Kristove podobenstvá

28. kapitola — „Odmena milosti“

(Matúš 19,16-30; 20,1-16; Marek 10,17-31; Lukáš 18,18-30)

Pravda o dare Božej milosti bola medzi Židmi takmer zabudnutá. Rabíni učili, že Božiu priazeň si človek musí zaslúžiť. Dúfali, že odmenu spravodlivých možno získať vlastnými skutkami. Celá ich zbožnosť bola preniknutá ziskuchtivosťou. Niektorí Kristovi učeníci tiež zastávali podobný názor a Spasiteľ ich na tento omyl upozorňoval pri každej príležitosti. Krátko predtým, než im povedal podobenstvo o robotníkoch na vinici, mu istá udalosť dala podnet na objasnenie správneho prístupu. KP 315.1

Cestou pristúpil k nemu bohatý mládenec, kľakol si pred ním a spýtal sa ho: „Učiteľu dobrý, čo mám robiť, aby som získal podiel na večnom živote?“ Marek 10,17. KP 315.2

Bohatý mládenec oslovil Krista ako váženého rabína, no nespoznal v ňom Božieho Syna. Spasiteľ mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, iba jediný – Boh!“ Marek 10,18. Prečo nazývaš dobrým mňa? Jedine Boh je dobrý. Ak uznávaš, že som dobrý, musíš ma teda prijať aj ako Božieho Syna. KP 315.3

Kristus pokračoval: „Ak však chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania“ Matúš 19,17. Boží zákon je výrazom Božieho charakteru. Ak chceš žiť v súlade s Bohom, každý tvoj skutok musí vyjadrovať zásady jeho zákona. KP 316.1

Kristus neoslabil požiadavky zákona. Jednoznačne oznámil, že podmienkou večného života je poslušnosť voči nemu. Rovnaká podmienka platila aj pre Adama pred pádom do hriechu. Pán ani dnes neočakáva od človeka menej, než čo očakával od človeka v raji: dokonalú poslušnosť a úplnú spravodlivosť. Požiadavka zmluvy milosti je dnes práve taká, aká bola v raji – súlad s Božím zákonom, ktorý je svätý, spravodlivý a dobrý. KP 316.2

Mládenec pri slovách „zachovaj prikázania“ sa pohotovo spýtal: „Ktoré?“ Nazdával sa totiž, že Kristus myslí na niektoré obradné predpisy. Spasiteľ však hovoril o zákone zo Sínaja, preto hneď aj uviedol niekoľko príkazov z druhej dosky Desatora a vyjadril ich jedinou zásadou: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ Matúš 19,19. KP 316.3

Mládenec pohotovo odpovedal: „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?“ Jeho chápanie zákona bolo povrchné a formálne. Z ľudského hľadiska žil bezúhonne a navonok nepáchal nič zlé. Nazdával sa, že bol dokonale poslušný, aj keď mu toto presvedčenie v skrytosti nahlodávala obava, že medzi ním a Bohom nie je všetko v poriadku. Preto sa opýtal: „Čo mi ešte chýba?“ KP 316.4

Ježiš mu odpovedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma. Keď mládenec počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok“ Matúš 19,21.22. KP 316.5

Každý, kto miluje len seba, prestupuje zákon. Práve na to chcel Ježiš poukázať bohatému mládencovi, keď ho postavil pred skúšku, ktorá odhalila jeho sebectvo. V tom bola jeho povahová slabina. Bohatý mládenec netúžil po ďalšom poznaní. V srdci mal modlu a jeho božstvom bol tento svet. Tvrdil síce, že zachováva Božie príkazy, nepoznal však zásadu, ktorá je podstatou a duchom celého Desatora. Boha ani človeka nemiloval skutočnou láskou. Chýbalo mu to najdôležitejšie, čo podmieňovalo vstup do nebeského kráľovstva. Nadovšetko mal rád seba a časný zisk, a preto nežil podľa nebeských zásad. KP 317.1

Keď bohatý mládenec prišiel ku Kristovi, svojou úprimnosťou si získal Spasiteľovo srdce. Kristus svojím láskyplným pohľadom postrehol v ňom človeka, ktorý by mohol byť hlásateľom evanjelia. Ochotne by bol prijal tohto schopného a ušľachtilého muža, ako prijal chudobných rybárov, ktorí sa rozhodli ísť za ním. Keby bol mládenec venoval svoje schopnosti záchrane hynúcich ľudí, mohol sa stať usilovným a úspešným pomocníkom Krista. KP 317.2

