Patriarchovia a proroci

1. kapitola — Prečo Boh dopustil hriech?

„Boh je láska.“ 1. Jána 4,16. Jeho podstatou a jeho zákonom je láska. Vždy to tak bolo a vždy aj bude. „Je vyvýšený a vznešený, obyvateľ večnosti“; jemu „patria cesty večnosti“. On sa nemení. Uňho „niet premeny ani zatienenia v odvrátení“. Izaiáš 57,15; Habakuk 3,6; Jakoba 1,17. PP 16.1

Každý prejav tvorivej sily je výrazom nekonečnej lásky. Božia vláda zahŕňa v sebe hojnosť požehnania pre všetky stvorené bytosti. Žalmista napísal: PP 16.2

„Máš mocnú pravicu, silná je tvoja ruka, vyvýšená tvoja pravica.
Spravodlivosť a právo sú základom tvojho trónu,
Milosť a vernosť ťa predchádzajú.
Blahoslavený ľud, čo pozná plesanie, ó Hospodine.
Kráčajú v svetle tvojej tváre,
jasajúc celý deň v tvojom mene.
A tvojou spravodlivosťou sú zveličení.
Lebo ty si okrasou ich sily...
Lebo štít náš patrí Hospodinovi
a Svätému Izraela náš Kráľ.“ Žalm 89,14-19. PP 16.3

Dejiny veľkého sporu medzi dobrom a zlom sú od prvej chvíle, čo sa začal v nebi, až po konečnú porážku vzbury a úplné odstránenie hriechu, dôkazom Božej nepremennej lásky. PP 16.4

Pán vesmíru nebol pri svojom veľkolepom diele sám. Mal spoločníka – spolupracovníka, ktorý vedel oceniť jeho zámery, a spolu s ním sa mohol radovať zo šťastia stvorených bytostí. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha.“ Ján 1,1.2. Kristus, Slovo, jednorodený Syn Boží, bol jedno s večným Otcom – jedno v podstate, v povahe a v úmysle; bol jedinou bytosťou, ktorá mohla preniknúť do všetkých Božích plánov a zámerov. „Jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ Izaiáš 9,6 (ROH); Izaiáš 9,5 (ECAV). „Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti.“ Micheáš 5,2 (ROH); Micheáš 5,1 (ECAV). Akoby sme počuli hovoriť samu múdrosť Božieho Syna, ktorú mal Hospodin pri sebe „na počiatku svojho diela, pred svojimi pradávnymi skutkami“ – múdrosť, ktorá bola „uňho ako miláčik... rozkošou deň po deň... pred ním v každý čas“. Príslovia 8,22-30. PP 16.5

Otec stvoril prostredníctvom svojho Syna všetkých nebešťanov. „Lebo v ňom bolo stvorené všetko... tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti, všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“ Kološanom 1,16. Anjeli sú Boží služobníci, ktorí vyžarujú svetlo ustavične vychádzajúce z Božej prítomnosti a ktorí svojím rýchlym letom náhlia sa splniť jeho vôľu. No Bohom pomazaný Syn, „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“, ktorý „udržuje všetko svojím mocným slovom“, vládne nad všetkými (Židom 1,3). „Trón slávy, vyvýšený od počiatku“ je miesto jeho svätyne (Ján 17,12), „žezlo spravodlivosti“ je žezlo jeho kráľovstva (Židom 1,8). „Pred ním je veleba a dôstojnosť, sila a ozdoba je v jeho svätyni.“ Žalm 96,6. „Milosť a vernosť ťa predchádzajú.“ Žalm 89,15. PP 17.1

Keďže základom Božej vlády je zákon lásky, šťastie všetkých rozumových bytostí závisí od ich dokonalej zhody s jeho slávnymi zásadami spravodlivosti. Boh chce, aby mu všetko jeho stvorenie slúžilo z lásky – chce službu, ktorá pramení z ocenenia jeho povahy. Nemá záľubu v poslušnosti, ktorú treba vynucovať; všetci sa môžu slobodne rozhodnúť, či mu chcú slúžiť dobrovoľne. PP 17.2

