Túžba vekov

49. kapitola — Sviatok stánkov

Trikrát ročne sa Židia museli schádzať v Jeruzaleme z náboženských dôvodov. Pokyny týkajúce sa týchto zhromaždení im dal neviditeľný Vodca Izraela, skrytý v oblačnom stĺpe. Židia sa nemohli nimi riadiť v zajatí; keď sa však ľud vrátil do svojej krajiny, slávnosti boli obnovené. Podľa Božieho zámeru mali tieto výročné sviatky ľudu pripomínať Boha. Tento zámer však kňazi a vodcovia národa, až na niekoľko málo výnimiek, stratili zo zreteľa. Svedkom ich zvrátenosti bol ten, ktorý tieto ceremoniálne zhromaždenia nariadil a poznal ich význam. TV 310.1

Sviatok stánkov bol posledným zhromaždením v roku. Hospodin chcel, aby ľud v tomto sviatočnom čase uvažoval o jeho dobrote a milosrdenstve. Celá zem bola pod jeho dohľadom a prijímala jeho požehnanie; dňom i nocou nad ňou bdel, slnkom a dažďom sa staral o úrodu. Z palestínskych údolí a rovín sa zberalo obilie. Vzácny olej sa lisoval z olív a odkladal v nádobách. Palmy priniesli svoje plody a z červenastých strapcov hrozna sa vytláčala šťava. TV 310.2

Slávnosť trvala sedem dní; obyvatelia Palestíny a mnohí aj z iných krajín odišli zo svojich domovov a prišli do Jeruzalema, aby sa mohli slávnosti zúčastniť. Ľudia prichádzali zďaleka i zblízka a na znamenie radosti neprišli s prázdnymi rukami. Starí i mladí, bohatí i chudobní, všetci priniesli nejaký dar ako prejav vďaky tomu, ktorý svojou dobrotou žehnal rok a sýtil ich hojnosťou. Z okolitých lesov sa prinieslo všetko, čo lahodilo oku a vyjadrovalo všeobecnú radosť, takže mesto malo vzhľad prekrásneho hája. TV 310.3

Táto slávnosť bola nielen poďakovaním za úrodu, ale aj pripomienkou, ako sa Boh staral o Izraela na púšti. Na pamiatku svojho púšťového pobytu v stanoch Izraelci v tieto dni bývali v stánkoch prikrytých zelenými vetvami. Postavili si ich na uliciach, na chrámovom nádvorí alebo na strechách domov. Na kopcoch i v údoliach okolo Jeruzalema bolo tiež mnoho takto ovetvených príbytkov, ktoré akoby s ľudom žili. TV 310.4

Veriaci slávili tieto dni posvätným spevom a ďakovnými modlitbami. Krátko pred týmto sviatkom bol Deň zmierenia, keď ľud po vyznaní svojich hriechov vypočul oznam, že je zmierený s Bohom. To bola príprava na radosť z týchto sviatkov. „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá jeho milosť“ (Žalm 106,1) – to bol víťazný tón všetkých hudobných nástrojov spolu s volaním „Hosanna“, ktoré sprevádzal spoločný spev. Všeobecná radosť vrcholila v chráme. Tu sa v celej nádhere predvádzal obetný obrad. Po oboch stranách bieleho mramorového schodišťa tejto posvätnej budovy bol chór levitov pripravený zaspievať bohoslužobnú pieseň. Po nich spieval zástup veriacich, ktorí mávali palmovými a myrtovými vetvami. Zblízka i zďaleka sa k nim pridávali ďalšie hlasy, takže chválospevy sa ozývali aj po okolitých pahorkoch. TV 310.5

Chrám i nádvorie osvecovalo v noci umelé svetlo. Hudba, mávanie palmovými vetvami, radostné „Hosanna“, veľké zhromaždenie ľudu vo svetle visiacich lámp, kňazské rúcha a veľkolepé obrady tvorili scénu, ktorá v prítomných zanechávala hlboký dojem. Najdojímavejším a najradostnejším obradom slávnosti bol však ten, ktorý pripomínal udalosť z pobytu na púšti. TV 311.1

Hneď na úsvite zaznieval z kňazských strieborných trúb dlhý, prenikavý tón. Odpovedali naň zvuky iných trúb a radostný jasot ľudu zo stánkov niesol sa po kopcoch i dolinách a vítal tento slávnostný deň. Kňaz potom nabral z tečúcich vôd Kedronu do nádoby vodu, zodvihol ju ponad hlavu a za zvuku trúb podľa taktov hudby pomalým a slávnostným krokom vystupoval po širokých chrámových schodoch, pričom spieval žalmické slová: „Zastavili sa naše nohy v tvojich bránach, Jeruzalem!“ Žalm 122,2. TV 311.2