Predovšetkým by však musel prijať podmienky učeníctva a bezvýhradne by musel patriť Bohu. Na Spasiteľovu výzvu sa takto odovzdal Pánovi Ján, Peter, Matúš, ako aj ostatní učeníci. Každý z nich „nechal všetko, vstal a šiel za ním“ Lukáš 5,28. Toto žiadal Spasiteľ aj od bohatého mládenca. V nijakom prípade to nebola väčšia obeť, než akú priniesol sám Boží Syn. „Bohatý, stal sa chudobným kvôli vám, aby ste vy skrze jeho chudobu zbohatli“ 2. Korinťanom 8,9. Mládenec mal nasledovať príklad Ježiša Krista. KP 317.3

Spasiteľ chcel bohatého mládenca získať za svojho posla prinášajúceho ľuďom požehnanie. Za to, čoho sa mal kvôli nemu vzdať, mu Kristus prednostne ponúkol svoju prítomnosť. Vyzval ho: „Nasleduj ma.“ Peter, Jakub a Ján prijali túto výzvu s radosťou. Bohatý mládenec obdivoval Ježiša, nebol však ochotný prijať jeho zásadu sebaobetovania. Namiesto Spasiteľa uprednostnil svoje bohatstvo. Chcel získať večný život, ale nechcel prijať nesebeckú lásku, z ktorej pochádza život. So zarmúteným srdcom odišiel teda od Krista. KP 317.4

Po odchode mládenca Ježiš povedal učeníkom: „Ako ťažko sa dostanú bohatí do kráľovstva Božieho!“ Marek 10,23. Tieto slová učeníkov prekvapili, lebo boli zvyknutí pokladať boháčov za ľudí obdarených nebeskou priazňou. Dúfali, že v Mesiášovom kráľovstve budú aj oni mocní a bohatí. Ak teda bohatí ľudia nemôžu vojsť do Božieho kráľovstva, akú nádej môžu mať ostatní? KP 318.1

Ježiš im povedal: „Dietky, ako ťažko je vojsť do kráľovstva Božieho! Ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako vojde boháč do Božieho kráľovstva. Oni sa ešte viac zhrozili“ Marek 10,24-26. Teraz pochopili, že táto vážna výstraha sa týka aj ich. Vo svetle Spasiteľových slov si uvedomili svoju túžbu po moci a bohatstve. V obave o seba zvolali: „Kto potom môže byť spasený?“ Matúš 19,25. KP 318.2

„Ježiš sa na nich zahľadel a povedal im: u ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné“ Matúš 19,26. KP 318.3

Bohatstvo samo osebe nikomu neotvára dvere do nebeského kráľovstva a nikomu neposkytuje právo na dedičný podiel medzi vykúpenými. Do Božieho mesta umožňuje človekovi vojsť len dar Kristovej nezaslúženej milosti. KP 318.4

Bohatým i chudobným rovnako platia apoštolove slová: „Nepatríte sebe... Boli ste draho vykúpení“ 1. Korinťanom 6,19.20. Ak ľudia uveria týmto slovám, uvedomia si, že majetok im zveril Boh a podľa jeho pokynov ho majú používať na záchranu hynúcich a na pomoc chudobným a trpiacim. To je však nemožné, pretože ľudské srdce lipne na pozemskom majetku. Mamonou zotročený človek nepočuje krik biednych. U Boha je však možné všetko. Pri pohľade na Kristovu nepoškvrnenú lásku sebecké srdce mäkne a podriaďuje sa Božej vôli. V takom prípade bohatí ľudia nakoniec povedia s bývalým farizejom Saulom: „Čo mi bolo ziskom, pre Krista som uznal za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista, môjho Pána. Pre neho som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista“ Filipským 3,7.8. Potom už nebudú nič pokladať za svoje vlastníctvo. Budú šťastní, že smú byť správcami bohatstva Božej milosti. Kvôli Bohu budú ochotní slúžiť ľuďom. KP 318.5

