Kristove podobenstvá

25/61

13. kapitola — „Farizej a colník“

(Lukáš 18,9-14)

Ľ uďom, „ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví a iných za nič nemali“ (Lukáš 18,9), Kristus povedal podobenstvo o farizejovi a colníkovi. Farizej sa nešiel do chrámu modliť v presvedčení, že je hriešnik a potrebuje odpustenie, ale šiel ta v istote, že ako spravodlivý človek bude pochválený. Svoju účasť na bohoslužbe chápal ako záslužný skutok pred Bohom. Navôkol dával súčasne najavo svoju zbožnosť. Bol rád, že si takto zabezpečí priazeň nielen u Boha, ale aj u ľudí. K modlitbe ho viedli len sebecké pohnútky. KP 114.1

Prekypoval samochválou. Prejavoval ju svojím vzhľadom, chôdzou i modlitbou. Odstupoval od druhých, akoby im chcel povedať: „Nepribližuj sa ku mne, lebo prenesiem svätosť na tebaIzaiáš 65,5. Postavil sa bokom a modlil sa „v duchu“. Bol spokojný so sebou a nazdával sa, že ho obdivujú ľudia i Boh. KP 114.2

Vravel: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako tento colníkLukáš 18,11. Svoju povahu neposudzoval podľa Božej povahy, ale podľa povahy „ostatných“ ľudí. Odvrátil sa od Boha a priklonil sa k ľuďom. Odtiaľ pramenila jeho spokojnosť so sebou. KP 115.1

Potom vymenoval svoje chvályhodné skutky: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získamLukáš 18,12. Farizej nemal svoje náboženstvo v srdci. Neusiloval sa mať povahu, akú vyžaduje Boh, nešlo mu o srdce plné lásky a súcitu. Uspokojil sa s formálnou zbožnosťou, ktorá sa týka len vonkajších prejavov. Žil z výsledku svojich skutkov, teda z vlastnej spravodlivosti podľa ľudských meradiel. KP 115.2

Kto sa pokladá za spravodlivého, pohŕda inými ľuďmi. Farizej sa posudzuje podľa iných a iných súdi podľa seba. Takto hodnotí aj svoju spravodlivosť a čím sú iní horší, tým spravodlivejším sa javí sám sebe. Jeho samospravodlivosť ho zvádza na obviňovanie iných. „Ostatných ľudí“ pokladá za priestupníkov Božieho zákona. Tým prejavuje satanovho ducha, ktorý je žalobcom bratov. Taký duch nemôže mať nijaké spojenie s Bohom. Odchádza domov bez Božieho požehnania. KP 115.3

Colník vošiel do chrámu s ďalšími ľuďmi, no čoskoro sa od nich vzdialil, lebo si uvedomoval, že nie je hoden, aby sa smel s nimi modliť. Stál bokom a „neodvážil sa ani oči zdvihnúť k nebu, ale bil sa do pŕsLukáš 18,13. Cítil úzkosť a svoju nedokonalosť. Vedel, že sa previnil voči Bohu a že je hriešny a nečistý. Od okolostojacich nemohol očakávať ani súcit, lebo ním pohŕdali. Bol si vedomý, že pred Bohom nemá nijakých zásluh, a preto v zúfalstve volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Nijako sa neporovnával s inými ľuďmi. Pocit viny ho natoľko tiesnil, akoby tam pred Bohom stál len sám. Túžil iba po odpustení a pokoji, prosil len o Božie zľutovanie. Odišiel však s Božím požehnaním. Ježiš povedal: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nieLukáš 18,14. KP 115.4

