Túžba vekov

29. kapitola — Sobota

Sobota bola posvätená pri stvorení. Keďže bola určená pre blaho človeka, jej pôvod siaha do doby, „keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania.“ Job 38,7. Na svete vládol pokoj, lebo zem bola v súlade s nebom. „A Boh videl všetko, čo utvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ 1. Mojžišova 1,31. Nad dokončeným dielom potom radostne odpočinul. TV 189.1

Pretože Boh v sobotu odpočinul, „požehnal siedmy deň a posvätil ho“ (1. Mojžišova 2,3) – oddelil ho pre svätý účel. Dal ho Adamovi ako deň odpočinku. Stal sa pamätníkom stvoriteľského diela, a tým aj znamením Božej moci a lásky. Písmo hovorí: „Pamiatku spravil svojím divným skutkom. Hospodin milostivý je a milosrdný.“ Žalm 111,4. „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a Božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí.“ Rimanom 1,20. TV 189.2

Všetko bolo stvorené skrze Božieho Syna. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ Ján 1,1-3. A keďže sobota je pamätníkom stvoriteľského diela, je aj znamením Kristovej lásky a moci. TV 189.3

Sobota nám pripomína prírodu a privádza nás do spoločenstva so Stvoriteľom. Zo spevu vtáctva, šumenia stromov a hudby morských vĺn smieme počuť hlas toho, ktorý sa onoho dňa v osviežujúcej pohode raja zhováral s Adamom. Pozorovanie jeho moci v prírode môže človeka potešiť, pretože stvoriteľské slovo na začiatku dodnes životodarne oslovuje človeka. Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista.“ 2. Korinťanom 4,6. TV 189.4

Práve táto myšlienka vyvolala žalmistov chválospev: TV 189.5

„Potešil si ma, Hospodine, svojimi skutkami,
plesám nad dielami tvojich rúk.
Aké veľkolepé sú tvoje diela, Hospodine,
aké prehlboké tvoje myšlienky!.“ Žalm 92,5.6. TV 189.6

Duch Svätý oznamuje ústami proroka Izaiáša: „Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu mu dáte? Neviete to? Nepočuli ste to? Nebolo vám to zvestované od začiatku? Nepochopili ste založenie zeme? Ten, ktorý tróni nad obvodom zeme, kým jej obyvatelia sú len ako kobylky – ten, ktorý rozvíňa nebesá ako závoj a rozprestiera ich ako stan na bývanie..., komu ma teda pripodobníte? Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnite vozvýš svoje oči a viďte, kto to stvoril! Ten, ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden. Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu? Nevieš to, nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, jeho múdrosť nemožno vystihnúť. Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho.“ „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti a podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ „Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť, všetky končiny zeme, lebo ja som Boh a iného nieto.“ Izaiáš 40,18-29; 41,10; 45,22. Sobota mala stále pripomínať túto ozvenu prírody. O posvätení svojich sobôt Pán povedal Izraelcom: „Sväťte moje soboty, a budú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som Hospodin, váš Boh.“ Ezechiel 20,20. TV 189.7

Sobota bola súčasťou sinajského zákona; nebola tu však prvýkrát označená za deň odpočinku. Izraelci poznali tento deň dávno pred príchodom k Sinaju. Zachovávali ju totiž už cestou k tomuto vrchu. Keď ju niektorí znesvätili, Hospodin ich pokarhal: „Dokedy sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony?“ 2. Mojžišova 16,28. TV 190.1

Sobota nebola určená len pre Židov, ale pre celý svet. Človek ju poznal v raji a spolu s inými príkazmi Desatora má trvalú záväznosť. O zákone, ktorého časťou je i štvrté prikázanie, Kristus hovorí: „Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmenko a ani jediná čiarka zo zákona.“ Matúš 5,18. Dokiaľ budú nebesá a zem, sobota bude stále znamením Stvoriteľovej moci. A keď na zemi opäť rozkvitne raj, posvätený deň Božieho odpočinku bude v úcte všetkých ľudí pod slnkom. „Od soboty do soboty bude prichádzať každé telo, aby sa klaňalo predo mnou, hovorí Hospodin.“ Izaiáš 66,23. TV 190.2

Nijakým iným ustanovením, ktoré bolo zverené Židom, sa tento ľud nelíšil od okolitých národov ako práve sobotou. Boh chcel, aby sa jej zachovávaním stali aj jeho zvláštnymi ctiteľmi. Sobota im mala byť znamením odluky od modloslužby a pojivom s pravým Bohom. No ak ľudia chcú zachovávať sobotu vo svätosti, musia byť sami posvätení. Keď Izraelci dostali príkaz: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil“, Hospodin im tiež povedal: „Budete mi svätými ľuďmi.“ 2. Mojžišova 20,8; 2. Mojžišova 22,31 (ROH); 2. Mojžišova 22,30 (ECAV). Len tak mohla mať sobota pre Izrael skutočný zmysel bohoslužobného znamenia. TV 190.3