Apoštol Peter bol prvý z učeníkov, kto sa pod vplyvom Spasiteľových slov odvážil vyjadriť tajné presvedčenie. S uspokojením myslel na to, čoho sa on i jeho bratia vzdali pre Krista: „Pozri, my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa“ Matúš 19,27. Tým pripomenul podmienené zasľúbenie, ktoré Ježiš dal bohatému mládencovi: „Budeš mať poklad v nebi.“ Peter sa spýtal Spasiteľa, akú odmenu dostane on i ostatní učeníci za to, čo obetovali. KP 319.1

Spasiteľova odpoveď nadchla srdce každého z týchto galilejských rybárov. Predstavil im totiž pocty, o akých sa im ani neprisnilo: „Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, ktorí ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela“ Matúš 19,28. Spasiteľ potom dodal: „Nieto nikoho, kto opustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo otca, deti alebo polia kvôli mne a kvôli evanjeliu, žeby teraz v tomto čase, hoci s prenasledovaním, nedostal stonásobne viac – domy, bratov a sestry, matky a deti, polia, a v budúcom veku večný život“ Marek 10,29-30. Petrova otázka: „Čo za to budeme mať?“ však vyjavila pohnútku, ktorá by učeníkom znemožnila stať sa oddanými poslami, keby ich Ježiš nebol usmernil. Ich vzťah k nemu možno nazvať nájomníckym. Kristova láska ich síce pútala k nemu, ale určité pokrytectvo v nich ešte pretrvávalo. Pri práci ich stále napadala myšlienka, že za vynaloženú námahu si zaslúžia primeranú odmenu. Začali sa povyšovať, lichotiť si a navzájom sa porovnávať. Ak niekto z nich urobil nejakú chybu, ostatných sa zmocnil pocit nadradenosti. KP 319.2

Aby nestratili zo zreteľa zásady evanjelia, Kristus im povedal podobenstvo, ako sa Boh správa k svojim učeníkom a v akom duchu majú preňho pracovať. KP 320.1

„Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite nájsť si robotníkov na vinicu“ Matúš 20,1. V tých časoch bývalo zvykom, že nezamestnaní ľudia čakali na pracovnú príležitosť na trhovisku, kam si ich chodievali hospodári najímať. V podobenstve čítame o mužovi, ktorý si šiel v priebehu dňa niekoľkokrát najať robotníkov. Tí, čo nastúpili do práce hneď ráno, súhlasili s ponúknutou odmenou. Robotníci, ktorí začali pracovať neskôr, spoľahli sa na to, ako ich prácu ohodnotí zamestnávateľ. KP 320.2

„Keď sa zvečerilo, povedal majiteľ vinice svojmu správcovi: Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, všetkým od posledných až do prvých. Keď prišli tí, čo boli najatí o jedenástej, dostali po denári. Tí, čo prišli prví, si mysleli, že dostanú viac. No i oni dostali po denári“ Matúš 20,8-10. Spôsob zaobchádzania hospodára s robotníkmi na vinici znázorňuje Boží spôsob zaobchádzania s ľuďmi. Pán sa správa inak než ľudia. U nich odmena zvyčajne zodpovedá množstvu vykonanej práce a robotník očakáva mzdu podľa zásluhy. V podobenstve však Kristus predstavil zásady svojho kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta. Kristus nepodlieha ľudským zvyklostiam. On hovorí: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty... Ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky“ Izaiáš 55,8.9. KP 320.3

Prví robotníci boli ochotní pracovať za dohovorenú mzdu, a tú aj dostali. Tým, ktorí začali pracovať neskôr, stačil majiteľov sľub: „Dám vám, čo bude spravodlivé“ Matúš 20,4. Dôverovali pánovi a na odmenu sa už nevypytovali. Spoľahli sa na jeho spravodlivosť a poctivosť. Neboli odmenení podľa množstva vykonanej práce, ale podľa veľkorysosti zamestnávateľa. KP 321.1

Boh si teda praje, aby sme mu dôverovali, pretože on ospravedlňuje bezbožného. Neodmieňa nás podľa zásluh, ale podľa svojho zámeru, „ktorý uskutočnil v Kristu Ježišovi, našom Pánovi“ Efezským 3,11. „Zachránil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme my urobili, ale podľa svojho milosrdenstva“ Títovi 3,5. Pre tých, ktorí mu dôverujú, „môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ Efezským 3,20. KP 321.2