Farizej a colník predstavujú dve veľké triedy ľudí, do ktorých možno zaradiť všetkých veriacich. Za predstaviteľov týchto dvoch skupín možno podľa Písma pokladať prvé dve deti, ktoré sa narodili na zemi. Kain sa pokladal za spravodlivého, a preto priniesol Bohu len obeť vďačnosti. Nevyznával nijaký hriech, lebo bol presvedčený, že nepotrebuje nijakú milosť. Ábel však priniesol Bohu obetnú krv zvieraťa, ktoré predstavovalo Božieho Baránka. Prišiel k Bohu ako hriešnik, ktorý si uvedomuje, že je stratený a že jeho jedinou nádejou je Božia nezaslúžená láska. Boh prijal Ábelovu obeť, no obeť jeho brata Kaina odmietol. Prvou podmienkou prijatia u Boha je vedomie, že človek potrebuje pomoc, uzná vlastnú úbohosť a hriech. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvoMatúš 5,3. KP 116.1

V skúsenosti apoštola Petra môžu nájsť poučenie obidve skupiny predstavené farizejom a colníkom. Na začiatku svojho povolania za učeníka sa Peter nazdával, že je dosť silný. Podobne ako farizej nebol ani Peter podľa vlastného úsudku „ako ostatní ľudia“. Keď Ježiš krátko predtým, ako ho zajali, upozornil učeníkov slovami: „Všetci sa pohoršíte,“ Peter sebavedome vyhlásil: „Aj keď sa všetci pohoršia, ja nie!Marek 14,27.29. Peter nepripúšťal nijaké nebezpečenstvo. Sebaistota ho však sklamala. Myslel si, že má dosť síl, aby odolal pokušeniu. O niekoľko hodín v skúške však zaklínaním a prísahou zapieral svojho Pána. KP 116.2

Keď mu spev kohúta pripomenul Ježišove slová, prekvapený a zronený pochopil dosah svojho skutku. Obrátil sa a uvidel svojho Majstra. Práve vtedy sa aj Kristus podíval na Petra. V Ježišovom bolestnom pohľade sa však spájal súcit s láskou. Peter si hlboko uvedomil svoj zradný čin, odišiel a trpko plakal. Kristov pohľad zasiahol jeho srdce. V Petrovom živote nastal obrat a on svoj hriech úprimne oľutoval. Skľúčenosťou sa podobal kajúcnemu colníkovi a rovnako dostal aj milosť. V Kristovom pohľade čítal istotu o odpustení. Po jeho sebadôvere nebolo ani stopy. Odvtedy sa už nevystatoval svojou silou. KP 117.1

Kristus po svojom zmŕtvychvstaní Petra trikrát vyskúšal. Spýtal sa ho: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Peter sa však už nad ostatných nepovyšoval. Obrátil sa k Spasiteľovi, ktorý poznal jeho srdce, slovami: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rádJán 21,15.17. KP 117.2

Potom prijal Kristovo poverenie. Pán mu zveril rozsiahlejšie a závažnejšie dielo, než aké konal dovtedy. Dostal príkaz pásť ovce a baránky. Tým, že mu Kristus dal na starosť tých, ktorých zachránil svojou krvou, poskytol mu najvyšší dôkaz, že uznal jeho zmenu. Predtým nespokojný, vystatovačný a príliš sebavedomý učeník sa stal pokorným a skromným človekom. Odvtedy nasledoval svojho Pána v sebazapieraní a obetavosti. Neskôr sa podieľal na Kristovom utrpení. Keď Kristus zasadne na trón slávy, Peter bude mať na Spasiteľovej sláve svoj podiel. KP 117.3

Aj dnes sužuje tisíce ľudí rovnaké zlo, aké spôsobilo Petrov pád a bránilo spojeniu farizeja s Bohom. Pýcha a pocit nadradenosti sú Bohu odporné a človeka ničia viac, než čokoľvek iné. Najťažšie, ak nie priamo nemožné, je zbaviť sa týchto hriechov. KP 117.4

