve, že slávu môjho poslania nezbadáte. Neuvedomujete si akú prednosť máte, že je medzi vami, aj keď v ľudskej podobe, ten, ktorý je životom a svetlom ľudí. Prídu dni, keď sa budete túžobne ohliadať po terajšej príležitosti, keď smiete s Božím Synom chodiť a zhovárať sa s ním. TV 352.3

Pre svoje sebecké a prízemné záujmy Ježišovi učeníci nemohli pochopiť duchovnú slávu, ktorú im Kristus chcel zjaviť. Spasiteľovu povahu a jeho poslanie plne ocenili len po jeho odchode k Otcovi a po vyliatí Ducha Svätého na veriacich. Keď prijali krst Ducha, začali si uvedomovať, že boli v prítomnosti samého Pána slávy. Keď si pripomenuli Kristove slová, pochopili proroctvá a porozumeli aj divom ktoré konal. Rozpamätali sa na jeho obdivuhodný život a pripadali si ako ľudia, čo sa práve prebrali zo sna. Uvedomili si: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme uvideli jeho slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ Ján 1,14. Kristus skutočne prišiel od Boha na hriešny svet, spasiť padlé Adamove deti. Ozrejmili si, že nie sú tak dôležití, ako si to predtým mysleli. Stále znova si pripomínali jeho slová a činy. Dosiaľ len čiastočne pochopené naučenia im pripadali ako nové zjavenie. Písmo sa im stalo novou knihou. TV 352.4

Pri skúmaní proroctiev o Kristovi učeníci prichádzali bližšie k Bohu a učili sa od toho, ktorý vstúpil na nebesá, aby dokonal dielo, ktoré na zemi začal. Poznávali, že v ňom prebýva múdrosť, ktorú bez Božej pomoci nikto z ľudí nepochopí. Potrebovali pomoc toho, o ktorom prorokovali králi, proroci a iní zbožní ľudia. Opätovne s údivom čítali prorocké údaje o jeho povahe a diele. Ako slabo kedysi chápali prorocké spisy! Ako pomaly vnikali do významných právd, ktoré svedčili o Kristovi! Keď ho pozorovali medzi ľuďmi v jeho pozemskom ponížení, nechápali jeho podvojnú podstatu. Mali zastretý zrak, takže v tajomstve jeho vtelenia nepostrehli plnosť a jednotu božsko-ľudskej prirodzenosti. Keď ich však osvietil Duch Svätý, ako sa len roztúžili znova ho uvidieť a sadnúť si mu k nohám! Ako si priali, aby mohli prísť k nemu a požiadať ho, aby im vyložil, čo z Písma nevedeli chápať! Ako pozorne by teraz počúvali jeho slová! Čo mienil Kristus, keď povedal: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli.“ Ján 16,12. Ako túžili všetko to sa dozvedieť! Zarmucovalo ich, že mali slabú vieru, že ich predstavy boli také pomýlené a že nevedeli pochopiť skutočnosť. TV 352.5

Boh poslal svojho posla, ktorý zvestoval Kristov príchod a pozornosť židovského národa a celého sveta zameriaval na jeho poslanie, aby sa všetci ľudia mohli pripraviť a privítať ho. Touto obdivuhodnou osobnosťou, ktorej príchod Ján oznamoval, bol ten, ktorý medzi nimi už viac ako tridsať rokov žil a oni ho vlastne nepoznali ako toho, ktorý prišiel od Boha. Učeníci mali výčitky svedomia, lebo dovolili, aby im nevera zatemnila a oslabila chápanie. V tomto temnom svete svietilo svetlo a oni si neuvedomovali, odkiaľ svieti. Vyčítavo sa pýtali, prečo sa správali tak, že ich Kristus musel karhať. Často si pripomínali jeho slová a vraveli si: „Prečo sme dovolili, aby nám prízemné záujmy a protivenstvá zo strany kňazov a rabínov natoľko zatemnili myseľ, že sme nepochopili, že medzi nami je niekto väčší ako Mojžiš, a poúča nás niekto múdrejší ako Šalamún? Akí hluchí a nechápaví sme boli!“ TV 353.1

Tomáš nechcel uveriť, kým nevložil prst do otvorenej rany, ktorá zostala po rímskych vojakoch. Peter ho zaprel v kritickej chvíli jeho poníženia a zavrhnutia. Tieto tiesnivé spomienky sa im dotieravo vracali v jasných predstavách. Boli s ním, no nepoznali ho a nevážili si ho. Ako im to teraz všetko rozrývalo srdce, keď poznali svoju neveru! TV 353.2