Keď sa Židia odvrátili od Boha a prestali si vierou privlastňovať Kristovu spravodlivosť, sobota pre nich stratila svoj zmysel. Satanovi šlo o vlastnú slávu a odvrátenie ľudí od Krista. Všemožne sa snažil sobotu odstrániť, lebo je znamením Kristovej moci. Židovskí vodcovia výdatne podporili satanov zámer, keď Boží deň odpočinku zaťažili svojimi náročnými požiadavkami. V Kristovej dobe bola sobota tak znevážená, že jej zachovávanie svedčilo skôr o ľudskom sebectve a zvôli než o povahe láskavého nebeského Otca. Rabíni vlastne predstavovali Boha ako zákonodarcu, ktorého príkazy ľudia nemôžu plniť. Viedli ľudí k tomu, aby Boha pokladali za tyrana, a utvrdzovali ich v predstave, že zachovávanie soboty podľa jeho požiadaviek len podnecuje ľudskú tvrdosť a krutosť. Kristovou úlohou bolo odstrániť tieto falošné predstavy. Kristus ani zdaním nevyhovel ich požiadavkám, ale sobotu zachovával podľa príkazu Božieho zákona napriek tomu, že rabíni ho stíhali bezohľadnou nenávisťou. TV 191.1

Keď sa raz v sobotu Spasiteľ so svojimi učeníkmi vracal z miesta modlitby, cesta ich viedla poľom dozrievajúceho obilia. Ježiš im duchovne slúžil do neskorej hodiny, a keď prechádzali popri obilí, učeníci začali jesť z odtrhnutých klasov vymrvené zrno. V ktorýkoľvek iný deň by to nebudilo nijakú pozornosť, lebo ktokoľvek prechádzal obilným poľom či sadom alebo vinicou, mohol si ovocie voľne odtrhnúť a zjesť (5. Mojžišova 23,24.25), ale v sobotu sa to pokladalo za znesvätenie dňa odpočinku. Nielenže trhanie klasov sa považovalo za určitý spôsob žatvy, ale aj vymrvenie zrna v dlani sa počítalo za mlátenie obilia. Podľa náhľadu rabínov šlo teda o dvojaký prečin. TV 191.2

Špehovia to hneď oznámili Ježišovi: „Pozri, tvoji učeníci robia to, čo nie je dovolené robiť v sobotu.“ Matúš 12,2. TV 191.3

Keď bol Ježiš obvinený z prestupovania soboty pri Bethezde, obhajoval sa poukazom na Božie synovstvo i vyhlásením, že koná v súlade so svojím Otcom. Keď boli napadnutí jeho učeníci, pripomínal žalobcom starozmluvné príklady tých, čo v Božej službe v sobotu tiež niečo urobili. TV 191.4

Židovskí učitelia sa chválili znalosťou Písma a Spasiteľ im svojou odpoveďou karhavo naznačil ich neznalosť posvätných predpisov. Povedal: „Či ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu, vzal a jedol predkladané chleby ..., hoci ich nemal jesť nik okrem kňazov.“ „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ „Alebo či ste nečítali v zákone, že v sobotu kňazi v chráme znesväcujú sobotu a sú bez viny? Vravím vám však: Tu je niečo väčšie ako chrám ..., veď Syn človeka je Pánom nad sobotou.“ Lukáš 6,3.4; Marek 2,27.28; Matúš 12,5-7. TV 191.5

Ak bolo správne, že Dávid utíšil svoj hlad tým, že jedol z chleba, ktorý bol oddelený pre svätú službu, tak bolo správne aj to, že učeníci získali svoju potravu trhaním klasov, hoci to bolo v hodinách sobotných. Okrem toho kňazi vykonávali v chráme oveľa väčšiu prácu v sobotu než v iné dni. Tá istá práca v svetskom povolaní by bola hriechom. Kňazi vykonávali obrady, ktoré ukazovali na Kristovu vykupiteľskú moc, a ich práca bola v súlade s cieľom soboty. Teraz však prišiel sám Kristus. Učeníci ako Kristovi spolupracovníci boli v Božej službe, a všetko, čo bolo nutné vykonať v záujme tohto diela, mohlo sa vykonať aj v sobotu. TV 192.1

Kristus chcel poučiť svojich učeníkov i nepriateľov, že službu Bohu treba uprednostniť. Zmyslom Božieho diela na svete je vykúpenie človeka; preto čokoľvek pripadne na sobotu v záujme tohto diela, je v súlade s prikázaním o sobote. Svoje tvrdenie Ježiš korunoval vyhlásením, že sám je „Pánom soboty“, teda tým, kto je nad všetkými otáznikmi i nad všetkými zákonmi. Tento večný Sudca zbavil učeníkov viny, keď poukázal na samotné ustanovenia, z prestupovania ktorých boli obvinení. TV 192.2

