Túžba vekov

44. kapitola — Pravé znamenie

„Znova opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru, do stredu dekapolského kraja.“ Marek 7,31. TV 281.1

Bolo to práve v krajine Desaťmestia, kde Ježiš uzdravil posadnutých z Gergezy. Tunajší ľudia vydesení stratou svíň žiadali Ježiša, aby od nich odišiel. Od poslov, ktorých tu nechal, sa dozvedeli o Spasiteľovi toľko, že nakoniec sa v nich prebudila túžba vidieť ho. Keď sa sem opäť vrátil, obklopil ho zástup a priviedli mu hluchého, koktavého človeka. Ježiš teraz neuzdravil muža ako obvykle len slovom, ale odviedol ho bokom od zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a dotkol sa jeho jazyka, pohliadol k nebu a povzdychol pri pomyslení, koľko uší zostane hluchých a koľko jazykov ho neuzná za Vykupiteľa. Pri slovách: „Otvor sa“ postihnutému sa vrátila reč a on, bez ohľadu na napomenutie, aby o tom nikde nehovoril, všade rozchýril príbeh svojho uzdravenia. TV 281.2

Ježiš odišiel na vrch a ľudia sa tu zišli okolo neho; prinášali mu k nohám svojich chorých a chromých. Spasiteľ uzdravil všetkých, a tento pohanský ľud oslavoval Boha izraelského. Tri dni sa tiesnil zástup okolo Spasiteľa, v noci spali pod šírym nebom a cez deň dychtivo počúvali, čo Kristus hovoril, a pozorovali jeho skutky. Po troch dňoch im došli zásoby potravín. Ježiš ich nechcel prepustiť hladných, preto dal pokyn učeníkom, aby im dali jesť. Učeníci opäť prejavili svoju malovernosť. Pri Betsaide videli, ako Kristovým požehnaním aj z malej zásoby možno nasýtiť veľký zástup. Teraz však nepriniesli všetko, čo mali, v spoľahnutí, že svojou mocou urobí div a nasýti hladné zástupy. Čo viac, v Betsaide nasýtil Židov; toto sú neveriaci pohania. V srdci učeníkov bolo ešte stále mnoho židovských predsudkov, preto povedali Ježišovi: „Kde vziať tu v pustatine toľko chleba, aby sme nasýtili toľký zástup?“ Matúš 15,33. Poslúchli však jeho slovo a priniesli mu, čo mali: sedem bochníkov chleba a dve ryby. Zástup sa nasýtil a zostalo sedem košov odrobín. Štyritisíc mužov, okrem žien a detí, sa občerstvilo a Spasiteľ ich prepustil šťastných a plných vďačnosti. TV 281.3

Ježiš sa potom aj s učeníkmi preplavil do Magdaly, na juh genezaretskej roviny. Na hraniciach Týru a Sidonu duchovne pookrial vierou Sýrofeničanky. Pohanský ľud z Desaťmestia ho prijal radostne. Keď sa teraz opäť zastavil v Galilei, kde sa jeho moc tak výrazne prejavila, kde vykonal najviac milosrdných skutkov a kde aj učil, ľudia ho prijali so zjavnou nedôverou. TV 281.4

K deputácii farizejov sa pripojilo niekoľko zástupcov bohatých a vznešených saducejov, ku ktorým patrili kňazi, skeptici a šľachtici národa. Tieto dve sekty sa prudko nenávideli. Saduceji sa uchádzali o priazeň vládnej moci, aby si udržali vlastné postavenie a vplyv. Naproti tomu farizeji podnecovali nenávisť ľudu proti Rimanom v nedočkavej túžbe po okamžiku, keď zvrhnú jarmo utláčateľa. Teraz sa však farizeji a saduceji spojili proti Kristovi. Rovný hľadá rovného a zlo, nech je kdekoľvek, paktuje so zlom proti dobru. TV 282.1

Farizeji a saduceji teraz prišli ku Kristovi a žiadali od neho nebeské znamenie. Keď za Józuu šli Izraelci do boja proti Kanaáncom pri Betoróne, slnko sa na príkaz vodcu zastavilo, kým nezvíťazili. Ich dejiny zaznamenali mnoho podobných divov. Niečo také žiadali teraz od Ježiša. Židom však tieto znamenia neboli nič platné. Nijaké vonkajšie dôkazy im nemohli pomôcť. Nechýbalo im rozumové osvietenie, ale duchovná obnova. TV 282.2

Ježiš povedal: „Pokrytci, vzhľad oblohy viete posúdiť“ – podľa oblohy vedeli predpovedať počasie – „znamenie časov nemôžete?“ Matúš 16,3. Kristove slová, ktoré ich mocou Ducha Svätého usvedčovali z hriechu, boli im Božím spásnym znamením. Kristovu službu potvrdzovali znamenia priamo z neba. Anjelské spevy pri jeho narodení, hviezdny sprievod mudrcov, holubica a hlas z neba pri jeho krste o ňom jasne svedčili. TV 282.3