Keď sa kňazi a poprední muži spojili proti nim, odviedli ich pred radu a uväznili, Kristovi nasledovníci sa radovali, že „boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno“. Skutky apoštolov 5,41. Tešili sa, že smeli ľuďom i anjelom dokázať, že poznali Kristovu slávu a rozhodli sa nasledovať ho za každú cenu. TV 353.3

Ako za čias apoštolov aj dnes platí, že bez osvietenia Duchom Svätým ľudia nemôžu poznať Kristovu slávu. Do sveta zahľadené a nezásadné kresťanstvo nevie oceniť Božiu pravdu a Božie dielo. Majstrových nasledovníkov nenájdeme na pohodlných cestách pozemskej slávy a prispôsobovania sa svetu. Sú ďaleko vpredu, na úzkych chodníkoch, kde je plno námahy, poníženia a pohanenia; v prvej línii boja proti „kniežatstvám a mocnostiam“, proti „vládcom tohto temného sveta“, proti „zloduchom v nebeských sférach“. Efezským 6,12. Aj dnes sú títo ľudia podobne nepochopení, hanobení a utláčaní zo strany duchovných a farizejov dneška, ako za čias Kristových. TV 354.1

Božie kráľovstvo neprichádza s vonkajšou okázalosťou. Sebazapieravý duch evanjelia Božej milosti nemôže byť nikdy v súlade s duchom sveta. Ide o dve protichodné zásady. „Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať.“ 1. Korinťanom 2,14. TV 354.2

V dnešnom náboženskom svete si mnohí myslia, že pracujú na zriadení Kristovho kráľovstva ako pozemského a časného panstva. Nášho Pána by chceli urobiť vládcom kráľovstiev tohto sveta, ktorý by ovládol súdne siene a armády, zákonodarstvo, paláce a trhoviská. Utešujú sa nádejou, že bude vládnuť zákonnou mocou, posilnenou ľudskou autoritou. Kým tu však osobne prítomný nie je, miesto neho chcú presadzovať zákony jeho kráľovstva. Aj Židia Kristovej doby túžili po zriadení takého kráľovstva. Boli by prijali Ježiša, keby bol ochotný zriadiť pozemskú vládu, uzákoniť všetko, čo pokladali za Boží zákon, a ich by bol povolal za vykladačov jeho vôle a vykonávateľov jeho moci. On však povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Ján 18,36. Nechcel prijať pozemský trón. TV 354.3

Vláda, pod ktorou žil Ježiš, bola skorumpovaná a despotická; všade sa páchalo krikľavé bezprávie – vydieranie, neznášanlivosť, útlak a násilie. Spasiteľ sa však nepokúšal o nejakú vonkajšiu reformu občianskeho poriadku. Neútočil na spoločenské nešváry, ani neodsudzoval nepriateľov národa. Nezasahoval do vládnych či správnych záležitostí tých, čo boli pri moci. Ako náš príklad stránil sa vládnych kruhov. Nie azda preto, že by bol k ľudskému utrpeniu ľahostajný, ale preto, že ho vonkajším, čiste ľudským úsilím odstrániť nemožno. Účinná náprava musí začať zmenou srdca každého jednotlivca. TV 354.4

Kristovo kráľovstvo nevzniká z rozhodnutia súdnych dvorov, poradných zborov či zákonodarných zhromaždení a obíde sa aj bez patronácie mocných tohto sveta. Rodí sa len vtedy, keď Duch Svätý do prirodzenosti človeka vštepí prirodzenosť Kristovu. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: Tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha.“ Ján 1,12.13. To je jediná moc, ktorá môže ľudstvo povzniesť. Človek sa môže účastniť uskutočňovania tohto diela svojou ochotou zvestovať Božie slovo a žiť podľa neho. TV 354.5

Keď apoštol Pavol začal pôsobiť v Korinte, v tom preľudnenom blahobytnom a bezbožnom meste, poškvrnenom bezmennými pohanskými neresťami, povedal: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“ 1. Korinťanom 2,2. Keď neskôr písal niektorým, čo sa poškvrňovali najhoršími hriechmi, mohol im pripomenúť: „Obmyli ste sa, boli ste posvätení, boli ste ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha.“ „Ustavične vzdávam vďaku svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristu Ježišovi.“ 1. Korinťanom 6,11; 1,4. TV 355.1

Ako za dní Kristových ani dnes Božie kráľovstvo nie je v moci tých, čo čakajú uznanie a podporu od pozemských vládcov, ľudských zákonov, ale je záležitosťou tých, čo v Kristovom mene zvestujú ľuďom duchovné pravdy, ktoré príjemcov privedú k Pavlovej skúsenosti: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ Galaťanom 2,19.20. Potom budú pracovať ako Pavol pre blaho iných. On povedal: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ 2. Korinťanom 5,20. TV 355.2