Ježiš sa neuspokojil pokarhaním svojich nepriateľov. Vyhlásil, že vo svojej slepote nepochopili účel soboty. Povedal: „Keby ste boli pochopili, čo znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obeť, neboli by ste odsúdili nevinných.“ Matúš 12,7. Mnohými bezduchými obradmi nahrádzali nedostatok rýdzej poctivosti a súcitnej lásky, ktorá vždy bude znamením pravého Božieho ctiteľa. TV 192.3

Kristus znova opakoval pravdu, že obete samy osebe nemajú nijakú cenu. Sú len prostriedkom, nie cieľom. Ich zámerom bolo usmerňovať ľudí k Spasiteľovi, a tým ich privádzať do súladu s Bohom. Boh si cení službu lásky. Ak toto chýba, potom všetky obrady pokladá za ohavnosť. Podobne je to aj so sobotou. Jej cieľom bolo priviesť človeka do spoločenstva s Bohom; keď však myseľ človeka bola zaujatá únavnými obradmi, účel soboty bol zmarený. Iba vonkajšie zachovávanie dňa odpočinku bolo jej výsmechom. TV 192.4

Pri inej príležitosti Ježiš vošiel v sobotu do synagógy a videl človeka s uschnutou rukou. Farizeji boli zvedaví, čo urobí. Spasiteľ vedel, že ak chorého uzdraví v sobotu, budú ho pokladať za priestupníka; no aj tak neváhal boriť hrádzu požiadaviek, ktoré znemožňovali zachovávanie soboty. Ježiš vyzval trpiteľa, aby pristúpil, a potom sa spýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ Marek 3,4. Židia mali pravidlo, že zanedbanie príležitosti vykonať dobrý skutok znamená spáchať zlo; nezachrániť život znamená zabiť ho. Ježiš tu presvedčil rabínov ich vlastným učením. „Ale oni mlčali, s hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: Vystri ruku! A on ju vystrel a ruka mu ozdravela.“ Marek 3,4.5. TV 192.5

Na otázku: „Slobodno uzdravovať v sobotu?“ Ježiš odpovedal: „Nájde sa medzi vami človek, ktorý má jedinú ovcu a tá mu v sobotu spadne do jamy, či ju nechytí a nevytiahne? O koľko je človek cennejší ako ovca! To znamená, že v sobotu je dovolené dobre robiť.“ Matúš 12,10-12. TV 193.1

Špehovia sa neodvážili odpovedať Kristovi v prítomnosti zástupu z obavy, aby sa nedostali do ťažkostí. Vedeli, že Ježiš hovorí pravdu. Radšej nechali človeka trpieť, než aby dovolili prestúpiť vlastné tradície; ochotne však zachraňovali zviera, ak by mal vlastník utrpieť škodu. Prejavovali teda väčšiu starostlivosť o nemú tvár než o človeka stvoreného na Boží obraz. To je príznačné pre každé falošné náboženstvo. Začína sa v ľudskej túžbe prevýšiť Boha, pritom však ponižuje človeka pod úroveň zvieraťa. Každé náboženstvo, ktoré bojuje proti Božej zvrchovanosti, olupuje človeka o slávu, ktorú mal pri stvorení a ktorú mu Kristus vracia. Každé falošné náboženstvo učí svojich stúpencov zanedbávať potreby človeka, jeho utrpenie a práva. Evanjelium vysoko cení človeka, pokladá ho za Kristovo vlastníctvo, vykúpené jeho krvou, a prikazuje láskavý ohľad na potreby a utrpenie človeka. Pán hovorí: „Človeka urobím vzácnejším ako rýdze zlato a ľudí ako zlato ofírske.“ Izaiáš 13,12. TV 193.2

Keď sa Ježiš spýtal farizejov, či slobodno v sobotu urobiť niečo dobré, alebo zlé, zachrániť život, či zahubiť, nastavil vlastne zrkadlo ich bezbožným zámerom. Kým oni ho stíhali prudkou nenávisťou, zatiaľ on zachraňoval život tisícom a prinášal im šťastie. Bolo lepšie zabiť v sobotu, ako sa o to usilovali sami, než uzdraviť trpiaceho, ako to urobil on? Bolo spravodlivejšie premýšľať vo svätý Boží deň o vražde, než skutkami milosrdenstva šíriť lásku ku všetkým ľuďom? TV 193.3

Uzdravením uschnutej ruky Ježiš zavrhol obyčaje Židov, ale nijako sa nedotkol štvrtého prikázania Božieho zákona. Vyhlásil: „V sobotu je dovolené dobre robiť.“ Matúš 12,12. Odstránením nezmyselných židovských obmedzení Ježiš vyzdvihol vážnosť soboty, zatiaľ čo jeho žalobci Boží svätý deň znesväcovali. TV 193.4