„On si v duchu vzdychol a povedal: Prečo toto pokolenie žiada znamenie?“ Marek 8,12. „Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša.“ Matúš 12,39. Ako Jonáš bol tri dni a tri noci v bruchu veľryby, aj Kristus mal byť tak dlho „v lone zeme“ (Matúš 12,40), a ako Jonášovo kázanie bolo znamením pre Ninivčanov, tak bolo Kristovo kázanie znamením jeho pokoleniu. Ako rozdielne bolo však toto slovo prijaté! Ľud tohto pohanského veľkomesta sa zachvel pod Božím posolstvom. Králi a kniežatá sa pokorili, veľkí i malí volali k nebeskému Bohu a on sa nad nimi zľutoval. Kristus povedal: „Ninivčania povstanú na súde s týmto pokolením a odsúdia ho, lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie. A hľa, tu je ktosi väčší ako Jonáš!“ Matúš 12,41. TV 282.4

Každý Kristov div bol znamením jeho božstva. Konal dielo, ktoré podľa predpovede mal konať Mesiáš, ale farizeji tieto skutky milosrdenstva pokladali za zrejmú urážku. Židovskí vodcovia sa vedeli dívať na ľudské utrpenie s tupou ľahostajnosťou. V mnohých prípadoch ich sebectvo a útlak spôsobili utrpenie, ktoré Kristus odstraňoval. Preto im tieto zázraky boli výčitkou. TV 282.5

Práve vrcholný dôkaz Spasiteľovho božstva viedol Židov k rozhodnutiu zavrhnúť ho. Hlavný zmysel jeho zázrakov bol v tom, že ich vykonal pre blaho ľudstva. Najväčším dôkazom, že prišiel od Boha, bol jeho život, v ktorom sa zjavovala Božia povaha. Konal Božie skutky a zvestoval Božie slovo. Taký život je najväčším zo všetkých divov. TV 283.1

Keď sa dnes zvestuje posolstvo pravdy, mnohí volajú ako kedysi Židia: „Ukáž nám znamenia. Urob nejaký div.“ Kristus nerobil divy podľa priania farizejov. Ani na púšti nesplnil satanovo prianie a neurobil zázrak. Neprepožičiava nám silu na ospravedlnenie samých seba či na uspokojenie priania nevery a pýchy. Evanjelium nie je však nikdy bez znamení svojho božského pôvodu. Nie je to azda div, že môžeme byť vyslobodení zo satanovej moci? S nepriateľstvom v srdci voči satanovi sa človek nerodí; je to výsledok pôsobenia Božej milosti. Ak niekoho ovládala tvrdošijná a svojhlavá vôľa, a zrazu sa slobodne a celým srdcom odovzdá pôsobeniu nebeských síl, stal sa div. Podobne je to aj s človekom, ktorý sa dostal na scestie a zrazu pochopí mravný dosah pravdy. Kedykoľvek dochádza k obráteniu, milovaniu Boha a zachovávaniu jeho prikázaní, plní sa Božie zasľúbenie: „Dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra.“ Ezechiel 36,26. Zmena v ľudskom srdci, premena ľudskej povahy je zázrak, ktorý svedčí o večne živom Spasiteľovi, ktorý zachraňuje ľudí. Dôsledný kresťanský život je veľký div. Jediným znamením, ktoré by pri zvestovaní slova nikdy nemalo chýbať, je prítomnosť Ducha Svätého, ktorý v srdciach poslucháčov premieňa slovo na životodarnú moc. To je svedectvo Boha pred svetom o božskom poslaní jeho Syna. TV 283.2

Tí, čo od Ježiša žiadali znamenie, neverou si natoľko zatvrdili srdce, že v Spasiteľovi nespoznali Božiu povahu. Nechceli vidieť, že v jeho poslaní sa naplnilo Písmo. Podobenstvom o boháčovi a Lazarovi povedal Ježiš farizejom: „Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť ani keby niekto vstal z mŕtvych.“ Lukáš 16,31. Nijaké pozemské ani nebeské znamenie by im neprospelo. TV 283.3

Ježiš „si v duchu vzdychol,“ odvrátil sa od skupiny posmievačov a opäť šiel s učeníkmi na loď. V tichom smútku sa znova preplavili na breh jazera. Nevrátili sa však ta, odkiaľ vyšli, ale zamierili k Betsaide, teda do blízkosti mesta, kde Kristus nasýtil vyše päťtisícový zástup. Ježiš tu povedal: „Dajte si pozor a varujte sa kvasu farizejov a saducejov!“ Matúš 16,6. Od Mojžišových čias boli ľudia zvyknutí na Veľkú noc odstraňovať kvas zo svojich príbytkov; pokladali ho totiž za symbol hriechu. Učeníci však Ježiša nepochopili. Pri náhlom odchode z Magdaly zabudli si vziať chlieb; mali so sebou len jeden bochník. Nazdávali sa, že Kristus sa svojím varovaním zmieňuje o tom, aby od farizejov a saducejov nekupovali chlieb. Nedostatok viery a duchovného pohľadu ich často viedol k podobnému nepochopeniu jeho slov. Ježiš teraz pokarhal ich domnienku, že by sa ten, ktorý dvoma rybami a jačmennými chlebmi nasýtil tisíce, pri tak závažnom varovaní zmieňoval len o chlebe časnom. Hrozilo nebezpečenstvo, že mudrovanie farizejov a saducejov nakazí jeho učeníkov kvasom nevery, takže Kristovo dielo budú zľahčovať. TV 283.4