Kňaz priniesol nádobu k oltáru, ktorý bol uprostred kňazského nádvoria. Tu boli aj dve strieborné umývadlá a pri každom z nich stál kňaz. Do jedného umývadla nalial vodu z nádoby a do druhého víno; obsah oboch vtekal do potrubia, ktoré bolo spojené s Kedronom a viedlo do Mŕtveho mora. Takto posvätená voda predstavovala prameň, ktorý na Boží rozkaz vyrazil zo skaly, aby uhášal smäd Izraelcov. Potom zneli ďalšie chválospevy: „Hospodin je moja sila a moja pieseň. On sa mi stal spasením. S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy.“ Izaiáš 12,2.3. TV 311.3

Keď sa synovia Jozefa z Nazareta pripravovali na Slávnosť stánkov, videli, že Ježiš ničím nenaznačil, že by ta chcel ísť. Pozorne ho sledovali. Po uzdravení chorého v Bethezde nebol ani pri jednej z národných slávností. Snažil sa vyhnúť sporom s jeruzalemskými predstaviteľmi, a preto sa venoval práci v Galilei. Jeho zdanlivé prehliadanie náboženských zhromaždení a zrejmé nepriateľstvo voči nemu zo strany kňazov a rabínov mýlili jeho známych, ba aj samotných učeníkov a príbuzných. Vo svojom učení zdôrazňoval požehnanie, ktoré plynie z poslušnosti Božiemu zákonu, a predsa sám akoby bol k ustanoveným bohoslužbám ľahostajný. Jeho styky s publikánmi a inými zlopovestnými ľuďmi, nevšímavosť voči rabínskym ustanoveniam a voľnosť, s akou odstraňoval tradičné požiadavky týkajúce sa soboty, tým všetkým vzbudzoval mnohé pochybnosti a dostával sa do rozporu s náboženskými autoritami. Jeho bratia sa nazdávali, že sa mýli, keď sa odcudzuje veľkým a učeným mužom národa. Mysleli si, že títo ľudia iste majú pravdu a že sa Ježiš mýli, keď im odporuje. Pozorovali však jeho bezúhonný život, a hoci nepatrili medzi jeho učeníkov, jeho skutky ich predsa dojímali. Lichotila im jeho obľuba medzi ľuďmi v Galilei; stále dúfali, že podá dôkaz o svojej moci, ktorý presvedčí farizejov, že je tým, za koho sa vydáva. Čo, ak je naozaj Mesiáš, Knieža Izraela?! Táto myšlienka udržovala v nich pyšný pocit uspokojenia. TV 311.4

Mali o ňu také obavy, že Krista nabádali, aby do Jeruzalema šiel. Hovorili: „Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš! Veď nik nerobí nič v skrytosti, ak sa chce stať verejne známym. Keď robíš takéto veci, ukáž sa svetu!“ Ján 7,3.4. Toto „keď“ naznačovalo ich pochybnosť a nedôveru. Pripisovali mu zbabelosť a slabosť. Ak vie o tom, že je Mesiáš, prečo tá jeho nezvyklá uzavretosť a pasivita? Ak má skutočne takú moc, prečo nejde verejne do Jeruzalema a neuplatní svoje nároky? Prečo nekoná v Jeruzaleme tie obdivuhodné skutky, ktoré sa mu pripisujú v Galilei? Naznačovali mu: Neskrývaj sa v osamelých krajoch a neslúž svojimi mocnými skutkami nevedomým roľníkom a rybárom. Predstav sa v hlavnom meste, snaž sa získať podporu kňazov i kniežat a spoj národ v novom kráľovstve. TV 312.1

Ježišovi bratia vychádzali zo sebeckých pohnútok, ktoré tak často ovládajú srdce ľudí túžiacich po okázalej sláve. Tento duch prevládal vo svete. Boli urazení, lebo Kristus namiesto snahy získať pozemský trón sa predstavil ako Chlieb života. Boli veľmi sklamaní, keď ho toľkí z jeho učeníkov opustili. Aj oni sami sa odvrátili od neho, aby nemuseli niesť kríž, keby uznali to, čo jeho skutky zjavujú: že je Boží Posol. TV 312.2

