Kristove podobenstvá

38/61

22. kapitola — Slová a skutky

(Matúš 21,23-32)

Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: Syn môj, choď dnes pracovať na vinicu. Ale ten mu odpovedal: Nechce sa mi. Neskôr to však oľutoval a šiel. Prišiel teda k druhému a povedal to isté. Ten síce odpovedal: Idem, pane, ale nešiel. Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu? Povedali: PrvýMatúš 21,28-31. KP 213.1

Kristus v Reči na vrchu oznámil: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, čo plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiachMatúš 7,21. Úprimnosť nedosvedčujú slová, ale skutky. Kristus sa ľudí nepýta: Čo zvláštne hovoríte? Jeho otázka znie: Čo zvláštne robíte? (Pozri Matúš 5,47.) Spasiteľova pripomienka: „Ak to viete, ste blahoslavení, keď tak aj konáte“ (Ján 13,17), má hlboký význam. Slová strácajú cenu, ak ich nesprevádzajú primerané skutky. To je naučenie z podobenstva o dvoch synoch. KP 213.2

Uvedené podobenstvo povedal Kristus pri poslednej návšteve Jeruzalema pred svojou smrťou. Vtedy vyhnal z chrámu kupcov a predavačov a dotkol sa srdca každého z nich Božou mocou. Ohromení a vyľakaní bez výhovorky a bez odporu poslúchli jeho príkaz. KP 214.1

Keď sa kňazi a starší spamätali z úľaku, vrátili sa do chrámu a našli tam Ježiša uzdravovať chorých a zomierajúcich. Počuli prejavy radosti a chválospevy. Deti, ktoré vyliečil, priamo v chráme mávali palmovými ratolesťami a spievali: „Hosana, synovi Dávidovmu.“ Detské hlasy oslavovali mocného Lekára. Kňazom a starším však ani to nestačilo, aby prekonali svoje predsudky a žiarlivosť. KP 214.2

Keď Kristus nasledujúceho dňa učil v chráme, prišli k nemu veľkňazi a starší s otázkou: „Akou mocou to robíš a kto ti dal túto moc?Matúš 21,23. KP 214.3

Títo predstavitelia národa mali nepochybné dôkazy o Kristovej moci. Veď pri očistení chrámu poznali, že mu z tváre vyžaruje nebeská autorita. Nemohli odolať moci jeho slov a Ježiš im na otázku odpovedal zázračným uzdravením. Ukázal im jasné znamenia svojej autority, ktoré nemohli poprieť. Jeho odporcovia chceli niečo iné než dôkazy. Radi by totiž Ježiša prinútili, aby sa vyhlásil za Mesiáša, potom by mohli jeho slová zneužiť a podnietiť proti nemu ľud. Chceli zmariť jeho vplyv a pripraviť ho o život. KP 214.4

Ježiš vedel, že v ňom nespoznali Boha a v jeho skutkoch nepostrehli dôkazy božskej povahy, a preto nechcú veriť ani jeho vlastnému svedectvu, že je Mesiáš. Nedostali teda odpoveď, ktorú chceli počuť, a ich slová obrátil proti nim. KP 214.5

Povedal: „Aj ja sa vás na niečo opýtam. Ak mi na to odpoviete, aj ja vám poviem, akou mocou to robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?Matúš 21,24.25. KP 215.1

Touto otázkou uviedol Kristus kňazov a starších do rozpakov. „Oni uvažovali medzi sebou: Ak povieme, že z neba, povie nám: Prečo ste mu teda neuverili? Ale ak povieme, že od ľudí, musíme sa báť zástupu, lebo Jána všetci pokladajú za proroka. Odpovedali teda Ježišovi: Nevieme. Tu im riekol: Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robímMatúš 21,25-27. KP 215.2

Zjavne luhali, keď povedali: „Nevieme.“ Tým sa však dostali do nepríjemnej situácie, v ktorej sa uchýlili ku lži. Ján Krstiteľ prišiel, aby vydal svedectvo o tom, koho autoritu predstavitelia národa teraz spochybnili. Ján ukázal na Ježiša a povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29) a pokrstil ho. Keď sa Ježiš po krste modlil, otvorili sa nebesá a zostúpil naňho Duch Boží v podobe holubice, pričom sa z neba ozval hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenieMatúš 3,17. KP 215.3