Učeníci mali sklon domnievať sa, že ich Majster predsa len mal nejaké nebeské znamenie dať. Verili, že to môže urobiť a že by také znamenie umlčalo ich nepriateľov. Nepostrehli pokrytectvo týchto zlomyseľných posmievačov. TV 284.1

O niekoľko mesiacov neskôr zopakoval to isté naučenie, keď sa „zhlukli neprehľadné zástupy, že ľudia až šliapali po sebe. Ježiš začal hovoriť najprv svojim učeníkom: Chráňte sa kvasu farizejov, čiže pokrytectva.“ Lukáš 12,1. TV 284.2

Kvas pôsobí nepozorovane a nakvasí celé cesto. Ak v srdci skrývame pokrytectvo, potom nám prenikne povahu i celý život. Kristus už výrazne pokarhal pokrytectvo farizejov, keď odhalil ich zvyk korbanu, pre ktorý hriešne zanedbávali synovskú poslušnosť pod zámienkou, že obetujú na chrám. Zákonníci a farizeji nepozorovane zavádzali do života klamné zásady. Pravý zámer svojho učenia skrývali a využili každú príležitosť, aby ho taktne vštepovali do mysle svojich poslucháčov. Len čo ľudia tieto falošné zásady prijali, pôsobili v nich ako kvas v múke, prenikali povahu a stvárňovali ju po svojom. Práve toto klamné učenie bránilo ľuďom prijať Kristove slová. TV 284.3

Tie isté vplyvy pôsobia aj dnes v ľuďoch, ktorí si Boží zákon prispôsobujú vlastným zvyklostiam. Títo ľudia neútočia na zákon otvorene, ale dávajú prednosť špekulatívnym teóriám, ktoré maria jeho zásady. Svojím výkladom zbavujú zákon jeho sily. TV 284.4

Pokrytectvo farizejov bolo plodom sebectva. Cieľom ich života bola oslava seba. Kvôli tomu prekrúcali a zneužívali Písmo a nechceli vidieť zámer Kristovho poslania. Týmto zákerným zlom bolo ohrozené aj Kristovo učenie. Zmýšľanie farizejov veľkou mierou ovplyvnilo tých, čo sa za Ježišových nasledovníkov síce pokladali, no v záujme učeníctva neboli ochotní zrieknuť sa všetkého. Často kolísali medzi vierou a neverou a v Kristovi nepostrehli skryté poklady múdrosti. Ani učeníci, ktorí pre Ježiša opustili všetko, nevedeli sa zbaviť sebeckej túžby po niečom veľkolepom. Tento duch podnecoval spor o to, kto z nich bude najväčší. Tento duch rozleptával súdržnosť medzi nimi a Kristom, takže mali len málo súcitného pochopenia a pramálo rozumeli tajomstvu vykúpenia. Ako nespútaný kvasný proces kazí a znehodnocuje, tak pestované sebectvo spôsobuje znečistenie a záhubu človeka. TV 284.5

Ako veľmi je aj medzi dnešnými nasledovníkmi nášho Pána – ako kedysi – rozšírený zákerne zvodný klam! Ako často nám našu službu Kristovi i naše vzájomné spoločenstvo nahlodáva tajná túžba po prvenstve! Ako pohotovo sa hlásia vlastné záujmy a túžba po ľudskej pochvale! Sebecká láska a túžba po ľahšej ceste, než akú vyznačil Boh, vedú k tomu, že ľudia nebeské príkazy nahrádzajú ľudskými teóriami a tradíciami. Kristus varovne napomínal svojich učeníkov: „Chráňte sa kvasu farizejov.“ Lukáš 12,1. TV 285.1

Kristovo náboženstvo je vtelením úprimnosti. Horlivosť pre Božiu slávu je pohnútka, ktorú vštepuje človekovi do srdca Duch Svätý. Jedine on to môže urobiť svojím prenikavým pôsobením. Svetskú lásku a pokrytectvo môže prekonať len Božia moc. Táto zmena je znamením jeho pôsobenia. Keď prijatá viera vypudí sebectvo a pretvárku, ak nás bude nabádať, aby sme miesto slávy vlastnej hľadali slávu Božiu, potom smieme vedieť, že je to viera pravá. Vedúcou zásadou Kristovho života bolo: „Otče, osláv svoje meno!“ (Ján 12,28), a ak ho nasledujeme, stane sa naším základným pravidlom. Prikazuje nám, aby sme žili, „ako žil on“; a „podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania“. 1. Jána 2,6.3. TV 285.2