Boh si viac cení pohnútky našej práce, než jej množstvo alebo viditeľné výsledky. Tí, čo prišli na vinicu o jedenástej, boli radi, že mali príležitosť pracovať. Boli vďační tomu, kto ich prijal, no zároveň aj veľmi prekvapení, keď ich na sklonku dňa hospodár vyplatil tak, ako keby boli pracovali celý deň. Vedeli, že si nezaslúžia takú mzdu. Láskavosť zamestnávateľa ich potešila. Nikdy nezabudnú na dobrotu majiteľa vinice ani na takú štedrú odmenu. Podobne je to aj s hriešnikom, ktorý si pri vstupe do Majstrovej vinice o „jedenástej hodine“ uvedomuje svoju nehodnosť. Zdá sa mu, že za taký krátky pracovný čas si nezaslúži odmenu. Je rád, že Boh ho vôbec prijal. Pracuje pokorne a s dôverou, vďačný za prednosť, že smel s Pánom spolupracovať. Boh rád poctí takýto prístup k práci. KP 321.3

Pán chce, aby sme sa naňho spoľahli bez akéhokoľvek pochybovania o výške odmeny. Keď v srdci človeka prebýva Kristus, táto otázka nie je prvoradá. To nie je pohnútka, ktorá nás má viesť k službe. Na sľúbenú odmenu však nemáme zabúdať a mali by sme si vážiť, čo nám Boh sľúbil. Túžba po odmene nemá byť však naším prvoradým záujmom a Božiu odmenu nemáme očakávať za každú splnenú povinnosť. Nemali by sme sa starať o to, koľko dostaneme, ale poctivo pracovať bez ohľadu na zisk. Pohnútkou nám má byť láska k Bohu a k blížnym. KP 322.1

Podobenstvo o robotníkoch na vinici neospravedlňuje tých, ktorí výzvu do práce na Božej vinici počujú prví, ale nejdú hneď. Majiteľ prišiel o jedenástej hodine na trhovisko, našiel tam postávať nezamestnaných a povedal im: „Čo tu stojíte celý deň a zaháľate?“ Odpovedali mu: „Keď nás nikto nenajal“ Matúš 20,6.7. Nikto z tých, čo prišli na vinicu neskôr, nestál ráno na trhovisku a nikto z nich prácu neodmietol. Tí, čo najprv odmietajú ponuku, ale potom sa kajajú, robia dobre, že sa dodatočne obrátia. Neposlúchnuť prvú výzvu milosti býva však nebezpečné. KP 322.2

Keď každý z robotníkov dostal denár, poškodení sa cítili byť tí, čo začali pracovať hneď ráno. Pracovali totiž dvanásť hodín. Nezaslúžili si viac než tí, čo pracovali len jednu hodinu odpoludnia, keď už nebola taká horúčava? Prejavovali nesúhlas: „Títo poslední pracovali jedinú hodinu, ale ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčavu“ Matúš 20,12. KP 322.3

Majiteľ vinice jednému z nich povedal: „Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď. Ja však chcem tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Nemám azda právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo zazeráš na mňa, že som dobrý? Tak budú poslední prvými a prví poslednými, lebo je mnoho povolaných, ale málo vyvolených“ Matúš 20,13-16. KP 322.4

Prví robotníci v podobenstve predstavujú tých, čo si za vykonanú prácu žiadajú viac, než dostanú iní. Púšťajú sa do práce príliš sebavedome, no nie obetavo a so sebazaprením. Možno si myslia, že keď celý život slúžili Bohu a prví znášali nápor ťažkostí, nedostatku a príkoria, majú preto nárok na väčšiu odmenu. Viac sa zaoberajú odmenou než výsadou, že smú slúžiť Kristovi. Domnievajú sa, že za svoju prácu si zasluhujú viac úcty než iní. Keď Pán neuznáva ich nároky, cítia sa dotknutí. Keby sa usilovali s láskou a dôverou k Pánovi, aj ďalej by im zostalo pracovné prvenstvo, ale ich nespokojnosť a hádavosť svedčia o tom, že nie sú spoľahlivými robotníkmi. Prevláda u nich zjavná túžba po vyššom postavení, nedostatok dôvery v Boha, žiarlivosť a neprajnosť voči bratom. V Pánovej dobrote a štedrosti nachádzajú zámienku na nespokojnosť, čím jasne dokazujú, že nemajú nijaké spojenie s Bohom ani radosť zo spolupráce s Kristom. KP 323.1