Peter nepadol naraz. Upadal krok za krokom stále nižšie, až nakoniec zaprel svojho Majstra. Sebadôvera ho doviedla k falošnej istote. Preto sa ani my nemôžeme sebavedome spoľahnúť na seba. Na svete nie sme nikdy celkom bezpeční pred pokušením. Ani tí, čo prijali Spasiteľa a prežili skutočné obrátenie, by sa nikdy nemali nazdávať alebo vravieť, že im už nehrozí nijaké nebezpečenstvo. To je veľký omyl. Každý by sa mal naučiť radovať z nádeje a viery. Aj keď sa úplne odovzdáme Kristovi a vieme, že nás prijal, nevyhneme sa pokušeniu. Božie slovo nám vraví: „Mnohí prejdú triedením, očistou a skúškouDaniel 12,10. „Blahoslavený muž, ktorý odolá v pokušení; lebo keď sa osvedčí, prijme veniec života, ktorý Pán zasľúbil tým, čo ho milujúJakoba 1,12. KP 118.1

Ľudom, ktorí prijali Krista a v prvom nadšení začnú vravieť, že sú už spasení, hrozí nebezpečenstvo, že sa budú spoliehať na seba. Pozabudnú, že sami osebe sú slabí a stále závislí od Božej moci. Nie sú pripravení odolať satanovým nástrahám a v podobnom pokušení, v akom sa ocitol Peter, padnú až na dno hriechu. Písmo nás varuje: „Ten, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol1. Korinťanom 10,12. Bezpeční sme iba vtedy, keď sa spoliehame na Krista, nie na seba. KP 118.2

Peter potreboval poznať nedostatky svojej povahy, ako aj nevyhnutnosť pôsobenia Kristovej moci a milosti. Pán ho nemohol zachrániť pred skúškou, ale pred porážkou áno. Keby bol Peter prijal Kristove varovné pokyny, bol by bdel a vytrvalo sa modlil, bol by šiel ďalej v úzkostlivej bázni, aby sa nepotkol. Prijal by pomoc od svojho Pána a satan by nad ním nebol zvíťazil. KP 119.1

Peter padol, lebo sa príliš spoliehal na seba. Keď sa pokoril a kajal, znova sa pevne postavil. Jeho skúsenosť môže byť povzbudením pre každého kajúcneho hriešnika. Spasiteľ ho nezavrhol napriek závažnému hriechu. Do srdca sa mu vryli Kristove slová: „Ja som za teba prosil, aby tvoja viera nezaniklaLukáš 22,32. Táto modlitba, súcit a láska Ježiša Krista mu v tiesnivej chvíli výčitiek svedomia dali novú nádej. Ježiš aj po svojom zmŕtvychvstaní pamätal na Petra, a preto poslal anjela, aby ženám oznámil: „Choďte a povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedalMarek 16,7. Kristus odpúšťa ľuďom hriechy. Prijal aj Petrovo pokánie. KP 119.2

Každému človekovi, ktorý neodolá pokušeniu, Kristus ponúka rovnakú pomoc, akú ponúkol Petrovi. Satan sa snaží človeka najprv strhnúť do hriechu a potom ho nechať v strachu a bez pomoci, aby sa bál žiadať o odpustenie. Prečo by sme sa však mali báť, keď Boh radí: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier, nech uzavrie so mnou mier!Izaiáš 27,5. Boh urobil všetko, aby nás zbavil slabostí. Povzbudzuje nás, aby sme šli ku Kristovi. KP 119.3

Kristus obetoval svoj život, aby vykúpil Božie dedičstvo a aby ľuďom dal novú príležitosť. „Preto môže aj dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije neustále, aby sa za nich prihováralŽidom 7,25. Prihováral sa za stratené ľudstvo svojím bezhriešnym životom, dokonalou poslušnosťou i smrťou na golgotskom kríži. Spasiteľ ako náš Obhajca sa dnes za nás nielen prihovára, ale ako víťaz si aj robí na nás nárok. Priniesol dokonalú obeť a teraz ako náš Obhajca pokračuje v diele záchrany, ktoré začal. Dvíha pred Otcom kadidelnicu naplnenú svojimi dokonalými zásluhami, ako aj modlitbami, vyznaniami a vďačnosťou veriaceho ľudu. Tie potom prichádzajú k Božiemu trónu so spravodlivosťou Ježiša Krista ako príjemnou vôňou kadidla. Otec túto obeť prijíma a odpúšťa ľuďom všetky ich prestúpenia. KP 119.4