Kňazi a starší sa neodvažovali priznať, že Jánov krst bol z neba, hoci nezabudli, ako Ján Krstiteľ upozorňoval na proroctvá o Mesiášovi. Rozpamätali sa, čo sa udialo pri Ježišovom krste. Keby Jána verejne uznali za proroka, a oni verili, že ním bol, nemohli by popierať jeho svedectvo, že Ježiš Nazaretský je Boží Syn. Neodvažovali sa tvrdiť, že Jánov krst pochádzal z ľudí, lebo ľudia verili, že Ján bol prorok, a preto povedali: „Nevieme“. KP 215.4

Ježiš potom povedal podobenstvo o otcovi a dvoch synoch. Keď otec prišiel k prvému z nich a oslovil ho: „Choď dnes pracovať na vinicu,“ syn odvetil: „Nechce sa mi.“ Odmietol poslúchnuť a ďalej sa venoval svojim záľubám a zvodnej spoločnosti. Neskôr to však oľutoval a otcovej žiadosti vyhovel. KP 215.5

Otec pristúpil k druhému synovi a povedal to isté: „Choď dnes pracovať na vinicu!“ Syn súhlasil: „Áno, pane,“ ale nešiel. KP 216.1

V tomto podobenstve je otcom Boh a vinicou je cirkev. Synovia predstavujú dve rôzne skupiny ľudí. Syn, ktorý odmietol poslúchnuť príkaz a povedal: „Nechce sa mi,“ predstavoval hriešnikov, ktorí sa neoháňali zbožnosťou a zjavne odmietali obmedzujúce príkazy a poslušnosť vyžadovanú Božím zákonom. Mnohí z nich to však neskôr oľutovali a poslúchli Božie volanie. Keď počuli zvesť evanjelia v posolstve Jána Krstiteľa: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Matúš 3,2), kajali sa a vyznávali svoje hriechy. KP 216.2

Druhý syn, ktorý povedal: „Áno, pane,“ a nešiel, sa svojou povahou podobá farizejom. Predstavitelia Židov boli rovnako tvrdohlaví a domýšľaví ako tento syn. Zo zbožnosti židovského národa zostala iba jej tvárnosť. Keď Boh vyhlásil zo Sínaja svoj zákon, celý národ sľúbil, že ho bude napĺňať skutkami. Prítomní sľúbili: „Áno, Pane,“ ale nešli. Keď Kristus prišiel osobne, aby svojím životom potvrdil zásady zákona, zavrhli ho. Vtedajším židovským vodcom dal dostatok dôkazov o svojej božskej autorite. Títo predstavitelia národa boli síce o nej presvedčení, ale jeho dôkazy nechceli prijať. Kristus im ukázal, že zostávajú v nevere, pretože celou svojou povahou odmietajú poslušnosť. Preto im povedal: „Takto ste zbavili platnosti Božie slovo... Zbytočne ma však uctievajú, lebo ako náuku podávajú ľudské príkazyMatúš 15,6.9. KP 216.3

Medzi tými, ktorí si prišli Majstra vypočuť, boli aj zákonníci a farizeji, kňazi a vysokí úradníci. Keď Kristus dokončil podobenstvo o dvoch synoch, spýtal sa poslucháčov: „Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu?“ Farizeji pohotovo odpovedali: „Prvý.“ Pritom si vôbec neuvedomili, že vyniesli rozsudok sami nad sebou. Z Ježišových úst im zazneli varovné slová: „Amen, hovorím vám, že colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo Ján k vám prišiel cestou spravodlivosti, no neuverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste neprejavili ľútosť a neuverili ste muMatúš 21,31.32. KP 216.4

Ján Krstiteľ prišiel hlásať pravdu. Jeho kázne presviedčali páchateľov neprávostí o hriechu a viedli ich k obráteniu. Títo ľudia predbiehali na ceste do nebeského kráľovstva tých, čo vo svojej samospravodlivosti odmietali vážne varovné výzvy. Colníci a neviestky nepatrili k duchovne rozhľadeným ľuďom, ale vzdelaní muži poznali cestu pravdy, a napriek tomu po nej nešli, hoci vedie do Božieho kráľovstva. Pravda, ktorá ich mala priviesť k večnému životu, vyniesla nad nimi rozsudok smrti. (Pozri 2. Korinťanom 2,16.) Hriešnici, ktorí sami seba kajúcne odsudzovali, prijali Jánov krst, ale učitelia národa sa správali pokrytecky, ich neoblomné srdcia sa bránili prijať pravdu. Odporovali presviedčajúcemu vplyvu Ducha Svätého, odmietali žiť podľa Božích prikázaní. KP 217.1