„Ježiš im povedal: Môj čas ešte nenadišiel, ale váš čas je stále tu. Vás nemôže svet nenávidieť, mňa však nenávidí, lebo ja o ňom svedčím, že jeho skutky sú zlé. Vy choďte na sviatky! Ja na tieto sviatky nejdem, lebo môj čas sa ešte nenaplnil. Toto povedal a ostal v Galilei.“ Ján 7,6-9. Jeho bratia sa s ním zhovárali povýšene; naznačovali mu, čo má robiť. Ježiš však odmietol ich výčitky, nepokladal ich za svojich nesebeckých a skromných učeníkov, ale za ľudí svetsky zmýšľajúcich. Povedal: „Vás nemôže svet nenávidieť, mňa však nenávidí, lebo ja o ňom svedčím, že jeho skutky sú zlé.“ Svet neodporuje tým, čo majú jeho ducha; miluje ich ako svojich vlastných. TV 312.3

Svet nebol pre Krista miestom pohody a príležitostí na sebavyvýšenie. Nečakal na príležitosť, aby sa chopil moci a slávy. Pre neho to nemalo nijakú cenu. Svet mu bol miestom, kam ho poslal Otec. Prišiel, aby svet mohol žiť; prišiel uskutočniť veľký plán vykúpenia. Zachraňoval padlé ľudstvo. Nemal byť domýšľavý, nemal sa nerozvážne vrhať do nebezpečenstva a nemal vyvolávať krízu. Každá udalosť v jeho diele mala určitú hodinu. Musel trpezlivo čakať. Vedel, že musí rátať s nenávisťou sveta; uvedomoval si, že jeho dielo sa skončí smrťou, no predčasne sa jej vystavovať nebolo podľa Otcovej vôle. TV 313.1

Správa o Kristových zázrakoch sa rozšírila z Jeruzalema všade ta, kde boli Židia, a hoci ho už celé mesiace nebolo vidieť pri sviatočných príležitostiach, ľudia sa neprestali o neho zaujímať. Zo všetkých končín sveta prišli mnohí na Slávnosť stánkov v nádeji, že ho uvidia. Na začiatku slávnosti sa mnohí naň spytovali. Farizeji a poprední muži očakávali jeho príchod, lebo dúfali, že im poskytne príležitosť, aby ho mohli odsúdiť. S netrpezlivosťou sa pýtali: „Kde je?“ To však nikto nevedel. Každý myslel predovšetkým na neho. Zo strachu pred kňazmi a staršími sa nikto neodvážil uznať ho za Mesiáša, ale všade sa potichu s celou vážnosťou hovorilo o ňom. Mnohí ho obhajovali ako Posla od Boha, kým iní ho označovali za zvodcu ľudu. TV 313.2

Ježiš medzitým nepozorovane prišiel do Jeruzalema. Vyhliadol si málo navštevovanú ulicu, aby sa vyhol chodcom, ktorí prichádzali do mesta zo všetkých strán. Keby sa bol pridal k niektorej z karaván putujúcich na túto slávnosť, bol by pri vstupe do mesta upútal na seba všeobecnú pozornosť a nadšenie ľudu by bolo podnietilo vládcov proti nemu. Aby sa tomu vyhol, rozhodol sa, že pôjde sám. TV 313.3

Počas slávnosti, keď rozruch okolo jeho osoby bol najväčší, prišiel na nádvorie chrámu, kde bol veľký zástup. Pretože ho ľudia dosiaľ na slávnosti nevideli, domnievali sa, že sa obáva moci kňazov a starších. Jeho prítomnosť ich prekvapila. Všetci zmĺkli. Divili sa, ako dôstojne a odvážne sa správa medzi úhlavnými nepriateľmi, ktorí túžili po jeho smrti. TV 313.4

Keďže sa stal stredom pozornosti tohto veľkého davu, oslovil zhromaždených, ako predtým nikto iný. Jeho slová svedčili o tom, že zákon a izraelské ustanovenia, obetnú službu i odkaz prorokov pozná oveľa lepšie, než bývalo u kňazov a rabínov zvykom. Búral priehrady formalizmu a tradície. Zdalo sa, akoby mu budúce udalosti prebiehali pred očami. O pozemských i nebeských veciach, o záležitostiach ľudských i Božích hovoril s úplnou istotou ako ten, kto videl toho Neviditeľného. Reč bola celkom jasná a presvedčivá, a ľud aj tu ako v Kafarnaume žasol nad jeho učením, „lebo v jeho slove bola moc“.Lukáš 4,32. Niekoľkými príkladmi varoval svojich poslucháčov pred nešťastím, ktoré stihne všetkých, čo zavrhnú požehnanie, ktoré im priniesol. Podal im všetky dôkazy o tom, že prichádza od Boha, a všemožne sa snažil priviesť ich k pokániu. Nebol by ho zavrhol ani usmrtil vlastný národ, keby ho bol mohol zachrániť pred spáchaním tohto činu. TV 313.5