Kým všetky stvorené bytosti zostávali vo svojej láske verné, v Božom vesmíre bol dokonalý súlad. Nebeské zástupy s potešením spĺňali zámery svojho Tvorcu. Radostne odzrkadľovali jeho slávu a zjavovali jeho velebnosť, pričom láska k Bohu bola prvoradá, láska k iným bola úprimná a nesebecká. Nijaká nezhoda nenarúšala súlad. Tento šťastný stav sa však zmenil. Našiel sa niekto, kto zneužil slobodu, ktorú Boh poskytol svojim tvorom. Hriech povstal z toho, koho Boh po Kristovi najviac poctil a kto mal spomedzi nebešťanov najvyššiu moc a slávu. Lucifer, „syn rannej zory“, bol prvý medzi cherubmi; bol svätý a bezúhonný. Stál pred veľkým Tvorcom a lúče slávy, ktoré ustavične obklopujú Boha, spočívali na ňom. „Takto vraví Hospodin, Pán: Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Bol si v Božej záhrade, v Édene, rozličnými drahokamami bol si pokrytý... Urobil som ťa jagavým cherubom, uzavierajúcim prístup, bol si na svätom Božom vrchu, v strede ohnivých kameňov si sa prechádzal. Bol si dokonalý v svojich cestách odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, čo sa zistila zvrátenosť pri tebe.“ Ezechiel 28,12-15. PP 17.3

Lucifera postupne ovládli ctibažné myšlienky. V Písme čítame: „Tvoje srdce spyšnelo pre tvoju krásu, skazil si svoju múdrosť kvôli lesku.“ Ezechiel 28,17. „Povedal si si v srdci... Nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón... Podobný budem Najvyššiemu...“ Izaiáš 14,13.14. Všetka nádhera tohto mocného anjela pochádzala z Boha, on ju však začal pokladať za svoju vlastnú. Nebol spokojný so svojím postavením, hoci si ho ctili zástupy nebešťanov. Odvážil sa zatúžiť po poctách, ktoré patrili len Stvoriteľovi. Namiesto toho, aby zvrchovanú lásku a oddanosť všetkých stvorených bytostí usmernil k Bohu, snažil sa získať ich službu a vernosť pre seba. Keďže závidel slávu, ktorou večný Otec obdaril svojho Syna, toto knieža anjelov chcelo získať moc, ktorá prednostne patrila len Kristovi. PP 17.4

Dokonalý súlad neba bol teraz narušený. Luciferov záujem slúžiť len sebe, nie Stvoriteľovi, podnietil obavy tých, čo Božiu slávu pokladali za zvrchovanú. V nebeskej rade nastal medzi anjelmi a Luciferom spor. Boží Syn mu poukázal na Stvoriteľovu veľkosť, dobrotu a spravodlivosť; upozornil ho na svätú, nepremennú podstatu jeho zákona. Boh sám je pôvodcom nebeského poriadku, a neposlušnosťou voči tomuto poriadku by Lucifer zneuctil jeho Tvorcu a priviedol by na seba záhubu. No varovné snahy neskonalej lásky a milosrdenstva v ňom len podnietili vzburu. Lucifer dovolil, aby ho ovládla žiarlivosť na Božieho Syna, čím sa mu stal ešte odhodlanejším odporcom. PP 18.1

Zámerom tohto kniežaťa anjelov bolo spochybniť zvrchovanosť Božieho Syna, a tým zľahčiť Stvoriteľovu múdrosť a lásku. Ten, ktorý bol medzi nebešťanmi po Kristovi prvý, sústredil na dosiahnutie tohto zámeru všetko svoje úsilie. Boh, ktorý dal všetkým svojim tvorom slobodnú vôľu, sa postaral o ochranu každého pred zákerným zvodným klamstvom, ktoré malo ospravedlniť vzburu. Skôr ako sa začal veľký spor, všetci mali možnosť poznať Božiu vôľu, múdrosť a dobrotu ako zdroj každej ich radosti. PP 18.2

Kráľ vesmíru zvolal k sebe zástup nebešťanov. Objasnil im skutočné postavenie svojho Syna i svoj vzťah ku všetkým stvoreným bytostiam. Boží Syn bol spolu s Otcom na nebeskom tróne; oboch obklopovala sláva toho, ktorý je večný a sám sebou existujúci. Okolo trónu sa zhromaždil nespočítateľný zástup svätých anjelov – boli ich „myriady myriád a tisíce tisícov“. Zjavenie Jána 5,11. Boli to Bohu oddaní služobníci, tešiaci sa v svetle Božej prítomnosti. Večný Vládca pred zhromaždenými nebešťanmi vyhlásil, že len jednorodený Boh – Boží Syn – môže plne pochopiť jeho plány a len on dostal poverenie uskutočniť veľké zámery jeho vôle. Boží Syn konal Otcovu vôľu pri stvorení všetkých nebeských zástupov a ich pocta a oddanosť mu patria práve tak ako Bohu. Kristus uplatní svoju Božskú moc pri stvorení zeme a jej obyvateľov. Vo všetkom tom však nebude hľadať moc ani sebavyvýšenie proti Božiemu plánu, ale zvelebí Otcovu slávu a uskutoční zámery jeho dobroty a lásky. PP 18.3