Kristus im nepovedal, že nemôžu vojsť do nebeského kráľovstva, len ich upozornil, že ich vlastné prekážky im bránia doň vojsť. Židovský vodcovia mali ešte stále otvorené dvere a pozvanie dosiaľ platilo. Kristus ich chcel presvedčiť, aby sa obrátili. KP 217.2

Život kňazov a starších v Izraeli vypĺňali náboženské obrady, ktoré pokladali za príliš sväté, než aby ich spájali s každodennými záležitosťami. Ľudia boli presvedčení, že život ich náboženských vodcov je samá zbožnosť. Oni však predpísané obrady vykonávali len formálne, na obdiv, aby ich pokladali za zbožných. Ich predstieraná poslušnosť nemala nič spoločné s úprimnou poslušnosťou voči Bohu. Nežili podľa pravdy, ktorú hlásali. KP 217.3

Kristus označil Jána Krstiteľa za jedného z najväčších prorokov. Svojim poslucháčom pripomenul, že dostali dosť dôkazov, aby Jána prijali ako Božieho posla. Zo slov tohto kazateľa púšte bolo cítiť moc. Zverené posolstvo hlásal smelo, karhal hriechy kňazov a vládcov a vyzýval ich, aby konali Božie dielo. Upozornil ich, že hrešia, keď opovrhujú autoritou svojho nebeského Otca a odmietajú konať dielo, ktoré im zveril. Nepripúšťal nijaký kompromis s hriechom a mnohí sa zriekli neprávostí. KP 218.1

Keby bolo vyznanie židovských predstaviteľov úprimné, boli by prijali Jánovo svedectvo a uznali by Ježiša za Mesiáša. V ich živote sa však neukázalo nijaké ovocie pokánia a spravodlivosti. Práve tí, ktorými pohŕdali, ich predchádzali do Božieho kráľovstva. KP 218.2

Syn v podobenstve, ktorý povedal: „Áno, pane,“ chcel prejaviť vernosť a poslušnosť. No po čase sa ukázalo, že jeho vyznanie nebolo pravdivé. Svojho otca nemiloval úprimne. Aj farizeji sa vystatovali svojou svätosťou, ale v skúške sa ukázalo, že tá im chýba. Na prísnom dodržiavaní požiadaviek zákona lipli dovtedy, kým to slúžilo ich záujmom. Len čo sa však od nich vyžadovala poslušnosť, všemožne sa snažili obchádzať Božie ustanovenia. Preto o nich Kristus povedal: „Podľa ich skutkov nerobte, lebo oni len hovoria, ale nerobiaMatúš 23,3. Nemilovali úprimne ani Boha, ani človeka. Boh ich povolal na spoluprácu v záujme blaha sveta. Vyhlásenie, že toto pozvanie prijali, svojím odmietnutím poslúchnuť vlastne popreli. Spoliehali sa len na seba a boli pyšní na svoju zdanlivú dobrotu. Proti Božím prikázaniam sa však búrili. Nechceli konať to, k čomu ich Božie povolanie zaväzovalo, a pre ich prestúpenie sa Pán hodlal odvrátiť od svojho neposlušného národa. KP 218.3

Samospravodlivosť nie je pravá spravodlivosť. Kto sa na ňu spolieha, bude musieť znášať následky tohto osudného omylu. Mnohí aj dnes tvrdia, že zachovávajú Božie prikázania, ale vo svojich srdciach nemajú Božiu lásku, ktorá by sa prejavila láskou k blížnym. Kristus ich pozýva, aby sa s ním spojili v záujme záchrany sveta, ale oni sa uspokoja s odpoveďou: „Áno, Pane,“ a nejdú. Nespolupracujú s tými, čo slúžia Bohu. Sú to vlastne leniví ľudia. Ako neverný syn aj oni dávajú Bohu lživé sľuby. Pri vstupe do cirkvi sa slávnostne zaviazali, že prijmú Božie slovo a podľa neho budú žiť a slúžiť Bohu, no nerobia to. Vyznávajú, že sú Božími deťmi, ale svojím konaním a povahou to popierajú. Svoju vôľu nepodriaďujú Bohu. Ich život nezodpovedá ich vyznaniu. KP 218.4