Kristus prijal úlohu, že nás bude zastupovať a že sa zaručí za nás. Nikoho neprehliada. Nemohol hľadieť na to, ako je ľudské pokolenie vydané napospas večnej smrti, preto obetoval svoj život, aby ho zachránil. S láskou a súcitom hľadí na každého, kto si uvedomuje, že sa sám nezachráni. On pozdvihne každého, kto k nemu volá o pomoc. Celým svojím dielom otvoril nekonečný zdroj mravnej sily a dnes nám ju ochotne ponúka. Pretože nás miluje, smieme mu vyznať svoje previnenia a nedostatky. Každý jeho pohľad a každé jeho slovo upevňuje našu dôveru. Kristus stvárňuje a mení našu povahu podľa svojej vôle. KP 120.1

Akékoľvek úsilie satana nepremôže človeka, ktorý sa s dôverou odovzdal Kristovi. „Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládnehoIzaiáš 40,29. KP 120.2

Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti1. Jána 1,9. Pán hovorí: „Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila Hospodinovi, svojmu BohuJeremiáš 3,13. „Potom vás pokropím čistou vodou a budete očistení od všetkých svojich poškvŕn i od všetkých modiel vás očistímEzechiel 36,25. Skôr ako dosiahneme odpustenie a prijmeme pokoj, musíme skúmať a spoznať sami seba. Toto poznanie nás privedie k pokore. Farizej z podobenstva si neuvedomoval nijaký hriech. Pôsobenie Ducha Svätého naňho bolo márne. Srdce si obrnil vlastnou spravodlivosťou, ktorou neprenikli ani ostré a cielené šípy Božej pravdy. Kristus môže zachrániť len toho, kto uznáva, že je hriešny. Kristus povedal o sebe: „Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiťLukáš 4,18. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale choríLukáš 5,31. Musíme dôkladne poznať svoj skutočný stav, inak nepocítime potrebu Kristovej pomoci. Ak nepochopíme, že sme ohrození, nebudeme hľadať bezpečný úkryt. Kým neokúsime bolesť svojich rán, netúžime po uzdravení. KP 120.3

Ježiš prikázal Jánovi napísať: „Hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý. Radím ti: Kúp si odo mňa zlato prepálené ohňom, aby si zbohatol i biele rúcho, aby si sa zaodel a aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty; kúp si i masť na pomazanie očí, aby si videlZjavenie Jána 3,17.18. Zlato prepálené ohňom je viera, ktorá sa prejavuje láskou. Len ona nás povedie, aby sme žili podľa Božej vôle. Môžeme byť činní a v práci sa aj vysiliť, ale bez lásky, akú má v srdci Kristus, nebudeme nikdy uznaní za členov nebeskej rodiny. KP 121.1

Nikto nie je dosť spôsobilý na to, aby sám od seba poznal vlastné nedostatky. „Srdce je klamné nadovšetko a zradné je, kto sa v ňom vyzná?Jeremiáš 17,9. Človek môže ústami prejavovať pokoru, o ktorej srdce nič nevie. Kým Bohu vyznávame svoju bezmocnosť, naše srdce môže klamne predstierať pokoru a spoliehať sa na vlastnú spravodlivosť. Správne sa poznať môžeme iba pri pohľade na Krista. Ľudia si veľa myslia o sebe, lebo ho nepoznajú. Svoju veľkú úbohosť a bezmocnosť si uvedomujú len pri uvažovaní o Kristovej čistote a dokonalosti. Vtedy chápeme, že v rúchu vlastnej spravodlivosti sme tak beznádejne stratení ako všetci ostatní hriešnici. Poznáme, že spasenie nám nezabezpečí naša dobrota, ale iba nekonečná Božia milosť. KP 121.2

Modlitba colníka bola vypočutá, pretože vyjadrovala mieru jeho závislosti od Všemohúceho. Okrem hanby nevidel na sebe nič dobré. Tak sa má na seba dívať každý, kto hľadá Boha. Kajúcny hriešnik sa má vierou zrieknuť falošnej sebadôvery a chopiť sa Božej moci. KP 122.1