Anjeli radostne uznali zvrchovanosť Božieho Syna, v úcte sa pred ním skláňali, prejavovali mu svoju lásku a velebili ho. Lucifer sa sklonil s nimi, ale v jeho srdci sa odohrával zvláštny prudký boj. Pravda a vernosť v ňom bojovali proti závisti a žiarlivosti. Spočiatku sa zdalo, že ho vplyv svätých anjelov upokojil. Akoby ho pri tónoch úchvatných melodických chválospevov rozjasaného zástupu zloba opúšťala. Celú jeho bytosť prenikla nevýslovná láska. Spolu s ostatnými ctiteľmi Boha pocítil v sebe lásku k Otcovi a Synovi. Znova sa ho však zmocnila pýcha a podľahol žiarlivosti na Krista. Lucifer si nevážil vznešenú poctu ako zvláštny Boží dar, a preto svojmu Stvoriteľovi neprejavoval nijakú vďačnosť. Kochal sa vo svojej nádhere a vznešenosti a chcel sa rovnať Bohu. Nebeské zástupy ho milovali a ctili, anjeli radi spĺňali jeho príkazy, uznávali jeho múdrosť a slávu. Boží Syn ho však prevyšoval, lebo mal s Otcom rovnakú moc a autoritu. Syn poznal Otcove zámery, zatiaľ čo Lucifer k nim prístup nemal. Tento mocný anjel sa pýtal: „Prečo by mal mať Boží Syn nadvládu? Prečo ho majú uctievať viac než Lucifera?“ PP 19.1

Lucifer odišiel z Otcovej bezprostrednej blízkosti a medzi anjelmi začal šíriť nespokojnosť. Pôsobil celkom tajne a za istý čas zakrýval svoj skutočný zámer zdanlivou úctou k Bohu. Začal prejavovať pochybnosti o zákonoch, ktorým podliehajú nebeské bytosti, a naznačoval, že ak zákony sú nevyhnutne nutné pre obyvateľov stvorených svetov, anjeli také obmedzenia nepotrebujú, pretože sú vznešenejší a ich vlastná múdrosť im je spoľahlivým svetlom. Nie sú predsa bytosti, ktoré by mohli Boha zneuctiť. Ich zmýšľanie je sväté. Nie je teda možné, aby sa mýlili, ako sa nemôže mýliť Boh. Postavenie Božieho Syna na úroveň Otca predstavoval ako nespravodlivosť voči sebe, lebo si robil nárok na to, aby si ho podobne vážili a uctievali. Keby on, ako knieža anjelov, dostal patričné vznešené postavenie, potom by blahodarné následky pocítili všetci nebešťania, lebo jeho cieľom je zabezpečiť všetkým slobodu. Teraz však prišli aj o tú voľnosť, ktorú dosiaľ mali, lebo im bol ustanovený absolútny Vládca, ktorému sa musia všetci podriadiť. Tieto ľstivé zvody sa Luciferovi do určitej miery darilo v nebi rozšíriť. PP 19.2

Postavenie a moc Božieho Syna sa nezmenili. Luciferova závisť, jeho zvrátený výklad poslania Božieho Syna, ako aj túžba vyrovnať sa mu, vyvolali nutnosť potvrdiť skutočné postavenie a poslanie Krista, ktoré zostávalo od začiatku nezmenené. Mnohých anjelov však už Luciferove zvody oklamali. PP 19.3

Lucifer využíval lásku a oddanosť svätých bytostí, ktoré viedol, a chytrácky v ich mysli vzbudil nedôveru a nespokojnosť. Ľstivo prekrúcal Božie zámery v snahe vyvolať rozkol a podnietiť nepokoj. Zákerne viedol svojich stúpencov k tomu, aby prejavili svoje pocity, čo neskôr zneužil pre vlastné ciele ako dôkaz, že anjeli nesúhlasia vo všetkom s Božím vedením. Aj keď predstieral bezvýhradnú odovzdanosť Bohu, ubezpečoval, že v záujme upevnenia Božej vlády by bolo dobre urobiť určité zmeny v organizácii a v zákonoch neba. Kým sa teda snažil podnietiť odpor voči Božiemu zákonu a vlastnou nespokojnosťou ovplyvňoval svojich oklamaných stúpencov, okázalo prejavoval snahu odstrániť nepokoj a vzbúrených anjelov viesť k uznaniu nebeského poriadku. Zatiaľ čo tajne roznecoval nezhodu a odboj, obratne vedel predstierať, že jeho jediným cieľom je podporovať oddanosť a chrániť súlad a pokoj. PP 20.1