Zdá sa, že sľub poslušnosti plnia len vtedy, keď sa od nich nevyžaduje nijaká obeť. Ak je však potrebné určité sebazaprenie alebo treba znášať kríž, cúvnu. Takto sa otupuje vedomie povinnosti a prestupovanie Božích prikázaní sa stáva zvykom. Ich uši ešte môžu počuť Božie slovo, ale človek už prestal duchovne vnímať. Srdce stvrdlo a svedomie sa otupilo. KP 219.1

Nenazdávajte sa, že slúžite Kristovi, keď sa voči nemu nesprávate otvorene nepriateľsky. To by bol sebaklam. Ak si to, čo nám na službu blížnym zveril Boh, nechávame pre seba, či už ide o čas, prostriedky alebo o ktorýkoľvek iný dar, pracujeme proti nemu. KP 219.2

Satan využíva ľahostajnosť, ospalosť a nevšímavosť formálnych kresťanov, aby upevnil svoju moc a ľudí zlákal na svoju stranu. Tí, čo si myslia, že pri všetkej svojej neochote konať Kristovo dielo predsa sú na jeho strane, pomáhajú nepriateľovi získavať nové územia a ďalšie výhody. Tým, že vôbec nespolupracujú s Majstrom a zanedbávajú svoje povinnosti i svedeckú službu, umožňujú satanovi ovládnuť ľudí, ktorí mohli byť získaní pre Krista. KP 219.3

Ak zostaneme leniví a nečinní, nebudeme nikdy spasení. Nie je možné nechať sa do nebeského kráľovstva len pasívne unášať. Do neba nevojde nijaký leňoch. Ak sa ta nesnažíme vojsť, ak nie sme ochotní poznávať jeho zákony, nie sme hodní ani v ňom žiť. Tí, čo nechcú pracovať s Bohom na zemi, nespolupracovali by s ním ani v nebi. Nebolo by preto bezpečné prijať ich do Božieho kráľovstva. KP 220.1

Viac nádeje majú colníci a hriešnici než tí, čo poznajú Božie slovo, ale nežijú podľa neho. Kto vie o vlastnej hriešnosti a nesnaží sa to skrývať, kto si uvedomuje, že pred Bohom je celý poškvrnený, ten sa chveje, aby nebol navždy vylúčený z nebeského kráľovstva. Uvedomuje si svoj stav a hľadá pomoc u najväčšieho Lekára, ktorý sľúbil: „Toho, kto príde ku mne, nevyhodímJán 6,37. Týchto ľudí môže Pán použiť ako robotníkov vo svojej vinici. KP 220.2

Syna, ktorý spočiatku nechcel poslúchnuť otcov príkaz, Kristus síce neodsúdil, ale ho ani nepochválil. Tí, čo ako on odmietajú poslušnosť, si nezaslúžia uznanie. Ich otvorenosť nemožno pokladať za cnosť. Keby táto vlastnosť bola posvätená nebeskou pravdou, z týchto ľudí by boli odvážni svedkovia Ježiša Krista. U hriešnikov sa však vyzývavé správanie javí ako urážajúce. Nepokrytecké konanie ešte neznamená, že človek je menej hriešny. Keď naše srdce oslovuje Duch Svätý, vtedy je najlepšie bezodkladne poslúchnuť. Keď počuješ výzvu: „Choď dnes pracovať na vinicu,“ neodmietni toto pozvanie. „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia!Židom 4,7. Odkladať poslušnosť je nebezpečné. Možnože pozvanie už nebudeš nikdy počuť. KP 220.3

Nikto by sa nemal utešovať tým, že sa ľahko zbaví obľúbených hriechov. Nie je to tak. Každý taký hriech oslabuje charakter a upevňuje návyk. Výsledkom býva telesná, duševná a duchovná skazenosť. Spáchané zlo možno oľutovať, dokonca sa aj obrátiť a ísť správnou cestou, ale hriechom zasiahnutý rozum a dôverné poznanie zla ti otupí schopnosť rozlíšiť dobro od zla. Pomocou zlozvyku ťa bude satan pokúšať stále znova. KP 220.4

Príkaz: „Choď dnes pracovať na vinicu“ je skúškou úprimnosti. Budú sa skutky zhodovať so slovami? Zužitkuje povolaný človek všetky svoje schopnosti na to, aby verne a nesebecky slúžil Majiteľovi vinice? KP 221.1