Nijaké formálne náboženstvo nenahradí jednoduchú vieru a bezvýhradnú oddanosť Bohu. Sebectva sa nikto nezbaví vlastnou silou. My môžeme len súhlasiť, aby toto dielo v nás vykonal Kristus. Potom budeme prosiť: Zachráň ma, Pane, aj napriek mojej slabosti a sebectvu. Vezmi si moje srdce, lebo sám ti ho neviem odovzdať. Patrí tebe. Očisť ho a udržuj ho v čistote, pretože ja to nedokážem. Stvárňuj ma, pretvor ma a povznes do čistého prostredia, aby mojím vnútrom mohol pretekať prúd tvojej lásky. KP 122.2

Čím bližšie prichádzame ku Kristovi a čím lepšie poznávame čistotu jeho povahy, tým lepšie chápeme závažnosť hriechu a tým menej sa budeme vyvyšovať. Ľudia, ktorých Boh považuje za svätých, nedávajú na obdiv vlastnú dobrotu. Apoštol Peter sa stal verným služobníkom Ježiša Krista. Pán ho poctil veľkým poznaním pravdy a potrebnou duchovnou silou. Významne sa podieľal na budovaní kresťanskej cirkvi. Nikdy však nezabudol na tiesnivý zážitok svojho pokorenia. Aj keď mu Boh jeho hriech odpustil, Peter však vedel, že povahový nedostatok, ktorý ho doviedol k pádu, odstránila len milosť Ježiša Krista. Nenachádzal v sebe nič, čím by sa mohol vychvaľovať. KP 122.3

Nikto z apoštolov a prorokov netvrdil, že nemá hriech. Tí, ktorí žili s Bohom v najužšom priateľstve, ktorí by radšej obetovali život, než aby vedome zhrešili, ľudia s veľkým poznaním Božej pravdy a obdarení potrebnou duchovnou mocou, ochotne vyznávali, že sú hriešni. Nedôverovali sebe, netvrdili, že sú spravodliví, ale bezvýhradne sa spoliehali na spravodlivosť Ježiša Krista. Tak je to s každým, kto prijal Spasiteľa. KP 123.1

Každým ďalším krokom v kresťanskom živote sa prehlbuje aj naše pokánie. Všetkým, ktorým Pán odpustil hriechy a ktorých prijal medzi svoj ľud, vraví: „Rozpomeniete sa na zlé spôsoby svojho života a na svoje skutky, ktoré neboli dobré, a pocítite ošklivosť sami pred sebou pre svoje previnenia a pre svoje ohavnostiEzechiel 36,31. Pán ďalej hovorí: „Ja ustanovím svoju zmluvu s tebou a poznáš, že ja som Hospodin, aby si sa rozpomenula a zahanbila, aby si už viac neotvárala ústa pre svoju potupu, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala, znie výrok Hospodina, PánaEzechiel 16,62.63. Potom už nikdy nebudeme vychvaľovať seba, lebo pochopíme, že potrebnú povahovú úroveň môžeme dosiahnuť len v Kristovi. Vyznáme s apoštolom: „Viem totiž, že vo mne, teda v mojom ľudskom tele, neprebýva dobréRimanom 7,18. „Ale ja v žiadnom prípade sa nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého je svet pre mňa ukrižovaný, a ja pre svetGalaťanom 6,14. KP 123.2

Táto skúsenosť zodpovedá príkazu Písma: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho dobrej vôleFilipským 2,12.13. Boh nechce, aby sme sa báli, že svoj prísľub nesplní, že mu dôjde trpezlivosť a že prestane mať s nami súcit. Obávať sa však máme len toho, aby sa naša vôľa neprestala podriaďovať Kristovi a aby náš život neovládli zdedené i získané sklony k zlému. „Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho dobrej vôle.“ Dbajme o to, aby sa medzi nás a Ježiša Krista nepostavilo naše sebecké ja a aby naša vôľa nezmarila dielo, ktoré prostredníctvom nás chce Boh vykonať. Bojme sa spoliehať na vlastnú silu, vymknúť sa z Kristovej ruky a snažiť sa žiť bez neho. KP 123.3

