Túžba vekov

40. kapitola — Noc na jazere

Za jarného večera sedeli ľudia na trávnatej pláni a jedli pokrm, ktorý im pripravil Kristus. Slová, ktoré onoho dňa počuli, boli im Božím hlasom. Prípady uzdravenia, ktorých boli svedkami, mohli byť len výsledkom pôsobenia božskej moci. No div s chlebmi sa týkal každého v tomto veľkom zástupe. Každý bol účastníkom tohto požehnania. Boh za čias Mojžiša sýtil Izraelcov na púšti mannou, a kto iný ich nasýtil dnes, ak nie ten, o ktorom prorokoval Mojžiš. Nijaká ľudská moc by nevedela pripraviť dostatok jedla pre tisíce hladných úst. Hovorili si medzi sebou: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ján 6,14. TV 258.1

Toto presvedčenie v priebehu dňa zosilnievalo. Tento vrcholný čin bol ubezpečením, že dlhoočakávaný Vysloboditeľ je medzi nimi. Nádej prítomných rástla. To je ten, ktorý z Judey urobí zemský raj, krajinu oplývajúcu mliekom a medom. On môže uspokojiť každú túžbu. Môže zvrhnúť moc nenávidených Rimanov; vyslobodiť Judeu i Jeruzalem; uzdraviť vojakov ranených v boji a potravou zásobiť celé armády. Môže zvíťaziť nad národmi a Izraelovi vrátiť dávno stratené panstvo. TV 258.2

Vo svojom nadšení ho ľudia chceli korunovať za kráľa. Vidia, že sa nesnaží pútať pozornosť a nestojí o slávu. Tým sa celkom líši od kňazov a popredných mužov, a oni sa obávajú, že sa nikdy nebude uchádzať o Dávidov trón. Po spoločnej porade sa ho chcú násilne zmocniť a vyhlásiť ho za izraelského kráľa. Učeníci súhlasia s názorom davu, že Dávidov trón je právoplatným dedičstvom ich Majstra. Hovoria, že Kristus túto poctu odmieta pre svoju skromnosť. Sám ľud musí svojho Vysloboditeľa povýšiť a pyšných kňazov i popredných mužov donútiť, aby sa sklonili pred tým, ktorý prichádza vyzbrojený Božou mocou. TV 258.3

Svoj zámer chcú urýchlene uskutočniť, ale Ježiš vidí, čo sa deje a lepšie než oni vie, aké by to malo následky. Kňazi a starší ho aj teraz chcú pripraviť o život. Obviňujú ho, že im odvádza ľud. Keby ho chceli uviesť na trón, nasledovala by vzbura a násilie, čím by záujmy duchovného kráľovstva utrpeli. Hneď v zárodku musí potlačiť toto hnutie. Ježiš zvoláva svojich učeníkov a prikazuje im, aby sa na člne bezodkladne vrátili do Kafarnauma a umožnili mu dať zástupu pokyn, aby sa rozišiel. TV 258.4

Nikdy predtým sa im Kristov príkaz nezdal tak nesplniteľný, ako teraz. Učeníci dávno dúfali, že nejaké ľudové hnutie Ježiša na trón predsa len dosadí, preto sa nemohli zmieriť s myšlienkou, že by všetko to nadšenie vyznelo naprázdno. Zástupy, ktoré sa schádzali k veľkonočným sviatkom, by chceli poznať nového proroka. Jeho nasledovníkom sa zdalo, že nadišiel čas, aby milovaný Majster zasadol na izraelský trón. Oslnení týmto novým závažným výhľadom nechceli dobrovoľne odísť a Ježiša osamelo nechať na brehu. Mali proti tomu svoje námietky, no Ježiš hovoril tak dôrazne, aby pochopili, že ďalšie prehováranie by bolo márne. Mlčky teda odišli k jazeru. TV 259.1

Ježiš prikazuje poslucháčom, aby sa rozišli. Nástojí na tom tak, že ľudia si netrúfajú neuposlúchnuť. Slová chvály a velebenia im zmĺkajú na perách. Každý pokus prítomných zmocniť sa ho je márny a z ich tvárí sa vytráca nadšenie. V zástupe sú ľudia odvážni a rozhodní, no Ježišovo kráľovské správanie a niekoľko pokojných slov tlmí vravu a marí ich zámery. Poznávajú v ňom nadpozemskú moc a bez odvrávania sa podriaďujú. TV 259.2