Apoštol Peter nám predstavuje plán, podľa ktorého máme pracovať: „Milosť a pokoj nech sa rozhojňuje medzi vami v poznávaní Boha a Ježiša, nášho Pána. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a zbožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a dokonalosťou. Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké zasľúbenia, aby ste prostredníctvom nich mali účasť na Božej prirodzenosti a unikli záhube, ktorú vo svete spôsobuje žiadostivosť. Práve preto sa všemožne usilujte a pridávajte k viere cnosť, k cnosti poznávanie, k poznávaniu sebaovládanie, k sebaovládaniu vytrvalosť, k vytrvalosti zbožnosť, k zbožnosti bratskú oddanosť, k bratskej oddanosti lásku2. Petra 1,2-7. KP 221.2

Ak sa budeš verne starať o vinicu svojho života, Pán ťa prijme za spolupracovníka. Nebudeš pracovať len pre seba, ale aj pre iných. Kristus síce predstavuje cirkev ako vinicu, no neučí, že sa máme zaujímať len o členov cirkvi. Pánova vinica sa má rozrásť. Jej majiteľ chce, aby sa rozšírila do všetkých končín zeme. Podľa Božích pokynov a Božej milosti, ktorú sme prijali, máme byť príkladom, ako sa starať o vzácny vinič. Tak sa rozšíri Božia vinica. Boh očakáva prejavy našej viery, lásky a trpezlivosti. Pozoruje, či zužitkujeme všetky duchovné dary, aby sme sa stali úspešnými robotníkmi v jeho pozemskej vinici a nakoniec mohli vojsť do Božieho kráľovstva, toho rajského domova, z ktorého Adam s Evou museli odísť pre svoj hriech. KP 221.3

Boh má k svojmu ľudu otcovský vzťah, a preto právom očakáva svedomitú a vernú službu. Zamyslime sa nad Kristovým životom. Svojou službou Otcovi stojí v čele ľudstva a je príkladom, aké môže a má byť každé dieťa. Boh dnes žiada od každého človeka poslušnosť, akú príkladne ukázal Ježiš, ktorý svojmu Otcovi slúžil s láskou, ochotne a dobrovoľne. Oznámil: „Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, rád ju konám, tvoj zákon vo svojom vnútri nosímŽalm 40,9. Kristus v snahe splniť svoje poslanie nepokladal nijakú obeť za príliš veľkú a nijakú prácu za príliš ťažkú. Keď mal dvanásť rokov, povedal: „Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?Lukáš 2,49. Neodmietol, keď bol povolaný a chopil sa diela. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dieloJán 4,34. KP 222.1

Aj našou úlohou je slúžiť Bohu, no úprimne ju spĺňa len ten, kto ho bezvýhradne poslúcha. Kto chce byť Božím dieťaťom, musí sa osvedčiť ako spolupracovník Otca, Ježiša Krista a nebeských anjelov. Pred takouto skúškou stojí každý človek. O tých, čo verne slúžia Bohu, čítame: „Budú mojím vlastníctvom, vraví Hospodin mocností, v deň, ktorý chystám. Ušetrím ich, ako ušetrí človek svojho syna, ktorý mu slúžiMalachiáš 3,17. KP 222.2

Boh prozreteľne vedie ľudí zložitými situáciami, čo sú pre nich zároveň aj príležitosti, aby mohli rozvíjať svoju povahu. Takto Pán skúša, či plnia jeho prikázania. Božiu lásku si nemožno kúpiť dobrými skutkami, tie sú iba dôkazom, že ju máme. Ak svoju vôľu podriadime Bohu, naše skutky nebudú prejavom snahy záslužnícky si získať Božiu lásku. Tú budeme prijímať bez akýchkoľvek zásluh ako dar a z lásky k Bohu budeme radostne zachovávať jeho prikázania. KP 222.3

Na svete sú dnes len dva druhy ľudí a o nich sa bude rozhodovať aj pred Božím súdom. Na jednej strane to budú tí, čo prestupujú Boží zákon a na druhej tí, čo ho poslúchajú. Kristom stanovená skúška ukáže, či sme boli verní alebo neverní: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania... Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec; aj ja ho budem milovať a vyjavím mu seba samého... Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počuje, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal.“ „Ak budete zachovávať moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako aj ja som zachoval prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láskeJán 14,15-24; 15,10. KP 223.1