Boha nič tak neuráža ako takáto malichernosť a sebecká láska. On nemôže prijímať do práce ľudí s takýmito vlastnosťami, ktoré odporujú pôsobeniu Ducha Svätého. KP 323.2

Pán povolal na svoju vinicu najprv Židov, preto boli na to pyšní a pokladali sa za jediných spravodlivých. Nazdávali sa, že pre svoju dlhodobú službu majú nárok na väčšiu odmenu než iní. Nič ich tak nepobúrilo ako správa, že v záležitostiach Božieho kráľovstva majú pohania rovnaké možnosti ako oni. KP 323.3

Kristus varoval svojich učeníkov, ktorých ako prvých povolal za svojich nasledovníkov, aby medzi sebou netrpeli takéto zlo. Videl, že samospravodlivosť by mohla oslabiť cirkev a stať sa jej kliatbou. Ľudia by sa potom domnievali, že si miesto v nebeskom kráľovstve môžu niečím zaslúžiť. Mohli by si myslieť, že po určitom úspechu by im Pán musel pomôcť, čím by sa sami dostali do popredia a Kristus by zostal v úzadí. Aj ten najmenší pokrok by ich mohol viesť k predstave, že sú niečím viac než ostatní. Túžili by po lichôtkach, boli by žiarliví a závistliví, keby ich ľudia nepokladali za najdôležitejších. Kristus varoval svojich učeníkov pred týmto nebezpečenstvom. KP 323.4

„Nechváľ sa, múdry, svojou múdrosťou! Nechváľ sa, silák, svojou silou! Nechváľ sa, boháč, svojím bohatstvom! Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a že mňa pozná, že ja, Hospodin, preukazujem milosť, právo a spravodlivosť na zemi, lebo v týchto veciach mám záľubu“ (ROH Jeremiáš 9,23.24 (ROH); Jeremiáš 9,22.23 (ECAV). KP 324.1

Odmenu od Pána nedostaneme za svoje skutky, aby sme sa nevychvaľovali. Dostaneme ju len z milosti. „Čo teda povieme o Abrahámovi, našom praotcovi podľa tela? Čo dosiahol? Ak totiž Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. Lebo čo hovorí Písmo? Abrahám však uveril Bohu a zarátalo sa mu to za spravodlivosť. Tomu, kto pracuje, sa mzda zaratúva nie z milosti, ale z povinnosti. Ale tomu, kto nekoná skutky, no verí v toho, kto ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera započítava za spravodlivosť“ Rimanom 4,1,l-5. KP 324.2

Nikto teda nemá dôvod vyvyšovať sa nad iného alebo niekomu niečo závidieť. Nikto nemá väčšie výsady než iný a nikto nemôže tvrdiť, že má právo na odmenu. KP 324.3

Prví i poslední majú byť účastníkmi veľkej odmeny, pri ktorej prví radostne privítajú posledných. Kto nepraje odmenu inému, zabúda, že sám môže byť spasený len z milosti. Podobenstvo o robotníkoch na vinici karhá žiarlivosť a podozrievanie. Láska sa raduje z pravdy a závistlivo neporovnáva. Kto má lásku, ten porovnáva len nedokonalosť svojej povahy s láskavosťou Ježiša Krista. KP 324.4

Podobenstvo varovne pripomína všetkým pracovníkom na Božej vinici bez ohľadu na to, ako dlho pracovali a koľko vykonali, že bez lásky k bratom a bez pravej pokory pred Bohom nie sú ničím. Zbožnosť nemá nič spoločné s vyvyšovaním vlastného ja. Komu ide len o prvenstvo, tomu chýba milosť, ktorá mu jediná môže priniesť úspech v Kristovej službe. Pýcha a samoľúbosť poškodzujú dielo. KP 325.1