Keď Ježiš osamel, „vybral sa na vrch modliť sa“. Marek 6,46. Celé hodiny sa zhováral s Bohom. Neprosil za seba, ale za ľud. Modlil sa o silu, aby mohol ľuďom zjaviť božský charakter svojho poslania a aby im satan nemohol zatemniť rozum a nezmiatol ich súdnosť. Spasiteľ vedel, že dni jeho osobnej pozemskej služby sa čoskoro skončia a len málokto ho prijme za svojho Vykupiteľa. V duševných mukách a úzkosti prosil za svojich učeníkov. Mali prejsť strašnou skúškou. Ich dávne nádeje, opreté o celkom falošnú predstavu, mali sa žalostne a výsmešne rozplynúť. Miesto povýšenia na Dávidov trón budú musieť byť svedkami jeho ukrižovania. To mala byť jeho skutočná korunovácia. Oni to však nechápali, preto mali prechádzať veľkými pokušeniami, v ktorých im nebude ľahko pokušenie rozpoznať. Keby Duch Svätý myseľ učeníkov nebol osvietil a obzor viery nebol rozšíril, učeníci by boli podľahli. Ježiš bolestne znášal, že svoje predstavy o jeho kráľovstve až natoľko spájali s pozemskou mocou a slávou. Srdce mu tiesnila ich záchrana, preto ten mučivý modlitebný zápas v prúde sĺz. TV 259.3

Učeníci neodplávali od brehu hneď, ako im kázal Spasiteľ. Chvíľu čakali v nádeji, že k nim príde. No keď zbadali, ako rýchlo sa stmieva, odplávali do Kafarnauma. Odvtedy, čo ho pokladali za svojho Pána, ešte nikdy neodišli od Ježiša tak nespokojní a netrpezliví. Reptali, že im nedovolil vyhlásiť ho za kráľa. Hnevali sa sami na seba, že ho tak na slovo poslúchli. Nazdávali sa, že s trochou nástojčivosti mohli dosiahnuť svoj cieľ. TV 259.4

Ich srdca a mysle sa zmocňovala nevera. Zaslepila ich túžba po sláve. Vedeli, že farizeji Ježiša nenávidia; oni však chceli vidieť Ježiša na vznešenom mieste, ktoré by podľa ich náhľadu mal zastávať. Ťažko znášali vedomie, že patria k Učiteľovi, ktorý koná mocné divy, a pritom ich ľudia pokladajú za podvodníkov. Mali sa azda zmieriť s predstavou, že vždy budú označovaní za nasledovníkov falošného proroka? Neuplatní Kristus nikdy svoju kráľovskú moc? Prečo on, ktorý má takú silu, nezjavil svoju pravú podstatu a neuľahčil im strastiplnú cestu? Prečo pred násilnou smrťou nezachránil Jána Krstiteľa? Podobné dohady im pôsobili len duchovný zmätok. Stáli pred otázkou: Môže byť Ježiš podvodník, ako to tvrdia farizeji? TV 260.1

Učeníci boli toho dňa svedkami Kristových predivných skutkov. Akoby na zem zostúpilo samo nebo. Spomienka na tento vzácny a slávny deň mala oživiť vieru a utvrdiť nádej. Keby sa boli o tom všetkom otvorene porozprávali, nemuseli upadnúť do pokušenia. Myšlienky im však úplne ovládlo sklamanie. Nedbali na Kristove slová: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar.“ Ján 6,12. Pre učeníkov to boli chvíle hojného požehnania. Teraz však na to všetko pozabudli. Boli uprostred rozbúrených vôd. Myšlienky im vírili v náhlom slede a Pán im dal zámerne ešte niečo iné, čo im zovrelo dušu a zaujalo myseľ. Boh to často robí, keď si ľudia život sami zbytočne sťažujú a strpčujú. Učeníci si nemali robiť nadbytočné starosti; veď skutočné nebezpečenstvo sa rýchlo blížilo. TV 260.2

Schyľovalo sa k prudkej búrke a oni neboli na ňu pripravení. Po takom krásnom dni to bola príliš náhla zmena, preto sa zdesili, keď ich prekvapila víchrica. Teraz pozabudli na svoju nespokojnosť, nedôveru a netrpezlivosť. Každý sa všemožne snažil zachraňovať čln pred potopením. Z Betsaidy nebolo ďaleko miesto, kde sa chceli stretnúť s Ježišom, a za obvyklého počasia plavba trvala len niekoľko hodín, ale teraz ich búrka zaháňala stále ďalej od cieľa. Učeníci zápasili s vlnami až do štvrtej nočnej hliadky. Boli vyčerpaní a zmocňovalo sa ich zúfalstvo. Tma a rozbúrené vlny ich len presviedčali o úplnej bezmocnosti; v tejto situácii túžili po prítomnosti svojho Pána. TV 260.3

Ježiš na nich nezabudol. Z pobrežia videl, ako prestrašení odolávajú búrke. Ani na chvíľu ich nestrácal z očí. S hlbokým súcitom sledoval zmietanú loď s drahocenným nákladom; veď títo ľudia mali byť svetlom sveta. Pán bdel nad učeníkmi ako milujúca matka nad svojím dieťaťom. Len čo im srdcia zmäkli a hriešna ctibažnosť ochabla, začali pokorne volať o pomoc a boli vypočutí. TV 260.4