Takto podnietený duch nespokojnosti konal svoje pustošivé dielo. Aj keď k otvorenej vzbure nedošlo, medzi anjelmi sa nebadane šíril citový rozkol. Niektorí z nich ochotne prijímali Luciferove klamstvá o Božej vláde. Aj keď dosiaľ žili v úplnej zhode s Božím poriadkom, náhle boli znepokojení a nešťastní, že nemôžu preniknúť do Božích nevyspytateľných rozhodnutí. Neboli spokojní s výsostným postavením Krista. Boli ochotní podporovať Lucifera v jeho nároku na rovnosť s Kristom. No verní a Bohu oddaní anjeli schvaľovali múdrosť a spravodlivosť Božej vlády a snažili sa túto vzbúrenú bytosť zmieriť s Božou vôľou. Kristus ako Boží Syn bol jedno s Bohom už pred stvorením anjelov. Vždy bol s Otcom. Jeho dosiaľ nespochybňované postavenie blahodarne pôsobilo na všetkých, čo mu boli podriadení. Ak nebeský súlad nebol až dosiaľ nikdy narušený, prečo by tu zrazu mal byť nesúlad? Verní anjeli mohli predvídať strašné následky tohto rozkolu a s celou vážnosťou radili vzbúrencom, aby sa zriekli svojho zámeru a svoju oddanosť Bohu prejavili tým, že jeho vláde zostanú verní. PP 20.2

Boh vo svojej veľkej milosti, ktorá je podstatou jeho povahy, dlho znášal Luciferovo zákerné správanie. Nebo dovtedy nepoznalo nespokojnosť a vzburu. Bol to nový, celkom cudzí, záhadný a nevypočítateľný prvok. Spočiatku si ani Lucifer neuvedomoval povahu svojich pocitov. Po istý čas sa obával prejaviť nápady a predstavy svojej mysle, ale nikdy sa ich nezriekol. Nepostrehol, kam ho ženú. O jeho omyle ho malo presvedčiť úsilie, aké vie vynaložiť len neskonalá Láska a Múdrosť. Ozrejmilo sa, že jeho nespokojnosť nemá nijaký dôvod a jasne mohol chápať následok svojho zotrvania v odboji. Lucifer nakoniec pochopil, že sa mýli. Videl, že „spravodlivý je Hospodin vo všetkých svojich cestách a milostivý vo všetkých svojich skutkoch“ (Žalm 145,17), že Božie ustanovenia sú spravodlivé a že by ich ako také mal uznať pred celým nebom. Keby to bol urobil, mohol byť zachránený spolu s mnohými anjelmi. Vtedy ešte nebol Bohu celkom odcudzený. Aj keď postavenie strážneho cheruba stratil, mohol ho znova získať, keby sa bol k Bohu vrátil, uznal Tvorcovu múdrosť a bol spokojný, že smie zastávať miesto, ktoré mu bolo v Božom veľkolepom pláne určené. Nadišiel čas konečného rozhodnutia. Buď sa bezvýhradne podriadi Božej nadvláde, alebo prejde do otvorenej vzbury. Takmer sa rozhodol vrátiť sa, no bránila mu v tom pýcha. Tomu, ktorý bol tak výsostne poctený, pripadalo uznanie vlastného omylu, nesprávnych predstáv, a tým aj ochoty podriadiť sa autorite, ktorú sa všemožne snažil obviniť z nespravodlivosti, príliš veľkou obeťou, než aby ju vedel ochotne priniesť. PP 20.3

Stvoriteľ sa vo svojom zľutovaní snažil Lucifera a jeho stúpencov odvrátiť od záhuby, do ktorej sa rútili. Božia milosť však zostala nepochopená. Lucifer pokladal Božiu dlhozhovievavosť za dôkaz svojej prevahy a za náznak, že Kráľ vesmíru teraz prijme jeho podmienky. Tvrdil, že ak mu anjeli zostanú neochvejne verní, získajú všetko, čo len budú chcieť. Tvrdošijne obhajoval svoje správanie a otvorene sa pustil do veľkého sporu so svojím Tvorcom. Z Lucifera, „Svetlonosa“, ktorý žil na výslní Božej slávy a chránil Boží trón, sa prestúpením stal satan, „odporca“ Boha a svätých, ktorých mal z Božieho poverenia viesť a chrániť. PP 21.1