Prítomní žasli nad jeho znalosťou zákona a prorokov a medzi sebou sa pýtali: „Ako tento človek pozná Písmo, keď sa neučil?“ Ján 7,15. Za učiteľa náboženstva nepokladali totiž nikoho, kto neštudoval v rabínskych školách. Ježiša a Jána Krstiteľa považovali za nevedomých, lebo do týchto škôl nechodili; no tí, čo ich počuli, divili sa ich znalostiam Písma, hoci „sa neučili“. Je pravda, že ľudia ich neučili, ale ich učiteľom bol sám Boh a od neho prijali vrcholnú múdrosť. TV 314.1

Keď Ježiš hovoril v chrámovom nádvorí, ľud akoby onemel. Jeho najväčší nepriatelia sa cítili bezmocní a nemohli mu uškodiť. Na čas pozabudli na iné záujmy. TV 314.2

Denne učil ľudí až do onoho posledného „veľkého dňa sviatkov“. Ján 7,37. Ráno tohto dňa boli už ľudia z dlhých slávností unavení. Ježiš náhle prehovoril hlasom, ktorý znel celým chrámovým nádvorím: TV 314.3

„Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije, hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ Ján 7,37.38. Takú výzvu ľudia veľmi potrebovali. Boli svedkami nepretržitej slávy a nádhery, ich zrak bol oslepený leskom svetla a farieb, v ušiach im zneli tie najdojímavejšie melódie; no v celej tejto okázalej obradnosti nebolo nič, čo by uspokojilo potreby ducha, nič, čo by utíšilo smäd duše po tom, čo je nepominuteľné. Ježiš ich vyzval, aby prišli a pili z prameňa života, ktorý sa v nich môže stať studnicou vody tečúcej do večného života. TV 314.4

Onoho rána kňaz konal obrad pripomínajúci udalosť, keď Mojžiš uderil skalu na púšti. Táto skala predstavovala toho, ktorý svojou smrťou spôsobí, že živé prúdy spasenia potečú všetkým duchovne vysmädnutým. Kristove slová boli vodou života. Tu, v prítomnosti zhromaždeného davu sa Kristus vystaví ranám, aby svet dostal vodu života. Utrpením chcel satan zničiť Krista, Knieža života; no pod údermi zo skaly vytryskla živá voda. Pri Ježišových slovách sa ľudské srdcia zachvievali neobvyklou bázňou a mnohí boli ochotní so Samaritánkou požiadať: „Daj mi takej vody, aby som už nebola smädná.“ Ján 4,15. TV 314.5

Ježiš poznal potreby duše. Sláva, bohatstvo a česť nemôžu uspokojiť srdce. „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije.“ Rovnako víta bohatých i chudobných, veľkých i malých. On sľubuje pomoc preťaženým, potešenie zarmúteným a útechu zúfalým. Mnohí z tých, čo Ježiša počuli, oplakávali sklamané nádeje, mnohí utajovali skrytý bôľ, mnohí sa snažili utíšiť svoju neukojenú túžbu po veciach sveta a po ľudskej chvále, ale keď všetko získali, zistili, že svojou námahou dospeli len k deravej studni, z ktorej sa smäd nedal utíšiť. Aj uprostred lesku radostných slávností zostávali nespokojní a smutní. Z pochmúrnych myšlienok ich vyrušila náhla výzva: „Ak je niekto smädný...“; a keď počuli ďalšie slová, v ich mysli sa vznietila iskra novej nádeje. Duch Svätý im dotiaľ pripomínal tento symbol, kým v ňom nepostihli ponuku neoceniteľného daru spasenia. TV 315.1

Kristove slová dosiaľ zaznievajú tým, čo cítia duchovný smäd a ešte naliehavejšie vyzývajú nás, než tých, čo ich počuli v chráme v onen posledný deň slávnosti. Studňa je prístupná všetkým. Unaveným a vyčerpaným sa ponúka občerstvenie dúškom vody večného života. Ježiš dosiaľ volá: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije.“ „Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.“ Zjavenie Jána 22,17. „Kto sa však napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Ján 4,14. TV 315.2