Tí, čo tvrdia, že Kristus zrušil zákon, učia aj to, že zrušil sobotu a učeníkom dovolil to isté. Takí ľudia zaujímajú vlastne stanovisko malicherných Židov. Tým odporujú svedectvu samého Krista, ktorý vyhlásil: „Ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“ Ján 15,10. Ani Spasiteľ ani jeho nasledovníci neprestúpili zákon o sobote. Kristus bol živým predstaviteľom zákona. Vo svojom živote neprestúpil nijaký z jeho svätých príkazov. Pri pohľade na zástup svedkov, ktorí ho chceli odsúdiť, mohol s úplnou istotou povedať: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ Ján 8,46. TV 193.5

Spasiteľ neprišiel rušiť výroky patriarchov a prorokov, lebo on sám hovoril ústami týchto predstaviteľov. Všetky pravdy Božieho slova pochádzajú od neho. Tieto prevzácne drahokamy sa však dostali do nesprávneho rámca. Ich prevzácne svetlo bolo zneužité na podporu bludu. Boh chcel, aby sa z bludného zarámovania dostali do rámca pravdy. To mohla uskutočniť len Božia ruka. Pravda spojená s bludom slúžila nepriateľovi Boha i človeka. Kristus jej dal taký súvis, v ktorom by najlepšie oslávila Boha a pomáhala pri záchrane ľudstva. TV 194.1

Ježiš povedal: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ Marek 2,28. Božie ustanovenia sú pre blaho ľudstva. „To všetko je pre vás.“ 2. Korinťanom 4,15. „Veď všetko je vaše: či Pavel alebo Apolo, Kéfas, svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“. 1. Korinťanom 3,21-23. Boh dal svojmu ľudu zákon Desatora, ktorého časťou je aj príkaz o sobote, ako požehnanie. Mojžiš povedal: „Hospodin nám prikázal plniť všetky tieto ustanovenia, báť sa Hospodina, nášho Boha, aby sa nám dobre viedlo po všetky dni, aby nás zachoval nažive.“ 5. Mojžišova 6,24. Ústami žalmistu Izrael dostal odkaz: „S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred neho s plesaním! Vedzte, že Hospodin je Boh: On utvoril nás, jeho sme, jeho ľud, ovce jeho pastvy. Vchádzajte s vďakou do jeho brán a s chválospevom do jeho nádvorí; ďakujte mu a dobrorečte jeho menu.“ Žalm 100,2-4. O všetkých, ktorí „zachovávajú sobotu, aby ju nepoškvrňovali“, Pán hovorí: „Zavediem na svoj svätý vrch a rozradostním ich vo svojom dome modlitby.“ Izaiáš 56,6.7. TV 194.2

„A tak je Syn človeka Pánom aj nad sobotou.“ Marek 2,28. Tieto slová sú plné poučenia a útechy, pretože sobota bola ustanovená pre človeka, je dňom Pánovým. Patrí Kristovi, lebo „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ Ján 1,3. Keďže on je pôvodcom všetkého, je pôvodcom aj soboty. On ju oddelil ako pamätník stvoriteľského diela. Ona odkazuje na neho ako na Stvoriteľa a Posvätiteľa. Zvestuje, že ten, ktorý stvoril všetky veci na nebi i na zemi a ktorý udržuje všetko, je hlavou cirkvi a jeho mocou sme zmierení s Bohom. Keď hovoril o Izraelovi, povedal: „Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi, aby vedeli, že ja som Hospodin, ktorý ich posväcuje.“ Ezechiel 20,12. Sobota je teda znamením Kristovej posväcujúcej moci. Patrí všetkým, ktorých Kristus posväcuje. Sobota ako znamenie jeho posväcujúcej moci patrí všetkým, čo sa skrze Krista stávajú časťou Božieho Izraela. TV 194.3

Pán hovorí: „Ak odvrátiš svoju nohu od soboty, aby si nerobil to, čo sa tebe ľúbi, v deň mojej svätosti, ale nazveš sobotu rozkošou ..., vtedy budeš mať rozkoš v Hospodinovi.“ Izaiáš 58,13.14. Sobota bude rozkošou všetkým, čo ju prijímajú ako znamenie Kristovej stvoriteľskej a vykupiteľskej moci. Keďže v nej vidia Krista, majú vlastne „rozkoš“ v ňom. Sobota ich upozorňuje na dielo stvorenia ako na dôkaz jeho spásnej moci. Sobota pripomína stratený pokoj raja a hovorí o obnovenom pokoji skrze Spasiteľa. Celá príroda je ozvenou jeho pozvania: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ Matúš 11,28. TV 195.1