Vyhýbajme sa všetkému, čo by v nás podporovalo pýchu a pocit sebestačnosti. Preto nikomu nelichoťme a lichôtky adresované nám odmietnime. Sú totiž satanovým vynálezom. On ľuďom buď lichotí, alebo ich odsudzuje. Jedným i druhým chce človeka zničiť a kto lichotí, stáva sa vlastne nástrojom satana. Kristovi služobníci by mali odmietnuť každý prejav oslavovania. Musíme zabúdať na seba a velebiť jedine Krista. Ľudia by mali oslavovať len toho, „ktorý nás miluje, oslobodil nás svojou krvou od našich hriechovZjavenie Jána 1,5. KP 124.1

Mať v srdci Božiu bázeň však neznamená, že musíme byť smutní a plní obáv. Kristova neprítomnosť v srdci môže spôsobiť, že budeme vyzerať zarmútene a že náš život sa stane úmorným putovaním. Sebavedomí a sebeckí ľudia necítia potrebu živého spojenia s Kristom. Srdce, ktoré neprijalo Krista a nepodriadilo sa mu, si zakladá na svojej domnelej dokonalosti. Mnohí ľudia hľadajú také náboženstvo, ktoré by lichotilo ich sebavedomiu. Chcú ísť pohodlnou cestou, aby sa v nich nemuselo nič zmeniť. Sebecká láska, túžba po sláve a ľudskej chvále im zo sŕdc vyháňa Spasiteľa. Ak v srdci nie je Kristus, vždy sú tam obavy a zármutok. Len on je zdroj skutočnej radosti. Božie slovo prináša radosť každému, kto prijal Ježiša. KP 124.2

Takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných, a oživil ducha skrúšenýchIzaiáš 57,15. KP 125.1

Mojžiš zahliadol Božiu slávu, keď bol skrytý v skalnej dutine. Ak budeme skrytí v Skale vekov, v Kristovej prebodnutej dlani, aj my budeme počuť, čo Pán hovorí svojim služobníkom. Ako sa Boh zjavil Mojžišovi, tak sa zjaví aj nám ako „milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech2. Mojžišova 34,6.7. KP 125.2

Len ťažko chápeme spásny vplyv Božieho pôsobenia na záchranu človeka. „Ani oko nevidelo ani ucho nepočulo a čo ani len do ľudského srdca nevstúpilo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú1. Korinťanom 2,9. Keď Kristova moc privádza hriešnika stále bližšie ku krížu a on v pokore kľaká pred svojím Spasiteľom, deje sa v ňom div znovuzrodenia. Dostáva nové srdce. Stáva sa „novým stvorením v Kristovi2. Korinťanom 5,17. Viac sa od neho nežiada. Boh sám „ospravedlňuje toho, kto verí v JežišaRimanom 3,26. „Ktorých ospravedlnil, tých aj oslávilRimanom 8,30. KP 125.3

Hriechom spôsobenú hanbu a potupu navždy zatieni sláva a česť, ktorou hodlá človeka obdariť zachraňujúca láska Ježiša Krista. Tým, čo sa chcú podobať Kristovi, dáva Boh z nebeských pokladov dary, ktoré im zabezpečia ešte vznešenejšie miesto, než aké zastávali nepadlí anjeli. KP 125.4

Takto vraví Hospodin, Vykupiteľ Izraela, jeho Svätý, hlboko opovrhovanému, pohanmi zošklivenému otrokovi panovníkov: Králi to uvidia, kniežatá povstanú a klaňať sa budú kvôli Hospodinovi, ktorý je verný, kvôli Svätému Izraela, ktorý ťa vyvolilIzaiáš 49,7. KP 125.5

Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšenýLukáš 18,14. KP 125.6