Boh nehodnotí našu službu podľa toho, aká je dlhá, ale podľa ochoty a vernosti, s akou ju konáme. Pán chce, aby sme sa bezvýhradne odovzdali jeho dielu. Aj tá najmenšia povinnosť, ktorú vykonáme úprimne a nezištne, je Bohu milšia než akékoľvek veľké dielo poznamenané sebectvom. Boh vidí, do akej miery sa v našej práci prejavuje Kristova povaha a viac si všíma lásku a vernosť, než to, koľko sme urobili. KP 325.2

Kristus bude prebývať v našom srdci a uzná nás za svojich spolupracovníkov len vtedy, keď odumrie naše sebectvo, keď prestaneme túžiť po prednostnom postavení a keď vôňou nášho života bude vďačnosť a láska. KP 325.3

Nech je práca akokoľvek namáhavá, Boží pracovníci ju nikdy nepokladajú za ťažkú. Sú ochotní obetovať sa do krajnosti, práca ich teší a robia ju s radosťou. Radosť v Bohu vyjadril Ježiš Kristus týmito slovami: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ Ján 4,34. Spolupracujú s Pánom slávy a táto predstava posiľňuje ich vôľu a pomáha im vydržať v každej situácii. Zušľachtení účasťou na Kristových utrpeniach pracujú nezištne, cítia ako on a spoluprácou s ním v jeho diele rozhojňujú jeho radosť, česť a slávu jeho vznešeného mena. KP 325.4

Pre nedostatok ducha, ktorým je preniknutá každá služba Bohu sa z mnohých prvých stanú poslední. Tí však, čo majú tohto ducha, budú prví, aj keby ich ľudia pokladali za posledných. KP 326.1

Mnohí sa odovzdali Kristovi, a predsa nevidia nijakú príležitosť vykonať niečo veľkolepé alebo v jeho službe priniesť nejakú mimoriadnu obeť. Môže ich tešiť vedomie, že u Boha nemá tú najväčšiu cenu len údel mučeníka a že prvé miesto v nebeských záznamoch nemusí patriť misionárovi, ktorému každodenne hrozí rôzne nebezpečenstvo, ba i smrť. Kto je skutočným kresťanom vo svojom súkromnom živote, v každodennej oddanosti Bohu, v úprimnosti zámeru a v čistote zmýšľania, v tichom znášaní príkoria, vo viere a v zbožnosti, vo vernosti aj v maličkostiach, a kto vo svojom domácom živote predstavuje Kristov charakter, ten môže byť pred Bohom oveľa vzácnejší, než svetoznámy misionár alebo mučeník. KP 326.2

Ako odlišne posudzuje povahu človeka Boh od toho, ako ju hodnotia ľudia! Boh je svedkom toho, ako kto odporuje mnohým pokušeniam, o ktorých svet, ba ani najbližší priatelia nevedia. Sú to pokušenia v rodine i vo vlastnom srdci. Boh vidí pokoru človeka, ktorý si uvedomuje svoju slabosť a úprimne ľutuje aj nesprávnu myšlienku. On vidí bezvýhradnú oddanosť jeho službe. Zaznamenáva chvíle ťažkých bojov s vlastným ja, z ktorých sa rodí víťazstvo. To všetko vie Pán i jeho anjeli. V jeho pamätnej knihe je záznam o každom, kto sa ho bojí a vzýva jeho meno. KP 326.3

Tajomstvo úspechu nespočíva vo vzdelaní, v postavení, či vo zverených talentoch, ba ani v našej vôli. Na Krista musíme hľadieť s vedomím vlastnej nedostatočnosti. V ňom, ktorý je zdrojom všetkej sily a najlepších myšlienok, môže ochotný a poslušný človek žiť víťazným životom. Nech by bola naša služba akákoľvek krátka a naše dielo zdanlivo bezvýznamné, ak detsky čistou vierou nasledujeme Krista, odmena nás nesklame. Čo si nezaslúži ani ten najslávnejší a najmúdrejší učenec, to môže získať najslabší a najjednoduchší človek. Zlatá brána v nebi sa neotvára sebavedomým ľuďom a neotvorí sa ani duchovne pyšným. Dvere večnosti sa však doširoka otvoria pod chvejúcim sa dotykom viery malého dieťaťa. Požehnaná odmena milosti neminie tých, čo úprimne verili a z lásky slúžili Bohu. KP 326.4