Pohŕdavo odmietol dôkazy a prosby verných anjelov a označil ich za oklamaných otrokov. Prednostné postavenie Božieho Syna – Krista – vyhlásil za nespravodlivé a ostatným nebešťanom oznámil, že túto krivdu ďalej trpieť nehodlá. Kristovu nadvládu nikdy neuzná. Vyslovil odhodlanie bojovať o miesto, na ktoré si robil nárok, a prevziať vedenie nad všetkými, čo ho podporia. Všetkým svojim stúpencom sľúbil novú, lepšiu vládu, pod ktorou budú všetci celkom slobodní. Mnohí anjeli ho prijali za svojho vodcu. Polichotený ozvenou, s akou boli jeho nároky prijaté, chcel si nakloniť zástupy anjelov, stať sa rovným samému Bohu a získať poslušnosť všetkých nebešťanov. PP 21.2

Verní anjeli však stále naliehali naňho i na jeho stúpencov, aby sa pokorili pred Bohom. Upozorňovali ich na nevyhnutné následky odboja. Boh, ktorý ich stvoril, môže zvrhnúť ich moc a ich bezočivú vzburu príkladne potrestať. Nikto z anjelov nemôže odporovať Božiemu zákonu, ktorý je taký svätý, ako sám Boh. Verní anjeli varovali všetkých, aby neposlúchali zvodcove klamné dôvody, a Lucifera s jeho stúpencami vyzvali, aby neodkladne kajúcne šli k Bohu, vyznali mu svoju nerozvážnosť, že spochybňovali jeho múdrosť a autoritu. PP 21.3

Mnohí boli ochotní prijať túto radu, kajať sa zo svojho poblúdenia a znova získať priazeň Otca a jeho Syna. Lucifer však mal pripravenú inú lož. Mocný vzbúrenec teraz vyhlásil, že anjeli, ktorí ho podporili, zašli už priďaleko, odkiaľ už návrat nie je možný. Tvrdil, že pozná Božie požiadavky a vie, že Boh neodpúšťa. Podľa neho všetci, čo sa kajúcne podriadia Bohu, prídu o česť i o svoje postavenie. On sám je odhodlaný autoritu Božieho Syna nikdy neuznať. Teraz im zostáva spoločne presadzovať vlastnú slobodu a mocou si vynucovať práva, ktoré chcú dosiahnuť. PP 22.1

Je zrejmé, že satan už zašiel priďaleko. Anjeli zaslepení jeho zvodmi mali možnosť pokánia. Rady a prosby verných anjelov im otvárali dvere nádeje. Keby boli poslúchli varovné rady, mohli sa vymaniť zo satanovho vplyvu. Pýcha, láska k zvodcovi a túžba po neobmedzenej slobode ich však už natoľko ovládli, že prejavy Božej lásky a milosti odmietli. PP 22.2

Boh nechal satana pokračovať v jeho skazonosnom diele, kým duch nespokojnosti nedozrel k zjavnej vzbure. Satanove plány sa museli natoľko rozvinúť, aby všetci poznali ich skutočnú povahu a cieľ. Lucifer, ako Bohom uprednostnený cherub, bol vznešeným Božím stvorením. Nebeské bytosti ho milovali a mal na nich veľký vplyv. Božiu vládu uznávali všetci nebešťania i všetky vesmírne svety, ktoré Boh stvoril. Lucifer sa nazdával, že keď do vzbury zvedie nebeských anjelov, potom strhne do nej aj ostatné svety. Zo svojho pohľadu vedel obratne obhajovať celý svoj zámer a na jeho dosiahnutie sa nezdráhal použiť svoju zákernú zlomyseľnosť a lož. Vedel obdivuhodne vynachádzať klamstvá. Výhodu hľadal vo falošných dôkazoch. Jeho skutky zahaľovalo tajomstvo. Anjeli spočiatku nepostrehli skutočnú podstatu jeho konania. Kým sa teda jeho plány plne neozrejmili, nepoznalo sa, o aké zlo ide; jeho nespokojnosť sa spočiatku nejavila ako vzbura. Jej povahu nespoznali ani verní anjeli a netušili, kam jeho počínanie môže viesť. PP 22.3