Vo chvíli, keď sa nazdávali, že je všetkému koniec, záblesk svetla im osvietil tajomnú postavu, ktorá sa k nim blížila na vlnách. Učeníci nemali potuchy, že je to Ježiš. Toho, ktorý im prišiel na pomoc, považovali za nepriateľa. Zmocnila sa ich hrôza. Ruky, ktoré pevne zvierali veslá, povoľovali. Príboj vĺn zmietal loďou; oči všetkých sa upierajú na vidinu muža, kráčajúceho po spenených vodách jazera. TV 260.5

Pokladajú ho za prízrak, ktorý môže znamenať ich záhubu, preto zdesene volajú. Ježiš ide, akoby ich chcel obísť, no oni ho poznávajú a prosia o pomoc. Ich milovaný Pán sa obracia a upokojuje ich: „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ Matúš 14,27. TV 261.1

Len čo si učeníci túto predivnú skutočnosť uvedomili, Peter sa nesmierne potešil. Akoby tomu stále nemohol uveriť, zvolal: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode! On povedal: Poď!“ Matúš 14,28. TV 261.2

Dokiaľ Peter uprene hľadel na Ježiša, kráčal bezpečne, len čo sa však sebaisto poohliadol na ostatných na lodi, prerušil spojenie s Pánom. Zavanul prudký vietor, vlny sa vzduli a Petrovi zakryli Pána; učeník bol vyľakaný. Na chvíľu sa mu Kristus stráca a Petrova viera ochabuje. Začína sa topiť. Kým vlny hrozia záhubou, Peter sa od nich odvracia, znova upiera pohľad na Ježiša a volá: „Pane, zachráň ma!“ Matúš 14,30. Ježiš hneď vystrel ruku a povedal: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ Matúš 14,31. TV 261.3

Pán svojou rukou podoprel Petra a šiel s ním na loď. Peter bol teraz pokorný a tichý. Nemohol mať pocit, že prevyšuje svojich druhov, veď pre svoju malovernosť a sebavedomie prišiel takmer o život. Keď prestal hľadieť na Ježiša, zaknísal sa a tonul. TV 261.4

Ako často sa v skúškach podobáme Petrovi! Dívame sa na vlny a prestávame hľadieť na Spasiteľa. Nohy sa nám ponárajú a strácame sa v rozbúrených vodách. Ako Ježiš nevolal Petra nato, aby zahynul, podobne ani nás nevolá k sebe, aby nás potom opustil. Hovorí: „Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty! Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa, keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli, lebo ja Hospodin som tvoj Boh, svätý Izraela, tvoj Spasiteľ.“ Izaiáš 43,1-3. TV 261.5

Ježiš poznal povahu svojich učeníkov. Vedel, ako ťažko bude ich viera skúšaná. Touto príhodou na jazere chcel Petrovi ukázať jeho slabosť a pripomenúť mu, že jeho jedinou záchranou je Božia pomoc a stále spoliehanie sa na ňu. V búrke pokušenia môžeme byť istí len vtedy, ak sa prestaneme spoliehať na seba a ak budeme neochvejne dôverovať Spasiteľovi. To, čo Peter pokladal za silu, bola práve jeho slabosť; a kým nepoznal svoju chabosť, nemohol pochopiť potrebu Kristovej pomoci. Keby sa bol poučil z tejto skúsenosti na jazere, nebol by býval zaskočený vo chvíli ťažkej skúšky. TV 261.6

Boh poúča veriacich deň čo deň. Okolnosti každodenného života ich pripravujú na to, aby mohli spĺňať ešte zodpovednejšie poslanie, ktoré im prozreteľnosť zverí. O víťazstve či porážke v kritických chvíľach rozhoduje výsledok každodennej skúšky. TV 262.1

Pokušenie premôže každého, kto si neuvedomuje potrebu stálej závislosti od Boha. Nemali by sme si namýšľať, že stojíme pevne a nikdy sa nepohneme. Môžeme síce sebaisto tvrdiť: Viem, komu som uveril; vieru v Boha a jeho Slovo mi nič neotrasie. Satan však chce zneužiť naše vrodené i vypestované povahové rysy a zaslepiť nás, aby sme nevideli, čo nám chýba. Životom pôjdeme bezpečne len vtedy, ak si uvedomíme svoju úbohosť a ak budeme neochvejne hľadieť na Ježiša. TV 262.2

Len čo Ježiš vstúpil na loď, vietor sa utíšil, „ale loď bola už pri brehu, ku ktorému sa plavili“. Ján 6,21. Noc hrôzy vystriedal úsvit nového dňa. Učeníci i ostatní na lodi sa vďačne skláňali k Ježišovým nohám. Ďakovali mu a hovorili: „Naozaj si Boží Syn!“ Matúš 14,33. TV 262.3