Lucifer sa pri svojich zvodoch spočiatku správal tak, aby jeho povesť zostala nedotknutá. Anjelov, ktorých si nevedel nakloniť, obvinil z ľahostajnosti k záujmu nebešťanov. Práve z toho, čo páchal sám, obviňoval verných anjelov. Snažil sa ich oklamať pradivom falošných dôkazov o Božích zámeroch. Všetko jednoduché zahaľoval tajomstvom, zlomyseľnosťou a klamstvom spochybňoval jasné Božie výroky. Jeho vznešené postavenie a úzke spojenie s Božou vládou prepožičiavalo jeho vplyvu pomerne veľkú moc. PP 22.4

Boh mohol použiť len také prostriedky, ktoré sa zhodujú s pravdou a spravodlivosťou. Satan používal to, čo Boh použiť nemohol – podlé správanie a lož. Prekrúcal Božie slovo, spochybňoval zámery Božej vlády a tvrdil, že Boh nemá právo anjelom dávať zákony. Boh podľa jeho mienky vyžaduje od stvorených bytostí pokoru a poslušnosť len kvôli vlastnej sláve. Za týchto okolností bolo treba obyvateľom neba a všetkým vesmírnym svetom dokázať, že Božia vláda je spravodlivá a že Boží zákon je dokonalý. Satan predstieral záujem o blaho vesmíru. Pravú povahu tohto uchvatiteľa a jeho skutočný zámer museli poznať všetci. Bolo treba vyčkať, kým sa svojimi bezbožnými skutkami neprejaví sám. PP 23.1

Satan obviňoval Božiu vládu aj za spor, ktorý v nebi vyvolal sám. Vyhlásil, že všetko zlo je dôsledkom Božej vlády. Obhajoval sa, že chcel zdokonaliť Božie zákony. Boh mu teda dovolil, aby vyjavil podstatu svojich tvrdení a ukázal dôsledky navrhovaných zmien v Božom zákone. Jeho vlastné dielo ho musí odsúdiť. Od začiatku tvrdil, že sa nebúri. Celý vesmír musí vidieť vodcu bez masky. PP 23.2

Božia večná múdrosť satana z neba síce vylúčila, no nezničila ho. Aj keď Boh prijíma len službu lásky, oddanosť veriacich musí spočívať na presvedčení o jeho spravodlivosti a dobrote. Obyvatelia neba a iných vesmírnych svetov nemohli pochopiť podstatu hriechu s jeho následkami a neboli by pochopili zničenie satana ako prejav Božej spravodlivosti. Keby bol satan hneď zničený, mnohí by potom slúžili Bohu zo strachu, nie z lásky. Vplyv podvodníka by tým nezanikol, ani duch vzbury by nebol celkom odstránený. Satan musí v záujme blaha celého vesmíru s platnosťou pre celú večnosť vyjaviť svoje zásady, aby všetky stvorené bytosti videli v pravom svetle jeho útoky na Božiu vládu a aby sa raz navždy nad každú pochybnosť prejavila Božia spravodlivosť a milosť i nemennosť Božieho zákona. PP 23.3

Satanova vzbura by mala byť celému vesmíru večne platným poučením a trvalým svedectvom o povahe hriechu a jeho strašných následkoch. Pôsobenie satanovej vlády, jej účinky na ľudí i anjelov mali zjavne ukázať, aké zhubné sú následky popierania Božej moci. Mali dokázať, že Božia vláda je zárukou blaha všetkých Božích tvorov. Dejiny tohto strašného pokusu o vzburu mali byť teda všetkým bytostiam varovným napomenutím, aby sa nedali oklamať, aby nepodľahli hriechu a nemuseli zaň znášať odplatu. PP 23.4

Ten, ktorý vládne v nebi, je ten, ktorý vidí koniec od začiatku. Je to ten, ktorému sú rovnako zjavné tajomstvá minulosti i budúcnosti a ktorý napriek ťažkostiam, temnote a skaze, ako následkom hriechu, vidí splnenie svojich zámerov lásky a požehnania. Aj keď „oblak a mrákava je vôkol neho; právo a spravodlivosť sú základmi jeho trónu“. Žalm 97,2. Raz to pochopia všetci obyvatelia vesmíru, verní i odpadlí. „Dokonalé je dielo jeho, lebo všetky jeho cesty sú správne. Je Bohom verným, nie vierolomným, on je spravodlivý a priamy.“ 5. Mojžišova 32,4. PP 24.1